Srdce ztraceného. Rozpačitý návrat do fantasy sveta Východného Ardu

Obálka knihy Srdce ztraceného od Tada Williamsa.

Odskočil som si z reality bežných dní pozrieť do zeme nebohého Kňaza Jána, výlet to bol krátky, Srdce ztraceného je totiž útla knižka. Necelých 250 strán je na pomery fantasy taký širší prológ, v autorskej mierke jej autora Tada Williamsa je to zas len taká kapitolka.

A presne na tom román stojí a padá, a tak celkovo sa mi javí, že poslúžil len ako cvičenie pred písaním ságy Posledný kráľ Východného Ardu.

Pokračovať v čítaní “Srdce ztraceného. Rozpačitý návrat do fantasy sveta Východného Ardu”

Pán prsteňov, kresťanstvo a čo s tým má Tad Williams

Tad Williams sa kade-tade spomína ako ten, čo sa kedysi nechal inšpirovať Tolkienom, no v súčasnosti je to už on, kto inšpiruje (napríklad aj autora Hry o tróny). A ešte sa spomína, že jeho štvordielna trilógia Jasný osteň, Žiaľ a Tŕň patrí medzi piliere žánru klasickej fantasy. Tak som teda po nej siahol, reku, časy sú ťažké, chce to do života niečo ľahšie i pekné zároveň, niečo ako Pán prsteňov. A treba si rozširovať aj tie žánrové literárne obzory.

Pôvodne som o tom síce písať nechcel, ale povedal som si, že tých temer tritisíc strán strávených vo Východnom Arde si pár poznámok zaslúži. Spoiler: text obsahuje spoilery.

Pokračovať v čítaní “Pán prsteňov, kresťanstvo a čo s tým má Tad Williams”

Hra o tróny, alebo keď aj tanec s drakmi nudí. Prečo (ne)čítam fantasy, diel druhý

Drak.

Po tom, ako som sa v predošlom texte zamýšľal nad dvoma konkrétnymi fantasy titulmi, nadišiel čas podumať nad žánrom ako takým. Pripravte sa na nejaké to zovšeobecnenie, veď žáner založený na klišé to znesie, nie? A tiež si kopneme do Piesne ľadu a ohňa. A to sa čo? Oplatí!

Ale aby to nebolo len o frflaní, roztrúsim v texte aj zmienky o knihách, z ktorých zas tá duša tak nebolela.

Pokračovať v čítaní “Hra o tróny, alebo keď aj tanec s drakmi nudí. Prečo (ne)čítam fantasy, diel druhý”

Prečo ma Pán prsteňov nudil, Warcraft nie a prečo (ne)čítam fantasy. Diel prvý

Trilógie Pán prsteňov a World of Warcraft: Vojna prastarých.

Týmto coming outom si možno kde koho pohnevám, ale keď je raz niečo pravda, tak je to pravda a čo je pravda, nie je hriech a pravda vraj očisťuje, takže: Pána prsteňov som čítal po prvýkrát v sedemnástich a, nehanbím sa za to, príšerne ma nudil. Trilógiu zo sveta Warcraftu, Vojna prastarých, som čítal o niečo skôr a, tiež sa za to nehanbím, neskutočne som si to užíval.

Po takmer pätnástich rokoch som k Tolkienovi i Knaakovi vrátil.

Pokračovať v čítaní “Prečo ma Pán prsteňov nudil, Warcraft nie a prečo (ne)čítam fantasy. Diel prvý”