knihy, recenzie, reflexie
I stalo sa, že som mal chuť si zahrať Warcraft, ale súc vediac, že kámo, na toto ozaj nemáš čas a v skutočnosti si nechceš zahrať, ale opätovne prežiť chvíle bezstarostných dobrodružstiev, ktoré ti svet Azerothu počas strednej prinášal.
Tak som to vyriešil ako vždy, koza celá, vlk sýty, hlava v knihe, počítač vypnutý. A tak som rozčítal Den draka od Richarda A. Knaaka. A aj dočítal.
Pokračovať v čítaní „Warcraft: Den draka. Čo je nočnou morou pilierov sveta a prečo práve praženica“
Blizzard sa nedávno rozhodol vydojiť pár dolárov na trhu nostalgie a vydal rozšírenie pre World of Warcraft Classic s podtitulom The Burning Crusade. Čo je vlastne MMORPG vyše desať rokov staré, ale stále jaré a hrané. Na mňa po čase začalo dotierať nutkanie prihlásiť sa do hry. Bola to zas a znova literatúra, ktorá ma uchránila pred márnym hľadaním strateného času prebdených nocí a frustráciou z neschopnosti dohnať ostatných v guilde či zohnať tanka do dungeonu.
Miesto toho som sa začítal do War Crimes, súdneho procesu jedného z antihrdinov Azerothu, Garosha Hellscream, z pera Christie Golden.
Pokračovať v čítaní „War Crimes. Keď sa World of Warcraft odohráva v súdnej sieni“
Týmto coming outom si možno kde koho pohnevám, ale keď je raz niečo pravda, tak je to pravda a čo je pravda, nie je hriech a pravda vraj očisťuje, takže: Pána prsteňov som čítal po prvýkrát v sedemnástich a, nehanbím sa za to, príšerne ma nudil. Trilógiu zo sveta Warcraftu, Vojna prastarých, som čítal o niečo skôr a, tiež sa za to nehanbím, neskutočne som si to užíval.
Po takmer pätnástich rokoch som k Tolkienovi i Knaakovi vrátil.
Pokračovať v čítaní „Prečo ma Pán prsteňov nudil, Warcraft nie a prečo (ne)čítam fantasy. Diel prvý“