knihy, recenzie, reflexie
Zatvoril som Pre jednu a sto piesní a zmáha ma neodbytný pocit, z ktorého plynie snaha o určitú reflexiu. Aspoň trochu, aspoň ledabolo, lebo aspoň to si Liao I-wu zaslúži.
Je to silná publikácia, to treba hneďky takto v úvode deklarovať, vyše polkilová, päťstostranová. A ďalej vlastne nemusíte čítať, rovno siahnite po knihe. Ale keď inak nedáte, nech sa páči…
Pokračovať v čítaní „Pre jednu a sto piesní. Keď báseň stačí na roky väzenia“
Sú knihy, ktoré dočítam, a keď sa nad nimi spätne zamyslím, tak vlastne nedokážem povedať, o čom boli. Čo nie je a priori negatívum, často to viac hovorí o mne než o knihe samotnej. Ale Vôňa kvetov noci je presne ten typ tematicky mnohoobjímajúceho diela, ktorý v človeku i tak zanechá taký ten pekný pocit.
Je to o všetkom aj o ničom, ale viac o všetkom než o ničom.
Pokračovať v čítaní „Vôňa kvetov noci. Čo v človeku vyvolá noc v múzeu“
Nôž Salmana Rushdieho je azda prvá (auto)biografia, po ktorej som siahol takpovediac intencionálne. Niežeby ma nezaujímalo, ako a čím (obľúbení) autori žijú, ale moje čitateľské gravitačné pole viac priťahujú ich príbehy než ich životy. Nepostávam síce za názorovým práporom, že dielo sa dá od života oddeliť, ale domnievam sa, že nazerať naň primárne optikou životopisu je kontraproduktívne.
A chápem, ak sa tomu samotní autori z takých, či onakých dôvodov bránia.
Pokračovať v čítaní „Nôž. Rushdieho meditácia po pokuse o vraždu“
Jedného dňa si vtedy ešte trojročný syn nahodil batoh a začal sa prechádzať z izby do izby. I pýtam sa, že mladý muž, a ty si sa kam vybral? A on mi na to, že: “Idem zistiť, či ja som naozaj Ja.”
Dúfam, že si, odvetil som roztopený. Lebo jednak to bolo krásne, druhak citoval detskú knihu, ktorá patrí u nás medzi najčítanejšie. Medveď, ktorý tam nebol.
Pokračovať v čítaní „Medveď, ktorý tam nebol. Detská kniha ako semiotická výzva „
Taká je doba, že človek číta všeličo a všeličo v tom nachádza, hlavne z takej doby, ako je tá naša, a tak som čítal aj román japonského spisovateľa Kazua Ishigura, Pohřbený obr, hoci si nie som istý, či ho písal pre dobu, ako je tá naša.
Ale to je tuším tá vec, ktorú kritici a recenzenti stotožňujú s pojmom nadčasovosť. A je to veru tak, veď povážte:
Pokračovať v čítaní „Pohřbený obr. Hmla pamäti ako obrana pred násilím“
Prvou knihou, ktorú som teho roku prečítal, sa, dámy a páni, stal román Malý život. A napriek siedmim stovkám strán to bolo celkom rýchle. Je to dosť dávno, čo ma nejaká spoločenská beletria pohltila tak, že som sa do čítania púšťal ešte aj po polnoci s vedomím, že ráno budem troska.
To pohltenie, čitateľský flow naozaj stál za to. Aj napriek depke, ktorú Yanagihara servíruje bagrom. Veď povážte:
Pokračovať v čítaní „Malý život. Koľko toho človek vydrží“
Oheň. Román o romániku vydaný v edícii Short s podtitulom „Krátke texty na dlhú cestu cestu.“ Čo by mohlo evokovať ľahké čítanie na cestu do vlaku, pričom v momente, ako človek vystúpi, na knihu zabudne. Ale keďže to vydali v Inaque, také jednoduché to nebude.
V mojom prípade sedí len vlak.
Pokračovať v čítaní „Oheň. Nad románom o nevere v troskách patriarchátu“
Tento text bude výnimočný písmenom „ä“. Nikdy som po ňom nesiahol toľko ráz ako v nasledujúcich riadkoch. Literární spolek Laury Sněžné je totiž dielom fínskeho autora a Fíni sú národ, ktorý sa nebojí použiť dve „k“ či „ä“ za sebou. Ale o to vlastne nejde, lebo recenzovaný román je o písaní a je len zhoda náhod, že ho napísal ten, kto ho napísal.
Ale schválne, na úvod skúste rýchlo desaťkrát za sebou vysloviť Pasi Ilmari Jääskeläinen.
Pokračovať v čítaní „Literární spolek Laury Sněžné. Kniha, v ktorej sa nájde každý“
Bol som v knižnici, zase raz. Nič konkrétne som nehľadal, len som chcel pookrieť, spomaliť pri vôni kníh z regálov, len tak si nimi prechádzať. Čo-to otvoriť. Prelistovať, rozčítať a nedočítať. Tak som sa napríklad dozvedel, že bývalý „gazda pravice“ napísal beletriu! Zaujalo, skoro som si aj požičal, ale nakoniec som odišiel s útlou knižkou Môj rodný cintorín.
Lebo knihy-neknihy, vyhralo jedlo a Dušan Mitana ma veru presvedčil. Pretože vždy ide o prvú vetu.
Pokračovať v čítaní „Môj rodný cintorín, alebo o prvej vete so zemiakmi a kyslým mliekom“
Prvé zmienky o Tejto izbe som prvýkrát zachytil na Goodreads. Nič zvláštne, až na fakt, že sa tam zjavili ešte skôr, než kniha vôbec vyšla. Napadlo mi čosi o malom slovenskom rybníku, známostiach a potľapkávaní po pleci.
Kniha, resp. krátka novela, napokon vyšla. S marketingovým šumom okolo, že je odvážna, kontroverzná, búra tabu a podobné verbálne lubrikanty na úrovni „zdieľaj, kým zmažú“. Neskôr ju vyradili z Ceny René, kde kto sa vyjadroval a to mi už nedalo. No a teda po prvé: je smutné, že Táto izba sa nedá zjesť vyšla. Po druhé: text Nicol Hochholczerovej fakt stojí za prečítanie.
Pokračovať v čítaní „Táto izba sa nedá zjesť. Ľahko sa číta, ťažko trávi“