Knihobôľ

Pán prsteňov, kresťanstvo a čo s tým má Tad Williams

Tad Williams sa kade-tade spomína ako ten, čo sa kedysi nechal inšpirovať Tolkienom, no v súčasnosti je to už on, kto inšpiruje (napríklad aj autora Hry o tróny). A ešte sa spomína, že jeho štvordielna trilógia Jasný osteň, Žiaľ a Tŕň patrí medzi piliere žánru klasickej fantasy. Tak som teda po nej siahol, reku, časy sú ťažké, chce to do života niečo ľahšie i pekné zároveň, niečo ako Pán prsteňov. A treba si rozširovať aj tie žánrové literárne obzory.

Pôvodne som o tom síce písať nechcel, ale povedal som si, že tých temer tritisíc strán strávených vo Východnom Arde si pár poznámok zaslúži. Spoiler: text obsahuje spoilery.

Pokračovať v čítaní

Buď svetlo. Steven Pinker o tom, prečo sa máme dobre

Buď svetlo, povedal Steven Pinker, otvoril textový editor a podujal sa obhájiť rozum, vedu, humanizmus a pokrok. Tvrdí, že vôbec nie sme na tom tak zle, ako sa zdá. Podľa testimoniálov na obálke mu to uznal aj taký Bill Gates. A dá sa povedať, že tento prístup oslovil aj mňa.

Akurát mi napadá, že či Buď svetlo nie je práve jedna z tých kníh, ktoré presviedčajú už presvedčených.

Pokračovať v čítaní

Quijote a Rushdieho magický realizmus, v ktorom sa môže stať čokoľvek

Obálka knihy Quijote od Salmana Rushdieho.

Spomínam si, že keď sa v roku 2016 schyľovalo v USA k prezidentským voľbám, Rushdieho facebookom sa hmýrili statusy plné obáv z Trumpa a toho, čo jeho vtedy ešte len potenciálne zvolenie prinesie. Už vtedy som si kládol otázku, že ani nie tak či, ale kedy sa s tým vyrovná aj literárne. Medzičasom uviedol knihu Dva roky, osem mesiacov a dvadsaťosem nocí, lenže v nej som reflexiu posttrumpovského obdobia tak celkom nevidel.

No a nedávno mu u nás vyšiel nový román, Quijote, ktorým mne, Trumpovi a asi aj sebe Rushdie skúsil odpovedať.

Pokračovať v čítaní

Jejich moře, alebo keď som prestal mať zo sci-fi nočné mory

Kde bola tam bola, bola jedna planéta, no tá planéta je úplne nepodstatná, lebo dôležité je iné. Okolo nej totiž obieha mesiac zvaný Ilmatar a na tomto nepatrnom kúsku nekonečného vesmíru sa odohrá konflikt medzigalaktických rozmerov. Pretože aj o tom je román Jejich moře od Jamesa L. Cambiasa.

A jediný dôvod, prečo som ho vlastne začal čítať, bola obálka.

Pokračovať v čítaní

Kámen a bolest ako cesta ku kráse. Nad románom Karla Schulza

Človek sa musí občas opiť, aby naďabil na niečo zásadné, niečo, čo by za iných okolností triezve rácio prehliadlo. Tak i ja, po akejsi bujarej oslave v snahe prebiť hlavybôľ, vytrmácal som sa do mesta. I vtiahlo ma to do antikvariátu. Vrávoral som medzi regálmi, mútnym pohľadom hanil chrbáty kníh, keď tu zrazu: Kámen a bolest. Ó áno, názov, čo vystihol aktuálny bôľ, hlavybôľ, schmatol som tú knihu, sadol do kresla a…

… v ten moment som vytriezvel. V tú chvíľu som sa začal dojímať a dojímam sa doteraz. Nie, toto nie je recenzia, toto je óda, chválospev na Karla Schulza, vraj plagiátora a vraj osočovateľa cirkvi, a jeho opus magnum, nedokončené veľdielo Kámen a bolest.

Pokračovať v čítaní

Hra o tróny, alebo keď aj tanec s drakmi nudí. Prečo (ne)čítam fantasy, diel druhý

Po tom, ako som sa v predošlom texte zamýšľal nad dvoma konkrétnymi fantasy titulmi, nadišiel čas podumať nad žánrom ako takým. Pripravte sa na nejaké to zovšeobecnenie, veď žáner založený na klišé to znesie, nie? A tiež si kopneme do Piesne ľadu a ohňa. A to sa čo? Oplatí!

Ale aby to nebolo len o frflaní, roztrúsim v texte aj zmienky o knihách, z ktorých zas tá duša tak nebolela.

Pokračovať v čítaní

Prečo ma Pán prsteňov nudil, Warcraft nie a prečo (ne)čítam fantasy. Diel prvý

Trilógie Pán prsteňov a World of Warcraft: Vojna prastarých.

Týmto coming outom si možno kde koho pohnevám, ale keď je raz niečo pravda, tak je to pravda a čo je pravda, nie je hriech a pravda vraj očisťuje, takže: Pána prsteňov som čítal po prvýkrát v sedemnástich a, nehanbím sa za to, príšerne ma nudil. Trilógiu zo sveta Warcraftu, Vojna prastarých, som čítal o niečo skôr a, tiež sa za to nehanbím, neskutočne som si to užíval.

Po takmer pätnástich rokoch som k Tolkienovi i Knaakovi vrátil.

Pokračovať v čítaní

Blažené časy, krehký svet

Blažené časy, krehký svet som prečítal pred dvoma rokmi, posledné strany som dočítal v aute cestou domov z istej svadby, nie, nebol som šofér, a potom som po zvyšok cesty len nemo hľadel z okna na ubiehajúci svet.

Teraz, vo voľnej chvíli, som si v knihe opätovne zalistoval, začítal sa do pár strán, do prvej, nejakých náhodných a záverečnej. A znova sa to všetko vrátilo. Leo a Judita, intelektuál a život, šťastie a trosky. Hlavne tie trosky.

Pokračovať v čítaní

Temné leto a chladiace schopnosti hororového románu

Je tu hic, zaúpel som doma pri pohľade na teplomer. Nedalo sa to vydržať, vydal som sa na jedno z mála miest v Trnave okrem krčiem a kostolov, kde nie je hic, aj keď je hic. Do knižnice.

Rovno medzi horory, síce ich nečítam, ale kde inde by ma mohlo zamraziť, stuhnúť rozhorúčená krv v žilách, vlasy by dupkom mohli vstať? A ruka osudu schmatla Temné leto. Príhodný názov pre toto obdobie, uznajte.

Pokračovať v čítaní

Nostalgiou cez oči, alebo ako sa nestratiť na ostrove v bode Nemo

Na Ostrov v bode Nemo som narazil prokrastinujúc u jedného online predajcu kníh. Nejaký algoritmus zavrešťal, že na, odporúčame.

A ja taký, že mmkay, v knižnici to (na smolu toho predajcu kníh) majú, obálka pekná, synopsa zaujímavá, komentáre plebsu zmätené, vravím si, ja im ukážem, ja to pochopím! No.

Pokračovať v čítaní