Jejich moře, alebo keď som prestal mať zo sci-fi nočné mory

Kde bola tam bola, bola jedna planéta, no tá planéta je úplne nepodstatná, lebo dôležité je iné. Okolo nej totiž obieha mesiac zvaný Ilmatar a na tomto nepatrnom kúsku nekonečného vesmíru sa odohrá konflikt medzigalaktických rozmerov. Pretože aj o tom je román Jejich moře od Jamesa L. Cambiasa.

A jediný dôvod, prečo som ho vlastne začal čítať, bola obálka.

Od detstva ma viac priťahovali hladiny oceánov než orbity planét, plaviť som sa chcel na plachetnici, nie letieť v rakete. Fascinovane som si čítal o lanoví trojsťažníkov, kým opisy palubných dosiek v kokpitoch ma vôbec neohurovali. A navyše, zo science fiction som mal nočné mory, ale o tom neskôr.

Tak ako sa to teda stalo, že som sa pustil do takého hard sci-fi, akým je román Jejich moře? Myslím, že jeden obrázok povie viac než dva odseky:

Obálky kníh Jejich moře a Dvadsaťtisíc míľ pod morom.
Jejich moře a Dvadsaťtisíc míľ pod morom.

Áno, Dvadsaťtisíc míľ pod morom od Julesa Verna patrí medzi to najkrajšie, čo som v detstve prečítal a tu hľa, obálka rovnako evokatívna, prostredie totožné, facka nostalgiou, no prosto: zábava zaručená! Alebo aj nie, hnidopichol by niekto, ale ono to ozaj stálo za to. Inak by som o tom teraz nepísal.

Komu vlastne patrí Jejich moře

Dej románu amerického spisovateľa a autora svetov do RPG hier Jamesa L. Cambiasa sa odohráva v ďalekých preďalekých končinách vesmíru, na mesiaci planéty Ukke, Ilmatar. Neobývateľný, samý ľad a ničota. Ibaže pod ľadom je oceán a ako sa hovorí, kde je voda, tam je život.

A tak sa ocitáme na podmorskej stanici Hitode, kde niekoľko ľudí (alebo ak chcete terranov) skúma tamojší svet. Objavia civilizáciu inteligentných tvorov, v skratke by sa dali opísať ako prerastené homáre (Ilmatarčania). Tie vykazujú vysokú mieru inteligencie i vývoja, komunikujú, lovia, stavajú obydlia, budujú spoločenstvá. Ich výskum ale obmedzuje iná mimozemská civilizácia, Šoleni. To sú bytosti, ktoré si zapamätáte podľa šiestich končatín a príliš výrazných genitálií. Šoleni v príbehu predstavujú kultúru vysoko prevyšujúcu všetko známe vo vesmíre.

Medzi ľuďmi a Šolenmi panuje konsenzus (vynútený Šolenmi), že pri výskume mimozemšťanov platí pravidlo: pozerať, nechytať. Čiže okrem zberu dát z patričnej vzdialenosti nemôžu vedci navštíviť ilmatarské obydlia, nadviazať kontakt, ani sa vlastne ukázať. Šoleni sa totiž boja kontaminácie cudzorodými ideami, ktoré by mohli narušiť prirodzený vývoj jednotlivých vesmírnych entít.

Ľudstvo je však odjakživa zvedavé, takže celý konflikt románu začne porušením tohto konsenzu. Jedného z výskumníkov pritom Ilmatarčania rozštvrtia, iróniou osudu je, že tiež zo zvedavosti. Šoleni sa o incidente dozvedia a priletia ho vyšetriť. Popritom sa všeličo udeje, až to celé vyeskaluje do otvoreného konfliktu, ktorého cieľom je vymazať ľudstvo z mesiaca a eliminovať všetky známky kontaminácie. A asi neprekvapí, keď aj kontaminovaných. Nevyhnutného násilného finálneho stretu sa tak zúčastnia všetci prítomní: ľudia, Šoleni aj Ilmatarčania.

Tri pohľady

Cambiasov rozprávač nám odhaľuje príbeh z troch perspektív. Prvou je tá ľudská, hlavným hrdinom je Rob Freeman, muž, ktorý bol pri tom nešťastnom incidente, a neskôr sa stane hlavnou postavou odboja proti Šolenom.

Druhou sú zase Ilmatarčania, reprezentovaní Veleocasom. Inteligentný, do vedy zaľúbený tvor, ktorý po istých udalostiach príde o majetok a stane sa vyhnancom. Spoznávame ich mestá, nazeráme do ich domovov, lovíme s nimi, hodujeme s nimi, dokonca navštívime ich knižnice. Lebo áno, Ilmatarčania sú naozaj národom v rozmachu, fyziologicky síce obmedzenom, predsa len, život v hlbočinách si vyberá daň na zraku či metabolizme, ale myslením od ľudí určite pozadu nie sú.

Napokon sa zoznamujeme so Šolenmi, civilizáciou stojacej na logike, surovom pragmatizme a silných hierarchických štruktúrach. To vyvažuje emocionálna vyprahnutosť a značná obmedzenosť vo vzťahu k empatii. Šoleni prežívajú pocity len fyzicky, vylučovaním patričných hormónov a pachov a celí mi pripadali dosť presexualizovaní. Sú na vrchole evolučného rebríčka, technologicky vyspelí s bohatou historickou pamäťou, vďaka čomu nadobudli paternalistický pocit, že oni sú tí, ktorí by mali ostatných nieže varovať, ale rovno chrániť pred katastrofou.

Prvý kontakt, zvedavosť a následky

Keď si to zjednodušíme, tak ľudia tu figurujú ako deti, ktorým nieto rady a jednostaj aby niekto na ne dával pozor, Ilmatarčania zase už dospievajúci až dospelí, materiálne zabezpečení, zvedaví, no už celkom ukotvení vo svojom svete, a napokon tí furt poučujúci mentorskí Šoleni, ktorí vedia čo je najlepšie a tak aj bude a hotovo, nebudeme s vami diskutovať.

Ale bavíme sa o sci-fi, nie o literatúre o dospievaní, takže témou nie je strata panenstva (čo by názov Ilmatar – vlastným panenstvom znudená postava fínskej mytológie – mohol naznačiť), ale otázka prvého kontaktu (no dobre, asi sa to trochu podobá). Ako ho dosiahnuť, čo to môže priniesť, čo to môže stáť nás i tých druhých, lebo hoci sú tu Šoleni v tej diktátorskej pozícii, ich obavy sú legitímne. Hranica medzi objavovaním a dobývaním je tenká, všakže.

A tu treba Cambiasa oceniť za snahu pozrieť sa na to nielen z na seba zameraného ľudského pohľadu. Keď už stvoril dve cudzorodé kultúry, neponechal ich ako kulisy, ale stali sa aktérmi príbehu.

Problémom je, že ich najväčšia odlišnosť spočíva vo fyziológii, inak sa správali všetci pomerne „ľudsky“. Aj niektoré motivácie a konanie postáv mi prišlo alebo povrchné, alebo nelogické. Lenže ja som nežil v hlbočinách temného mora, takže zase čo už len môžem vedieť. Tiež mi nebolo úplne zrejmé, ako svoj svet vnímajú, alebo aspoň ako ho volajú Ilmatarčania samotní. Pritom Cambias ich mal pomerne prepracovaných, dokonca im vytvoril vlastnú číselnú reč.

Ale to sú detaily, v románe je to vyvážené uveriteľným podmorským svetom, napínavým dejom a hlavne, Cambias ukázal, že na rozohranie veľkého konfliktu nepotrebuje armády s laserovými puškami prilietajúcich flotilami vesmírnych lodí. Jejich moře je jednoducho komorný príbeh o veľkej téme, na relatívne malom priestore s málo postavami sa dejú veci, ktoré budú mať ďalekosiahly dopad (autor už naznačil pokračovanie, ktoré by malo sledovať šolensko-zemský konflikt).

A hlavne, tento román bol príjemne strávený čas na neobyčajnej ceste (podčiarknutou ilustráciami Tomáša Kučerovského. Čosi naznačia, ukážu, ale neodhalia, aj na pozadie pracovnej plochy by som si ich pokojne dal).

Stanica Hitode.

Koniec nočným morám zo sci-fi

A znalci žánru teraz prevracajú očami, že šmarjájósef, toto tu bolo už v 60. rokoch, je to vykradnutý Star Trek (a to usudzujem len Cambiasovho odkazu v knihe) a vôbec, je to prvé sci-fi, čo si čítal, či čo?

Na to mám prostú odpoveď: áno.

Sci-fi je jeden zo žánrov, ktorý sa nachádza na periférii periférie mojich čitateľských záujmov. Dôvody sú dva. Keď som bol malý, dostala sa mi do rúk kniha Tajomstvo Dračej steny od Jozefa Žarnaya. Rozčítal som ju, no časom som ochorel, upadol do horúčok a po nociach ma trápili nočné mory zobrazujúce, alebo asi skôr kruto parodujúce výjavy z knihy. Nespomínam si o čom bola, aká bola, ale ten pocit strachu a fyzickej nevoľnosti pretrval. Po vyzdravení som ju nedočítanú vrátil do knižnice a odvtedy vždy, keď sa mi do ruky dostala dáka publikácia označovaná ako sci-fi, som ju s podvedomými obavami zavrhol. Veru, detstva sa len tak nezbavíte.

Druhým dôvodom je nezáujem. Neveľmi ma priťahovali vesmírne diaľavy, technickým opisom fyzikálnych javov a divným konštrukciám som nerozumel, čiže ma nudili, mimozemské civilizácie mi zase pripadali len ako elfovia a orkovia inak. Podobne, ako som to už naznačoval pri fantasy, sci-fi mám v hlave zafixovaný skôr ako vizuálny žáner. Subkultúram a ošiaľu okolo Star Treku (ktorý som ani nevidel), či Star Wars (ktoré som zhliadol, ale määääh) racionálne rozumiem, ale i tak nechápem. A vlastne to už ani nie sú subkultúry, ale dosť tvrdý mainstream, čo si budeme hovoriť…

Ale zase nie som ignorant, Dunu som prečítal celú, Philip K. Dick ma oslovil a Aldissov Skleník je jedna z najsurreálnejších kníh, aké som mal pred očami. Lenže v ich textoch ide o čosi viac, sci-fi je len kulisa, svoj žáner presiahli, išlo o ten vizionársky moment, ktorý ma zaujal.

Každopádne, v poslednej dobe ma často prepadal pocit čitateľskej únavy, a práve pri Jejich moře som si oddýchol, osviežil ma závan čohosi nového. Ani zlé sny neprišli. Tento žáner je pre mňa zem neprebádaná a v tomto vidím oproti tým, čo možno prevracajú očami, výhodu: mám sa na čo tešiť.

Jejich moře (A Darkling Sea)

  • Autor: James L. Cambias
  • Preklad: Dana Krejčová
  • Vydal: Planeta9, 2020
Obálka knihy Jejich moře.