Poslední záblesk slunce. Ako som odsúdil knihu podľa obalu

Poslední záblesk slunce je prisámvačku prvé fantasy, pri ktorom som zabudol, že čítam fantasy. A to preto, lebo ten je jazyk, štýl… Ťažko sa mi to verbalizuje, ale zavše mi pri čítaní zaletela myseľ k lyrizovanej próze. Kay totiž nepísal knihu, on maľoval, skladal mozaiku obrazov. Niektoré fragmenty zobrazovali výjavy neľútostných bojov, iné hĺbavé postavy a ďalšie rozprávkové výjavy. Pritom sa to celé vďaka historickému základu drží pevne na zemi.

Sú to práve Kayov štýl (kde treba rozhodne oceniť prekladateľskú robotu Daniely Orlando), práca s dejinami i postavami, akcia podopieraná krehkosťou (a naopak), náznaky esejistiky a finálne dobro, ktoré tomuto textu priradili tag „Krásna literatúra.“ Nemôžem inak.

Pokračovať v čítaní „Poslední záblesk slunce. Ako som odsúdil knihu podľa obalu“

Červenákov černokňažník Čierny Rogan, alebo dobré béčko nie je zlé. Občas

V rámci objavovania tunajšej fantastiky, siahol som nedávno po „klasickom fantasy príbehu“ od Míla Linca. Konkrétne ide o román s názvom Stín Černého Hvozdu.

Ibaže to už nie je ani objavovanie, ani tunajšej, ale z nejakého dôvodu mi to pripomenulo Juraja Červenáka a jeho mocného hrdinu s menom Chuck Norris. Trepem, inak sa ten černokňažník volal: Čierny Rogan.

Pokračovať v čítaní „Červenákov černokňažník Čierny Rogan, alebo dobré béčko nie je zlé. Občas“

War Crimes. Keď sa World of Warcraft odohráva v súdnej sieni

Blizzard sa nedávno rozhodol vydojiť pár dolárov na trhu nostalgie a vydal rozšírenie pre World of Warcraft Classic s podtitulom The Burning Crusade. Čo je vlastne MMORPG vyše desať rokov staré, ale stále jaré a hrané. Na mňa po čase začalo dotierať nutkanie prihlásiť sa do hry. Bola to zas a znova literatúra, ktorá ma uchránila pred márnym hľadaním strateného času prebdených nocí a frustráciou z neschopnosti dohnať ostatných v guilde či zohnať tanka do dungeonu.

Miesto toho som sa začítal do War Crimes, súdneho procesu jedného z antihrdinov Azerothu, Garosha Hellscream, z pera Christie Golden.

Pokračovať v čítaní „War Crimes. Keď sa World of Warcraft odohráva v súdnej sieni“

Srdce ztraceného. Rozpačitý návrat do fantasy sveta Východného Ardu

Obálka knihy Srdce ztraceného od Tada Williamsa.

Odskočil som si z reality bežných dní pozrieť do zeme nebohého Kňaza Jána, výlet to bol krátky, Srdce ztraceného je totiž útla knižka. Necelých 250 strán je na pomery fantasy taký širší prológ, v autorskej mierke jej autora Tada Williamsa je to zas len taká kapitolka.

A presne na tom román stojí a padá, a tak celkovo sa mi javí, že poslúžil len ako cvičenie pred písaním ságy Posledný kráľ Východného Ardu.

Pokračovať v čítaní „Srdce ztraceného. Rozpačitý návrat do fantasy sveta Východného Ardu“

Pán prsteňov, kresťanstvo a čo s tým má Tad Williams

Tad Williams sa kade-tade spomína ako ten, čo sa kedysi nechal inšpirovať Tolkienom, no v súčasnosti je to už on, kto inšpiruje (napríklad aj autora Hry o tróny). A ešte sa spomína, že jeho štvordielna trilógia Jasný osteň, Žiaľ a Tŕň patrí medzi piliere žánru klasickej fantasy. Tak som teda po nej siahol, reku, časy sú ťažké, chce to do života niečo ľahšie i pekné zároveň, niečo ako Pán prsteňov. A treba si rozširovať aj tie žánrové literárne obzory.

Pôvodne som o tom síce písať nechcel, ale povedal som si, že tých temer tritisíc strán strávených vo Východnom Arde si pár poznámok zaslúži. Spoiler: text obsahuje spoilery.

Pokračovať v čítaní „Pán prsteňov, kresťanstvo a čo s tým má Tad Williams“

Hra o tróny, alebo keď aj tanec s drakmi nudí. Prečo (ne)čítam fantasy, diel druhý

Drak.

Po tom, ako som sa v predošlom texte zamýšľal nad dvoma konkrétnymi fantasy titulmi, nadišiel čas podumať nad žánrom ako takým. Pripravte sa na nejaké to zovšeobecnenie, veď žáner založený na klišé to znesie, nie? A tiež si kopneme do Piesne ľadu a ohňa. A to sa čo? Oplatí!

Ale aby to nebolo len o frflaní, roztrúsim v texte aj zmienky o knihách, z ktorých zas tá duša tak nebolela.

Pokračovať v čítaní „Hra o tróny, alebo keď aj tanec s drakmi nudí. Prečo (ne)čítam fantasy, diel druhý“

Prečo ma Pán prsteňov nudil, Warcraft nie a prečo (ne)čítam fantasy. Diel prvý

Trilógie Pán prsteňov a World of Warcraft: Vojna prastarých.

Týmto coming outom si možno kde koho pohnevám, ale keď je raz niečo pravda, tak je to pravda a čo je pravda, nie je hriech a pravda vraj očisťuje, takže: Pána prsteňov som čítal po prvýkrát v sedemnástich a, nehanbím sa za to, príšerne ma nudil. Trilógiu zo sveta Warcraftu, Vojna prastarých, som čítal o niečo skôr a, tiež sa za to nehanbím, neskutočne som si to užíval.

Po takmer pätnástich rokoch som k Tolkienovi i Knaakovi vrátil.

Pokračovať v čítaní „Prečo ma Pán prsteňov nudil, Warcraft nie a prečo (ne)čítam fantasy. Diel prvý“