Tiež máte občas pocit, že každá generácia žije v období tesne pred koncom sveta? Prvý raz som niečo pobodné preciťoval, keď nám ešte na základnej dejepisár D. predkladal možné dopady útoku na Dvojičky. Už si nespomínam, aké, ale že začal tým, že nie, tretej svetovej vojny sa obávať nemusíme. A tak som okrem pocitu vtedy len ťažko pomenovateľnej ťažoby zakúsil aj pocit nádeje.
Niečo podobné mi privodili Nové ostrovy.
Kniha Nové ostrovy nesú podtitul Texty o odvahe, pripravenosti a odolnosti. Niet čo dodať, názov hovorí za seba, priam doslova doslovne. Autori nám skrátka predložili súbor úvah, esejí o veciach, ktorým rozumejú. Všeličo zažili i prežili, tak nielen teoreticky, ale i empiricky. Nové ostrovy zostavil geológ a esejista Václav Cílek, práve “čtivo” od neho má silný nádych filozofovania i trochy moralizovania. Ďalšie príspevky dodali napríklad veterinár žijúci na samote, akreditovaný chirurg, bývalý karmelitánsky mních, generálmajor, psychiatrička či vojnová novinárka.
A tak si okrem úvah o vzťahu človeka k prírode či mestu môžeme prečítať rady o bylinkách, návod na zostavenie krabičky prvej pomoci, nechať sa textom evakuovať z Afganistanu. Pozastavíme sa nad úlohou samosprávy, štátu či knižnice, susedov, rodiny či dokonca ruženca v čase krízy.
Nová doba, nové výzvy, nové ostrovy
Prečo sa vlastne Cílek na Nové ostrovy vydal? Svojho času publikoval knihu obdobného rázu, a síce akúsi príručku do krízových čias. Lenže v nej predpokladal, že väčšina ľudí môcť dakam ujsť, najpravdepodobnejšie niekde do rurálneho prostredia. No ako ukázala pandémia covidu či vojna na Ukrajine, bol to predpoklad mylný. Na vidiek neutekali dokonca ani tí, ktorí tú možnosť mali. Domov sa neľahko opúšťa.
Text je popretkávaný praktickými informáciami, ktoré by sa mohli pokojne zaradiť aj do kategórie “vedeli ste, že”. Dozvieme sa aj také, že v kancelárii je najviac mikróbov na držiaku kávovaru. Aj mi odľahlo, kávu nepijem, ale domnievam sa, že rýchlovarná konvica u nás v redakcii na tom lepšie nebude.
Kolektív autorov si dal za cieľ predstaviť širší súbor rád a ideí, ktoré by sa v časoch krízy (od prírodných katastrof, cez vojny až po rezistenciu baktérií voči antibiotikám) dali uplatniť v urbánnom prostredí.
Město je odolné natolik, nakolik jsou odolní jeho obyvatelé.
Niekedy sú tie odporúčania drsné, napríklad keď sa beriete v prípade invázie pozemného vojska do krytu či do pivnice, vezmite si 120 litrové vrece. Nie veru na odpad, ale na mŕtvoly či ich časti. Užitočnosť čohosi takého sa ukázala napríklad v Buči, kde sa ruské jednotky vyžívali v mučení ľudí.
Inokedy vnesú až taký závan detstva stráveného pri ABC alebo Fifíku či Svetle s článkami na dobrodružnú tematiku, to trebárs v kapitole o tom, ako si zostaviť tú najlepšiu a najmä personalizovanú “krabičku poslednej záchrany”. Viete ako, v meste potrebuje človek iné veci než v prírode.
A hoci to evokuje trochu taký foglarovský sentiment či nadľahčenie, človeka to primäje zamyslieť sa nad tým, že čo robiť, čo mať so sebou, keby čosi kdesi na terase pri tekvicovom latté zrazu kritického nastalo.
Spoločnosť zodpovedných
Čo je pointou predloženého textu? Podľa mňa možnosť, schopnosť a nutnosť prijať zodpovednosť. V čase krízy nebude možné spoliehať sa na štát, inštitúcie, aspoň nie v počiatočných štádiách.
V texte sa to manifestuje trebárs staťou o zdraví, kde sa explicitne píše, že starosť oň je naša povinnosť a zodpovednosť, nie nárok a právo vymáhateľné od štátu.
…lékařská péče není naše právo, ale naše zodpovědnost…
Dalo by sa samozrejme namietať, najmä pri pohľade na výplatnú pásku s kolonkou, ktorá informuje o tom, koľko si ten štát akurát na to zdravie vybral, ale to trochu odbočujem.
Také to čakanie na to, že nám pomôže niekto iný, je len dôsledkom nedospelosti, alebo vôli k dobrovoľnému otroctvu, rezignácii a strachu (u nás iste svoju úlohu zohrávajú aj dekády komunizmu). Strachu, pretože prijatie zodpovednosti môže znamenať aj zlyhanie, obavu, že sa nemusí vyplatiť.
Mám takú teóriu, že aj preto sa snaha vybaviť čosi na úrade stretáva ak nie rovno s nezdarom, tak minimálne s časovým a nervovým vypätím. Úradníkovi je ľahšie žiadosť zamietnuť, v opačnom prípade by totiž mohol byť konfrontovaný s následkami schválenia a následného konania, otázkami, prečo a na základe čoho čo to pripustil?
Za obzorom
Odbočil som, ale dúfam, že pointu sa mi podarilo vyjadriť. Každopádne, niežeby som pri knihe občas nenadvihol obočie. To napríklad v prípade, keď Cílek píše o možnom vzniku akejsi Východoeurópskej ríše, lebo Západ má problémy prameniace, parafrázujem, z nehomogénneho etnického zloženia obyvateľstva (asi odkazuje na no go zóny) či dedičstva kolonializmu.
Doteraz si nie som úplne istý, či to píše s nádejou, alebo len konštatuje posibilitu. Ale bol to práve Rudyard Kipling, ktorý vo svojej básni napísal, že “Východ je Východ a Západ je Západ, a títo dvaja sa nikdy nestretnú”. A je to práve Kipling, ktorého citáty začínajú nejednu kapitolu v Nových ostrovoch. Náhoda? Myslím si. Kipling totiž, usudzujúc z jeho života, pod Východom myslí Orient, ale javí sa mi to zaujímavé. Robte si s týmto poznatkom, čo chcete.
Miestami autori píšu až, nechcem povedať ezotericky, ale akosi neuchopiteľne, akoby predpokladali určité mentálne nastavenie čitateľa, že im porozumie bez nejakého hlbšieho dovysvetlenia. Napríklad, keď sa na jednom mieste zmieni niečo v zmysle, že nosiť so sebou zbraň nie je práve najšťastnejšie, lebo zbraň problémy priťahuje. Veď, asi pravda, nejedna americká škola vie o tom svoje.
Ďalší taký príklad by sa našiel v texte o bylinkárstve. To de facto môže viesť až ku kozmickému prezretiu:
Skrze vlastní zdraví začínáme, třeba nejistě a naivně, vnímat zdraví planety.
Z toho priam kričí teória Gaia, ktorú niektorí prijímajú, iní odmietajú, ale nedá sa prečítanému uprieť, že na tom môže čosi byť.
Lenže: problém s čosi “čosi na tom bude” je často predstupeň k čudesným konšpiráciám. Rozhodne nechcem tvrdiť, že Nové ostrovy ku konšpiráciám vedú, alebo z nich čerpajú, to ani náhodou, len sa mi zdá, že miestami tak zvláštne požmurkávajú na čitateľa, takého toho “nášho”. Neviem to ani vyjadriť poriadne, nechám to už radšej tak.
Čo však vyjadriť dokážem, je uistenie, že Nové ostrovy stoja za prečítanie. Kniha je dielom inteligentných a skúsených ľudí a, ako prizvukujú, vznikla bez pomoci AI. Sami nevedia, či je to výhoda, alebo naopak. Nuž, čas ukáže, ale ako každá neistota, aj táto ma akosi znepokojuje.
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.
Nové ostrovy: Texty o odvaze, připravenosti a odolnosti
Autor: Amar Ibrahim, Václav Cílek a kol.
Vydal: Dokořán, 2024