Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo je za tým, že čítate? Nie čítanie ako zručnosť, nie čítanie sťa výsledok pedagogického procestu, ale čítanie pre radosť, to osamelé hobby, pri ktorom je nutné všetko a všetkých vytesniť.
A spomeniete si ešte, aké knihy vás doviedli do aktuálneho vkusu? Ja som sa zamyslel, prepadli ma totiž piráti.
Som si z knižnice priniesol pirátsky dobrodružný román, lebo však som jednoduchý človek, viac mi netreba – plachetnica na obálke – aby som zistil, že je to len prezlečená cvičebnica matematiky. Úlohy, ktorých výsledok je poklad.
Nebudem klamať, zostal by som chudobný.
Ale celý čas, čo som čítal a počítal, si hovorím, že som kdesi to meno videl. A som si v závere spomenul! Sad fact: Kidda po zmanipulovanom procese odsúdili na smrť obesením, čo sa podarilo až na druhýkrát, keďže pri prvom pokuse sa lano pretrhlo.
Pointu to nemá, azda len, že keď už nie matikár, možno detektívom by som mohol byť…
Dôležité je čosi iné. Totižto nebyť pirátov, nebol by zo mňa čitateľ, teda možno bol, ale jednak neskôr, jednak možno inej literatúry. Ťažko povedať, sú to také tie “čoby bolo, keby…” mentálne cvičenia.
Ale vráťme sa k pirátom. Nie, inak, vráťme sa na úplný začiatok, lebo tam, ešte štyri roky pred pirátmi na nás žmurkajú mačky a upomienka za päť korún slovenských.
Všetko je raz po prvý raz. Aj návšteva knižnice
Písal sa rok 1993 a Knihobôľ navštevoval prvú triedu základnej školy, učiteľkou mu bola Marta G. a bola to ona, kto jeho i celý zvyšok triedy zaviedla do knižnice. Naučili sme sa totiž dosť na to, aby sme zvládli čosi sami prečítať, načim to osláviť, no a kde inde než na mieste s regálmi obťažkanými knihami. Pani knihovníčka nám to tam pekne poukazovala, čitateľský preukaz založila a pasívne agresívne prinútila požičiať si nejakú knihu.
Úprimne, mám takú spomienku (zároveň aj pochybnosti, či si ju mozog trochu neupravil), že na obale tej mojej knihy boli dáke dve mačky, malo to čosi s vesmírom, veľa obrázkov, čosi menej písmeniek, veľký formát, celú tašku mi to zabralo a cestu domov som sa bál, že mi to obleje presladený čaj z kečupovej sklenenej fľaše a napáchne to tým týždeň zabudnutým chlebom vo vajci (ale to som sa preľakol, až keď som ho našiel). Deväťdesiatky na dedine boli divoké, čo si budeme hovoriť.
Každopádne, teraz mi hlavou máta, či to nebola knižná verzia seriálových Pa a Pi. Ťažko povedať, minulosť zavial prach zabúdania.
Čo sa mi však do mysle vypálilo naisto, to bol môj prvý hmatateľný stret s byrokraciou. Totižto vtedy sa vo mne azda prvýkrát prejavila neznesiteľná ľahkosť večného odkladania povinností, do ktorých sa mi jednak nechce a jednak dôsledky nie sú hneď očividné.
A tak sa stalo, že knihu som dáke dva mesiace nevrátil, až prišla upomienka, celých päť korún, v tej dobe hotový majetok, špeciálne, ak ste prváčik. Alebo rodič prváčika. Rodičia to samozrejme neprešli mlčaním, a hoci som knihu vrátil, dlh v knižnici vyplatil, viac ma tam nevideli.
Medzitým si vybavujem ešte jednu knihu, myslím, že zo školskej knižnice, to som už bol asi dáky druhák, tretiak, to je jedno. Čo jedno nie je, to bola nuda a trápenie pri čítaní O psíčkovi a mačičke.
No potom, jedného pekného dňa sa všetko zmenilo, na dobré obrátilo.
Slzavé Vianoce
Kým však nadišlo obdobie skutočného knihobôľstva, nemožno sa nezmieniť o jednej nemilej vianočnej príhode. Mohol som byť asi tretiak, neviem, to nie je dôležité, s bratmi som sa po štedrej večeri vybral pozrieť do verandy, že kto to tam vyklopkáva a vyzváňa. To sme síce nezistili, no po návrate k stromčeku sme zočili to, čo každé dieťa zočiť túži: darčeky.
I pustili sme sa do vybaľovania. A kým bratia si našli dáke hračky, ja som odbaľoval len knihu za knihou. Miesto radosti som sa rozreval ako malé decko. Jednak preto, lebo som ešte bol malým deckom, druhak preto, lebo som aj ja chcel hračky, nie (len) knihy. A dodnes si pamätám skormútených rodičov, úplne mi ešte aj teraz z toho úzko a trápne a hanba ma fackuje.
Neubehol ani taký dlhý čas a ja som dospel do štádia, keď som si Vianoce bez knihy pod stromčekom nielenže nevedel, ale ani nechcel predstaviť.
Všetko je raz druhý raz. Aj návšteva knižnice
To som bol už piatak a do knižnice sa vypravil so spolužiakom, Tomášom J., ktorému upomienky nehrozili, pretože knižky vracal. Presne ako v ten deň. No a kým sa tam vybavoval s pani knihovníčkou, kým si vyberal čosi nové, ja som sa potĺkal medzi regálmi, až som sa ocitol v oddelení dobrodružnej literatúry. I do oka mi padol Ostrov pokladov od Roberta Louisa Stevensona.
Odbočka do súčasnosti: oslovilo ma jedno konkrétne vydanie, ani neviem, prečo práve ono, ale spomínam to preto, lebo už ako dospelý som práve po ňom pátral. Zvláštne, poviete si, veď keď ti o Ostrov pokladov šlo, mohol si vziať hocakú verziu, dokonca nedávno vyšla v obnovenej edícii STOPY. Lenže mne nešlo len obsah, ale o cestu v čase, a na to som potreboval tú jednu konkrétnu Hispaniolu, pretože so žiadnou inou moje spomienky nie sú späté.
Tuším sa tomu nostalgia hovorí.
Späť do minulosti: Otvoril som Stevensonovu knihu, listoval si v nej a zahorel po nej nesmiernou túžbou. No lenže majúc v pamäti svoje fiasko s upomienkou, šiel som, odvážlivec, za pani knihovníčkou, že by som si to rád požičal. A ona, že jasné, ukážte preukaz. A ja, že nemám, veď dajte i tak, vrátim. Alebo viete čo? Zajtra donesiem za preukaz!
Chápete, piatačik si v knižnici pýta na sekeru.
Samozrejme, že to neprešlo, samozrejme, že som šiel domov a vypýtal si desať korún (veru, z piatich na desať to stúplo) a na druhý deň som si vybavil preukaz. A potom to už išlo. Najprv som prečítal všetko s pirátskou, resp. námorníckou tematikou, čo som našiel, potom som prešiel na Winnetoua, a ostatné indiánky. Winnetou bol super, ale môj vzťah k pôvodným obyvateľom Ameriky sa tým len začal, pokračoval cez Cooperove mohykánske príbehy, ale hĺbku mu dodali až Synovia Veľkej Medvedice a následne dvojdielny príbeh o Tekumsehovi.
No a potom, keď už som možnosti knižnice vyčerpal, prešiel som k jednému osobitnému regálu, ktorý bol plný verneoviek. Snažím sa spomenúť si, ktorá bola moja prvá, na myseľ sa mi vkráda v Krajine kožušín, ale na tom nezáleží, pretože som okrem pár výnimiek rad radom všetky prečítal. Dospelo to do takého štádia, až ma knihovníčka zmieňovala iným, že hľa, toto je čitateľ, toto je veľký fanúšik! Čo nepotešilo spolužiačku Janku P., pretože aj ona verneovky hltala, neraz sme sa o nich rozprávali (sme mali bookclub, ani sme o tom nevedeli!). Spomínam si, že ju zamrzelo, že ju si knihovníčka nezapamätala. Pritom, verte-neverte, dievča, čo číta verneovky bol vtedy u nás rozhodne väčší zjav než chlapec s Vernem v ruke.
Od Verneho k Slávnej päťke
Verneovské obdobie je dôležité z dvoch dôvodov. Po prvé: po prvýkrát som vybehol so zárodkom kritiky čoby hodnotenia knihy. Často sme totiž so svojimi čitateľskými súputníkmi vytýkali verneovkám, že majú pridlhé úvody, únavné opisy a bolo potrebné vynaložiť isté úsilie, kým sa človek dostal k príbehu.
Po druhé: s Vernem sa mi spája prvý ozajstný nákup v ozajstnom kníhkupectve (predchádzala mu malá encyklopédia s názvom Rozum do vrecka kúpená na našom odpuste, ale to sa nepočíta). Otec čosi vybavoval v Námestove, no a keď sme tam už boli, tak sme zašli do kníhkupectva. O tom, že to bolo dávno, svedčí aj fakt, že za pultom stáli predavačky a knižky pekne za nimi. Žiadne tmolenie sa regálmi, listovanie v náhodných knihách, sedačky v interiéri. Musel som povedať, čo rád čítam a ony mi odporučili.
A tak som sa odtiaľ vybral na dvadsaťtisícový výlet pod more a pre istotu aj osemsto míľ Amazonkou. Oba tituly radím medzi svoje najobľúbenejšie verneovky, špeciálne pod more som sa vydal niekoľko ráz len preto, aby som postupne prešiel všetky ilustrácie. Fakt, stovky strán som čítal znova a znova, aby som sa dejom dostal ku kochaniu obrázkov. Čo ma inak privádza k poťažkaniu si, že sa mi tak javí, akoby sa v súčasných dobrodružných knihách ilustrácie nenosili. Ale to je téma iná…
V tom čase prebiehalo ešte simultánne obdobie Slávnej päťky. Kým všetci v triede čítali Troch pátračov či Harryho Pottera, ja som robil všetko preto, aby som sa dostal čo najskôr k ďalšiemu a ďalšiemu dielu. Začalo sa to Päťkou na Záhadnej planine. Prečítal som ju azda aj trikrát, kým prišla ďalšia časť.
Dodnes si spomínam, ako som raz prišiel domov a rodičia mi na pracovnom stole naaranžovali k Záhadnej planine aj ďalší diel, ak si dobre pamätám, tak to bola Päťka v úzkych. Domnievam sa, že moja radosť im celkom vynahradila to pamätné nešťastie spod stromčeka.
Po rokoch mi rozprávali, že to bol pomerne ťažký “quest”, zohnať ďalší diel, nič jednoduché, knihy v rádiuse nášho bytia neboli veľmi dostupné, a tak často do ich zaobstarávania bola zainteresovaná teta z Bratislavy, predsalen, možnosti v hlavnom meste boli onakvejšie.
S láskou na to spomínam.
Medzi riadky
Asi už je spomedzi riadkov zrejmé, že rodičia mi, resp. nám nečítali. Nie je to výčitka, či ťažkanie si nad čo by bolo, keby bolo, je to skrátka fakt, suché konštatovanie, pretože keď je maštaľ plná života, tak sa o ten život treba aj starať. A verte-neverte, chovať kravu, býka, prasa, sliepky a zajace, to nie je len tak.
No keď medzi riadkami ešte chvíľu zotrváme, je jasné, že mi zase v čítaní nieže nebránili, ale podporovali ho. A to nielen vyššie uvedeným, ale aj tým, že nás nenútili do tej maštale dáko chodiť. Niežeby sme nepomáhali, aj keď neviem, či by som ešte dokázal kravu podojiť, vlastne si spomínam, že som vedrá len nosil, ale skrátka vždy nám na konci dňa (a myslím to doslovne) ešte zostávali nejaké sily aj na iné aktivity ako na unavené zosypanie sa do postele.
Napríklad na čítanie.
Nad čím dnes zavše uvažujem je, či by som bol býval stal čitateľom, keby som bol býval vyrastal v dobe súčasnej. Vďaka „chytrým“ telefónom a bezhraničnému prístupu k internetu konkurencia kratochvíľ vzrástla knihám natoľko, až je v istom zmysle zázrak vidieť ľudí vo vlaku s knihou v ruke. Aj napriek tomu, že ich niekto môže obviniť z „performatívneho čítania“, pózy, ktorou dávate svetu na známosť, že máte vkus a nemáte pozornosť rybičky.
Vlastne som vďačný za to, že som vyrastal, kedy som vyrastal. Iste, ďakovať za niečo také je vlastne blbosť, nijako som sa o to nepričinil, na druhej strane, dovolím si tvrdiť, že som s tým časom urobil to najlepšie, čo som mohol.
Využil ho na čítanie.
Čo sa trochu zmenilo na strednej škole. Ale o tom nabudúce, dovtedy si prečítajte trebárs toto.
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.