Tento text bude výnimočný písmenom „ä“. Nikdy som po ňom nesiahol toľko ráz ako v nasledujúcich riadkoch. Literární spolek Laury Sněžné je totiž dielom fínskeho autora a Fíni sú národ, ktorý sa nebojí použiť dve „k“ či „ä“ za sebou. Ale o to vlastne nejde, lebo recenzovaný román je o písaní a je len zhoda náhod, že ho napísal ten, kto ho napísal.
Ale schválne, na úvod skúste rýchlo desaťkrát za sebou vysloviť Pasi Ilmari Jääskeläinen.
Aj by som začal stručným obsahom, len blbé je, že Literárny spolek Laury Sněžné rozohráva toľko príbehov, až sa z toho hlava točí. Čo je trochu aj problém predloženého textu, lebo materiálu veľa, strán málo, a tak viacero vecí zostane visieť ak dokončených, tak trochu v chvate. Toľko ku kritike na úvod.
Hlavnou hrdinkou Jääskeläinenovho textu je Ella Milanová. Učiteľka fínčiny v Zaječíne, ktorá sa potom, ako naďabí na skomolený text Zločinu a trestu (Marmeladová zastrelí Raskoľnikova, no uznajte, čo je to za herézu?!), ocitne vo víre podivných udalostí. Knihami, ktoré kašlú na autorovu intenciu, sa to len začína.
Počas magickej metelice, v interiéri a pred očami mnohých, zmizne Laura Sněžná, kult a synonymum Zaječína. Laura však ešte predtým stihla prijať do svojho pred rokmi založeného krúžku Ellu. Veľká to vec, lebo Ella sa stala bájnou desiatou členkou. Nik pred ňou totiž toho miesta nebol hoden. Akurát, že časom sa ukáže, že predsa len ktosi desiaty jestvoval.
A tu sa naplno rozvíja detektívka o poslednom členovi. Čo sa mu stalo, prečo je celý spolok nesvoj, keď na neho príde reč. Ella si v pátraní vypomáha Hrou, ku ktorej sa dostanem neskôr. Každopádne, tejto linke sa ako jednej z mála rozuzlenia dostane. Pomerne prozaického, no pekne ilustruje kontrast sveta detstva plného fantázie, zveličovania a neskrývanej krutosti s chladnou logikou dospelých kombinovanou s vypočítavým zľahčovaním vecí, ktoré ich trápia.
Nejdem sa tu už viac rozpisovať, ako hovorím, deje sa veľa, akoby chcel Jääskeläinen dať priestor každému členovi spolku, každému žánru. Niekto píše detektívky, mysteriózny trilery, iný, resp. iná scifi, ďalší fantasy, nechýbajú ani prvky hororu či rozprávok. Klišé vnucuje zmienku o prekračovaní hraníc žánru, faktom však je, že Jääskeläinen v románe nijaké hranice nevytýčil.
Len poznámka na okraj: z nejakého dôvodu román kde kto častoval aj prívlastkom „magický realizmus“. Čo je asi nedorozumenie, lebo mágiu a nadprirodzena tu síce jesto dosť, ale mám za to, že v magickom realizme to magično podčiarkuje, zvýrazňuje realizmus. Tu sa tak nedeje. Ale širšie o tom azda inokedy.
Ach, tie deti, dobre s nimi, dobre bez nich
Každopádne, na pozadí celého tohto žánrového mixu Jääskeläinen tematizuje z môjho pohľadu (a to zase viac napovedá čosi o čitateľovi než knihe samotnej) dve zásadné veci. Prvou je materstvo. Ella totiž nemôže mať deti a trápi ju to. Niežeby na ňu tlačili stupídne otázky okolia, z knihy sa javí, že Fíni sú predsa len niekde inde. Zaoberá sa skôr problematikou naplneného života, v čom spočíva, dá sa dosiahnuť skrz dieťa?
Autor ukazuje aj protiklad. Inú spisovateľku, matku, ktorá aj šťastná je, aj nie je. Však viete ako, s deťmi už ten čas nie je tak úplne váš.
Niežeby to malo Ellu utešiť, zase také tie argumenty, že čo sa sťažuješ, napríklad v Kambodži hladujú, ty sa máš oveľa lepšie, to nikdy nefunguje. Jääskeläinen len ponúka iný pohľad, nemoralizuje, nehodnotí, k záveru nedospeje, čo môže byť aj na škodu. Tému otvorí, ale nedokáže ju uzavrieť (čím sa zase vraciam k výčitke v úvode). Alebo chcel len čitateľovi predhodiť námet na premýšľanie a nech si už každý podumá sám.
Napokon toto je presne jedna z tých tém, na ktoré môžeme mať názor v hypotetickej rovine, ale keď sa hypotéza dostaví v podobe facky skutočnosti, postoj si často upravíme.
Literatúra sme my
No a teraz druhá zásadná vec, z môjho pohľadu určujúca. Literární spolek Laury Sněžné je román o písaní. Jääskeläinen predovšetkým búra mýtus spisovateľa-intelektuála vo veži zo slonovej kosti. Jednak tak činí prostredníctvom členov spolku – ukazuje ich život, boria sa s každodennosťou, vedia byť aj svine, aj sa trápia, aj radujú. Len sú všímavejší a zvedavejší.
Niekto to môže vnímať ako dar, iný ako prekliatie, veď kto normálny by chcel vlastne byť spisovateľom, neustále sa v čomsi vŕtať, vciťovať sa do všetkého:
Všichni přece vědí, že zdravý člověk nezačne sepisovat romány. Kdo je zdravý, ten má zdravou práci. Celá ta zatracená literatura, kolem které se nadělá tolik cavyků – to není nic jiného než duševní vyšinutost prohnaná tiskařským strojem. A když už někdo napíše tolik románů o vraždění jiných lidí a zoufalých činech jako my, tak už není moc daleko od toho, aby ho napadlo, že v případě potřeby je sám toho všeho schopen. Ono je podstatně jednodušší věci udělat než o nich věrohodně psát.
Čosi na tom bude, ale tak, nejaké ideály si o spisovateľoch ponechám. Zamerajme sa teraz na poslednú vetu citátu, pretože cez ňu nám presvitá spisovateľská existenciálna otázka, a síce otázka motivácie a inšpirácie. Jääskeläinen v jednej scéne náš spolok prenesie do supermarketu počas akcie. Nie sú tam na nákupoch, chcú to len zažiť, chcú si tam nájsť vedľajšie a ktovie, možno aj hlavné postavy. A tak napríklad sledujeme spisovateľa bezostyšne odpočúvajúceho hádku rodičov pri regáloch.
Veď schválne, koľkokrát ste si pri opise či správaní nejakej osoby v knihe, ktorú ste čítali, povzdychli, že panebože, veď to som ja! Mňa ten pocit premkol pri Elle. Kvári ju pretrvávajúci pocit spisovateľského potenciálu, ktorý nie a nie naplniť, lebo furt čosi. Život. No a nebudem vám klamať, tiež som mal, ale čo, stále mám také ambície, ale ono ten akt písania je oveľa ťažší než rozprávanie o ňom. A žiaľ, na rozdiel od Elly, ja som tak ozajsky nezačal (literárne súťaže spred pár rokov už nemožno počítať). S nádejou si dovolím dodať, že zatiaľ.
Literární spolek Laury Sněžné – Nebezpečná Hra
No. Nastal čas na vyššie zmienenú Hru. Tá totiž slúži Elle ako prostriedok na získavanie informácií o stratenom členovi spolku, ale vo všeobecnosti ide o hlavný rezervoár inšpirácie našich spisovateľov. Pravidlá Hry sú takéto: člen spolku vyzve iného člena spolku, aby zodpovedal nejakú otázku, čo najpravdivejšie a najúplnejšie, ako to len dokáže. Ak vyzývajúci s odpoveďou nie je spokojný, môže použiť hoc´ aj násilie. Napríklad Ella dostane otázku, čo si myslí, keď si v zrkadle obzerá svoje nahé telo. Výsledkom je niečo, čomu hovoria „výron“. Prišlo mi to ako obdoba nejakého psychoterapeutického sedenia, ibaže výsledkom boli dve veci: surovina do kníh a odcudzenie.
To prvé asi objasňovať netreba, podstatou druhého je, že náš spolok sa prostredníctvom Hry spoznal a objavil natoľko, až sa jeden pred druhým vyprázdnil. Problém nespočíval v následným disponovaním kompromitujúcich materiálov, ale v tom, že po nejakom čase jeden druhého vnímali ako vyprahnuté duše. Už si nemali čo navzájom ponúknuť a dať. Tajomstva niet, čo už s tebou, keď niet čo objavovať?
Hra je skrátka dvojsečná zbraň, veľa dáva, ale razom sa môže premeniť v cynický vypočítavý prostriedok naplnenia vlastných cieľov. A napokon, nebude to žiadny spoiler, keď poviem, že v skutočnosti najväčším takým vypočítavcom bola zakladateľka samotného spolku. Aj keď… však si prečítajte.
No a to je všetko. Dalo by sa ešte o všeličom rozumovať, že čo také môžu znamenať tie pomiešané knihy, či to náhodou Jääskeläinen nemyslel tak, že dvaja čitatelia dokážu čítať jednu knihu inak, každý si v rovnakom texte zrkadlí rozličné skúsenosti. Napríklad. Aj keď tu asi nadinterpetujem, napokon, problém „nakazených“ kníh nebol interpretačný, lež faktografický. Ale teória pekná, uznajte.
Uznajte a prečítajte, Literární spolek Laury Sněžné patrí do kategórie tých textov, kde si každý nájde svoje. Alebo inak: kde sa nájde každý.
Literární spolek Laury Sněžné (Lumikko ja yhdeksän muuta)
Autor: Pasi Ilmari Jääskeläinen
Preklad: Vladimír Piskoř
Vydal: Paseka, 2015
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.