Týmto coming outom si možno kde koho pohnevám, ale keď je raz niečo pravda, tak je to pravda a čo je pravda, nie je hriech a pravda vraj očisťuje, takže: Pána prsteňov som čítal po prvýkrát v sedemnástich a, nehanbím sa za to, príšerne ma nudil. Trilógiu zo sveta Warcraftu, Vojna prastarých, som čítal o niečo skôr a, tiež sa za to nehanbím, neskutočne som si to užíval.
Po takmer pätnástich rokoch som k Tolkienovi i Knaakovi vrátil.
V istom období som hltal Kinga (nad horormi som sa tu už zamyslel), objavil som trilógiu Trója od Davida Gemmela, netušiac, že ide o heroickú fantasy. Pre mňa to boli napínavé (alternatívne) historické romány. No a potom som sa dostal k počítaču.
A tým pádom k fantasy literatúre.
Prečítajte si druhý diel o tom, prečo (ne)čítam fantasy.
Čítanie s rizikom karpálneho tunela
Konkrétna vďaka patrí asi Warcraftu. Hre, ktorú som, ako sa to už hrám deje, hrával. Furt, stále, neustále, priam obsesívne, a keď som to začal preklápať Diablom II, tak sa rodičia naučili, že počítač sa dá vypnúť napríklad aj vyhodením ističov. Ja sa vlastne čudujem, že som pubertou prešiel bez karpálneho tunela… Hotovo, koniec, bodka, keď nejde elektrina, siahnete aj po knihe.
Knaakova trilógia rozpráva príbeh pár hrdinov, ktorí po víťazstve nad démonickou Plamennou légiou (udalosti z hry), nedobrovoľne cestujú do minulosti, do času, kedy tá istá Plamenná légia ohrozovala Azeroth po prvýkrát. Ľudia, elfovia, orkovia, taureni, draci, démoni, všetci sú tam. Dobro verzus zlo, pričom zlí sú aj na dobrej strane, a tak. Fantasy v kocke, dalo by sa provokatívne povedať.
Čo ten Pán prsteňov? V tomto prípade je to vlastne rovnako prosté. Videl som prvý diel, Spoločenstvo prsteňa a natoľko ma to oslovilo, že nebudem ja čakať roky, kým sa to zjaví na torr…, teda, v kinách, v kinách, kde inde, samozrejme v kinách, alebo teda ešte na DVD, hej, vtedy boli také nosiče, no, prosto, prečítam si knihy a dozviem sa, ako sa to celé skončilo a čo bolo medzi tým. Navyše, knihy sú vždy lepšie ako film, razil som vtedy takú pseudointelektuálnu tézu.
A tak som čítal a čakal na rinčanie mečov, lámanie štítov, svišťanie očarovaných šípov, výboje magickej energie, zrážky s hordami príšer a netvorov, no najmä a hlavne: na stretnutie s postavami, ktoré reprezentovali bezduché pixely na obrazovke CRT monitora (hej, také vtedy boli…). Triasol som sa na tú chvíľu, keď im knihy dodajú dušu, kedy Illidan a Arthas v závese s Gimlim a Legolasom prestúpia sklo obrazovky, vtrhnú do môjho života a naučia ma vystreliť tri šípy naraz, chodiť po snehu a vidieť aj so zaviazanými očami.
V prvom prípade sa mi toho dostalo až, až (odhliadnuc od Arthasa), každý diel Vojny prastarých som prečítal snáď za dva dni. Všeličo som sa aj dozvedel, napríklad prečo už Azeroth nie je jeden kontinent, alebo prečo má Malfurion parohy. Lebo mu narástli (hahhaaahaaa. ha. Venujme tri riadky trápnemu tichu).
…
trápne ticho
…
…
Nie, vážne. Lebo mu narástli.
S Pánom prsteňov som sa mordoval tak dlho, až mi z knižnice začali chodiť upomienky. Za každý diel. Rozvláčne to akési bolo, písané jak pre deti, kde sú odťaté ruky-nohy, nikde, miesto toho furt nejaké básničky a pesničky, a prečo zomrel Boromir až v druhej knihe, keď vo filme to bolo v prvej časti (ups, tu mal byť asi spoiler alert)!?
Život je zmena
Odvtedy sa veľa zmenilo. Strednú školu vystriedala vysoká, Dzurindu vymenil Fico, Kinga, Gemella a Knaaka zase Orwell, Marquéz a Vilikovský, z Warcraftu som prešiel na Dotu a iné radosti a strasti života. Po rokoch však prišlo obdobie, keď som si opätovne pozrel Pána prsteňov, hneď za tým vypočul jeho rozhlasové spracovanie, ktoré je mimochodom výborné.
Do toho Activision Blizzard oznámil Warcraft Reforged (remaster stratégie) a World of Warcraft Classic. Mám čosi po tridsiatke a hentento korporát si dovolí na mňa zaútočiť takýmito nostalgickými fackami? Keď treba splácať hypotéku? Do roboty chodiť?
Tak reku, skráťme si čakanie, dajme tým knihám ďalšiu šancu. Veď čo tým už môžem pokaziť.
Limity (dez)interpretácie: Warcraft
Začneme Vojnou prastarých: približne tretinu som sa cítil za protagonistov trápne a zvyšné dve sa tešil na koniec. Síce to Knaakovi dobre píše, keď ide o akciu, boje apod., no chvíle, keď má ísť do hĺbky, rozpísať motivácie, vzťahy, tam je to bieda. Trápi sa na povrchu a hoci pod ním buble idea scenáristov hry nastoliť určité veci, Knaakovi sa to nedarí pretaviť do uveriteľnej, resp. čitateľnej literárnej podoby.
Problém možno tkvie v tom, že dospelý človek číta detskú literatúru, alebo v dnešnej terminológii „young adult“ (čo je to isté, len dnešní mladí, akože aj ja, nechcú dospieť, ha!). Potom je tu otázka samotného textu, či mi má druhé čítanie interpretačne čo ponúknuť. Príbeh fajn, akcia fajn, ale čo z toho, keď viem, ako to dopadne. Ale dobre, osviežil som si v pamäti niektoré veci a strávil čas v obľúbenom univerze. V príbehu, ktorý ničím neprekvapí, s knihou, po ktorej by som bez hnacieho motora nostalgie nesiahol, lež šmaril dakam do kúta s povzdychnutím, že mohol by sa autor naučiť aj písať.
Ale aj tak som si to druhé čítanie užil. V podstate by som to prirovnal k filmovému Winnetouvi – síce už viem, že sú to hrozne natočené filmy a je ťažké ich nevypnúť, ale nedokážem ich nemať rád.
Aj by ma celkom zaujímalo, ako by sa táto trilógia páčila niekomu, kto nemá s hrami skúsenosť.
Limity (dez)interpretácie: Pán prsteňov
Pán prsteňov: každému je už hádam jasné, že prvýkrát som chcel len to, čo bolo vo filme. Dôraz na akciu a veľkolepé bojové scény. Niežeby v knihe neboli, ale… Veď povážte: Z 375 strán Dvoch veží (tie od Slovartu) je približne 10 venovaných bitke v Helmovej rokline. Vo filme len samotná bitka zaberá cca 20 minút, čo je azda desatina filmu. Ten pomer hovorí za všetko.
Tentokrát som si knihu užíval inak. Viac ma chytilo putovanie samotné, výprava pár hrdinov, „komorné“ dobrodružstvá, odhaľovanie čriepkov histórie sveta, nadobúdal som dojem, že ani Frodo, ani Gandalf, ani Sauron nie sú hlavní protagonisti, ale Stredozem ako taká. Kým vo Warcrafte celý Kalimdor, resp. Azeroth existuje len ako kulisa pre hrdinské, priam božské činy hrdinov, čokoľvek Frodo/Sauron vykonal, profitovala/trpela z toho celá Stredozem. Čím nechcem povedať, že úlohu Gandalfa by mohol zastúpiť hocikto, alebo že Frodo nemal byť nositeľom Prsteňa (ale ak by som mal vybrať jediného hlavného hrdinu celej trilógie, bol by to Sam, keby zlyhal on, skončilo by sa všetko).
A aj iné veci vyskočili: prvýkrát ma iritovalo to „rozprávkové“ písanie, teraz som v tom videl štýl biblických podobenstiev, v „young adult“ veku mi unikali také detaily ako boj Éowyn o miesto v patriarcháte, schopnosť moci korumpovať (Saruman), paralýza strachom (Denethor). Aj celý ten súboj o podobu Stredozeme ponúkol oveľa viac interpretačných rovín: zmierovanie sa so svetom, ktorý sa ustavične mení (začína sa nový vek, vek ľudí), sakrálne ustupuje profánnemu (časy elfov a čarodejníkov sa skončili, aj tá Arwen sa musela vzdať nesmrteľnosti), súboj prírody proti industrializácii (veď ako dopadol Železný pás), geopolitický zápas Západu proti Východu (Gandalf a spol. ako demokratický západ proti komunistickému východu), alebo márny boj o zrovnoprávnenie rasy Orkov (fakt ich odmietam volať „škreti“ či „ohyzdi“).
Iste, niektorá interpretácia môže byť legitímna viac, iná menej, ďalšia zase pôsobí ako úplná sprostosť (hádajte ktorá). Voči tej geopolitike sa ohradil aj samotný Tolkien, ale čo už môže neborák robiť, keď sme Barthesovi dovolili zabiť autora…
Aby som túto časť uzavrel: Vojna prastarých neuniesla ťažobu času, zastarala podobne ako grafika vtedajších hier, Pán prsteňov – nuž, na niektoré veci treba asi dozrieť. No a potom, pri Knaakovi som konzumoval fantastiku, pri Tolkienovi čítal literatúru.
Čím sa dostávame k všeobecnejšiemu poňatiu fantasy v perspektíve autora týchto riadkov. Ale o tom už nabudúce. Mám totiž nejaké povinnosti v Thunder Bluffe. Vy mi zatiaľ môžete dať like na Facebooku.
