knihy, recenzie, reflexie
I stalo sa, že som mal chuť si zahrať Warcraft, ale súc vediac, že kámo, na toto ozaj nemáš čas a v skutočnosti si nechceš zahrať, ale opätovne prežiť chvíle bezstarostných dobrodružstiev, ktoré ti svet Azerothu počas strednej prinášal.
Tak som to vyriešil ako vždy, koza celá, vlk sýty, hlava v knihe, počítač vypnutý. A tak som rozčítal Den draka od Richarda A. Knaaka. A aj dočítal.
Pokračovať v čítaní „Warcraft: Den draka. Čo je nočnou morou pilierov sveta a prečo práve praženica“
Také sa mi prihodilo, že som sa ocitol na dovolenke. I zapol som počítač a pustil sa do jedného herného restu, čo už dáky rôčik odkladám: Diablo 4. Hlavnú, asi 15-hodinovú dejovú linku, som hral snáď štvrť roka. Lebo som na dovolenke. Materskej. Ale aby mi nebolo nebodaj ľúto, že mi je kynoženie démonických bytostí a riziko karpálneho tunelu odopreté, tak som si to vynahrádzal iným médiom. Samozrejme, knižným: Diablo III: Book of Cain.
Kniha sa ku mne dostala pravdepodobne „vďaka“ rozpadnutému vzťahu, spretŕhaným krídlam lásky, ktoré mali mávať naveky. No, utrite si szly a čítajte ďalej…
Pokračovať v čítaní „Diablo. Stay awhile and listen“
Potreboval som dáku oddychovku a už dlhšie som na Píseň krve požmurkoval. Z viacerých dôvodov: dispozícia v knižnici, (vraj) dospelé fantasy, gemmelovský nádych, (vtedy) nádejný autor, značka vydavateľstva Host, ktoré týmto románom v roku 2015 započalo vydávanie fantastiky, a tak celkovo bol hype okolo toho.
Dočkal som sa fajn world buildingu, jemnej mágie a tajomna, neohrozeného hrdinu, súbojov a intríg, skrátka všetkého, prečo po tomto žánri siaham, ale i tak do mňa domŕzal neodbytný pocit. Pocit nudy.
Pokračovať v čítaní „Píseň krve. Sľubné epické fantasy s istou dávkou nudy“
Poslední záblesk slunce je prisámvačku prvé fantasy, pri ktorom som zabudol, že čítam fantasy. A to preto, lebo ten je jazyk, štýl… Ťažko sa mi to verbalizuje, ale zavše mi pri čítaní zaletela myseľ k lyrizovanej próze. Kay totiž nepísal knihu, on maľoval, skladal mozaiku obrazov. Niektoré fragmenty zobrazovali výjavy neľútostných bojov, iné hĺbavé postavy a ďalšie rozprávkové výjavy. Pritom sa to celé vďaka historickému základu drží pevne na zemi.
Sú to práve Kayov štýl (kde treba rozhodne oceniť prekladateľskú robotu Daniely Orlando), práca s dejinami i postavami, akcia podopieraná krehkosťou (a naopak), náznaky esejistiky a finálne dobro, ktoré tomuto textu priradili tag „Krásna literatúra.“ Nemôžem inak.
Pokračovať v čítaní „Poslední záblesk slunce. Ako som odsúdil knihu podľa obalu“
V rámci objavovania tunajšej fantastiky, siahol som nedávno po „klasickom fantasy príbehu“ od Míla Linca. Konkrétne ide o román s názvom Stín Černého Hvozdu.
Ibaže to už nie je ani objavovanie, ani tunajšej, ale z nejakého dôvodu mi to pripomenulo Juraja Červenáka a jeho mocného hrdinu s menom Chuck Norris. Trepem, inak sa ten černokňažník volal: Čierny Rogan.
Pokračovať v čítaní „Červenákov černokňažník Čierny Rogan, alebo dobré béčko nie je zlé. Občas“
Blizzard sa nedávno rozhodol vydojiť pár dolárov na trhu nostalgie a vydal rozšírenie pre World of Warcraft Classic s podtitulom The Burning Crusade. Čo je vlastne MMORPG vyše desať rokov staré, ale stále jaré a hrané. Na mňa po čase začalo dotierať nutkanie prihlásiť sa do hry. Bola to zas a znova literatúra, ktorá ma uchránila pred márnym hľadaním strateného času prebdených nocí a frustráciou z neschopnosti dohnať ostatných v guilde či zohnať tanka do dungeonu.
Miesto toho som sa začítal do War Crimes, súdneho procesu jedného z antihrdinov Azerothu, Garosha Hellscream, z pera Christie Golden.
Pokračovať v čítaní „War Crimes. Keď sa World of Warcraft odohráva v súdnej sieni“
Odskočil som si z reality bežných dní pozrieť do zeme nebohého Kňaza Jána, výlet to bol krátky, Srdce ztraceného je totiž útla knižka. Necelých 250 strán je na pomery fantasy taký širší prológ, v autorskej mierke jej autora Tada Williamsa je to zas len taká kapitolka.
A presne na tom román stojí a padá, a tak celkovo sa mi javí, že poslúžil len ako cvičenie pred písaním ságy Posledný kráľ Východného Ardu.
Pokračovať v čítaní „Srdce ztraceného. Rozpačitý návrat do fantasy sveta Východného Ardu“
Tad Williams sa kade-tade spomína ako ten, čo sa kedysi nechal inšpirovať Tolkienom, no v súčasnosti je to už on, kto inšpiruje (napríklad aj autora Hry o tróny). A ešte sa spomína, že jeho štvordielna trilógia Jasný osteň, Žiaľ a Tŕň patrí medzi piliere žánru klasickej fantasy. Tak som teda po nej siahol, reku, časy sú ťažké, chce to do života niečo ľahšie i pekné zároveň, niečo ako Pán prsteňov. A treba si rozširovať aj tie žánrové literárne obzory.
Pôvodne som o tom síce písať nechcel, ale povedal som si, že tých temer tritisíc strán strávených vo Východnom Arde si pár poznámok zaslúži. Spoiler: text obsahuje spoilery.
Pokračovať v čítaní „Pán prsteňov, kresťanstvo a čo s tým má Tad Williams“
Po tom, ako som sa v predošlom texte zamýšľal nad dvoma konkrétnymi fantasy titulmi, nadišiel čas podumať nad žánrom ako takým. Pripravte sa na nejaké to zovšeobecnenie, veď žáner založený na klišé to znesie, nie? A tiež si kopneme do Piesne ľadu a ohňa. A to sa čo? Oplatí!
Ale aby to nebolo len o frflaní, roztrúsim v texte aj zmienky o knihách, z ktorých zas tá duša tak nebolela.
Pokračovať v čítaní „Hra o tróny, alebo keď aj tanec s drakmi nudí. Prečo (ne)čítam fantasy, diel druhý“
Týmto coming outom si možno kde koho pohnevám, ale keď je raz niečo pravda, tak je to pravda a čo je pravda, nie je hriech a pravda vraj očisťuje, takže: Pána prsteňov som čítal po prvýkrát v sedemnástich a, nehanbím sa za to, príšerne ma nudil. Trilógiu zo sveta Warcraftu, Vojna prastarých, som čítal o niečo skôr a, tiež sa za to nehanbím, neskutočne som si to užíval.
Po takmer pätnástich rokoch som k Tolkienovi i Knaakovi vrátil.
Pokračovať v čítaní „Prečo ma Pán prsteňov nudil, Warcraft nie a prečo (ne)čítam fantasy. Diel prvý“