Nostalgiou cez oči, alebo ako sa nestratiť na ostrove v bode Nemo

Obálka knihy Ostrov v bode Nemo.

Na Ostrov v bode Nemo som narazil prokrastinujúc u jedného online predajcu kníh. Nejaký algoritmus zavrešťal, že na, odporúčame.

A ja taký, že mmkay, v knižnici to (na smolu toho predajcu kníh) majú, obálka pekná, synopsa zaujímavá, komentáre plebsu zmätené, vravím si, ja im ukážem, ja to pochopím! No.

Problémy sa začali už s lokalizáciou knihy. Mám to hľadať pod „R“? Pod „B“? Či vari pod „M“ alebo nebodaj „J“? Dobre, „D“ bude asi blbosť, ale i tak skúsime. Nič.

Pomohol až personál, ktorý ma od regálov beletrie poslal k detektívkam. Takýto zvrat som veru nečakal. Pre istotu som dostal aj katalógové číslo, veď všetko sa dá definovať číslom, načo sú nám vlastne slová, mená, a tak vôbec…

Knihu tedá máme, názor už tiež. Takže:

„Síce vieme presne, kde sa nachádzame, ale nemáme najmenšie tušenie o tom, kde sme.“

Tieto slová vysloví jedna postava po tristo stranách a do istej miery vystihnú prvotný čitateľský dojem.

WTF Roblés?

Jean Marie Blas de Roblés román uvádza starovekou bitkou Alexandra Veľkého s Peržanmi, aby plynulo prešiel do obývačky na ópiovú seansu Martiala Canterela, ktorého navštívi alkoholik Holmes, ktorý ho pozve na cestu okolo sveta, na ktorej budú hľadať ukradnutý diamant škótskej aristokratky, ktorý vlastne nie je ukradnutý, no zato ich pátranie zavedie na tajuplný ostrov, ktorému vládne Moriartyho dcéra spolu s obludami, aby ste nadobudli dojem, že hlavným záporákom je elektronická čítačka kníh, pretože Číňan kúpi vo Francúzsku fabriku na cigary, ktorú pretransformuje, aby nimi expandoval (tými čítačkami), no stratí sa mu holub, a hlavný predčítač vo fabrike má v kóme kubánsku manželku, a tak ďalej, stále ďalej, zrazu koniec.

Mätež, pokúsme sa to trochu upratať. Text tvorí vyše päťdesiat kapitol, alebo použime radšej pojem epizód, sú to len také párstranové kvapky, ktoré, keď dokvapkajú, vytvoria akúsi jednoliatu kaluž. Dej sa točí okolo dvoch hlavných liniek.

Prvá, dobrodružno-hororovo-detektívna v nejasnom období (aj keď čo to môžu naznačiť „dve stovky rokov po smrti Boha“), sa ovíja okolo ukradnutého diamantu. Partia veľmi osobitých ľudí (za všetky spomeňme odborníka, čo dokáže matematicky dokázať neexistenciu pekla alebo dievča, ktoré pred piatimi rokmi zaspalo v kostole a odvtedy sa neprebralo) sa ho vyberie hľadať. Naprieč zemeguľou zažívajú všakovaké dobrodružstvá vo vlaku, vzducholodi, plachetnici a ako už názov napovedá, aj v ponorke. Na diamant aj zabudnete.

No a potom príde záver.

Druhá, psychologicko-spoločensky-erotická/pornografická rozpráva o bytí ľudí, ktorých spája život a práca v továrni na výrobu elektronických čítačiek kníh. Stretávame sa s čínskym majiteľom; hackerom, čo chce zachrániť svet a potrestať Mocnosti; do neho zamilovanou dievčinou; bývalým majiteľom továrne, ktorý v nej pracuje ako predčítač; párikom, ktorý nie a nie dôjsť k úspokojivému koitu. Obyčajní ľudia s (ne)obyčajnými problémami a (ne)obyčajnými riešeniami.

No a potom príde záver.

Obe linky sa napokon stretnú a vy len nemo na celý ten ostrov Nemo užasnuto hľadíte, uznanlivo pritakávate a tešíte sa z (do)čítania. Lebo o tom tento román je. O čítaní, o radosti z fikcie, o alúziách, o knihách mladosti, nie iných, lebo…

„…všetci sme zomreli ako dvadsaťroční bez toho, aby sme si to uvedomili.“

Iste, zážitok na tomto ostrove závisí od toho, čo sme prečítali. Ale azda každý spozná Doyla, Verneho, Dumasa či Agathu Christie. Tí, čo majú radšej filmy, si dozaista podčiarknu pasáž s Obludami, PC hráči zase s Warcraftom.

Kapitán Nemo v ponorke Nautilus. Veď kde inde…

V chápadlách žánrov

Autor si zo všetkých tých diel niečo zobral, pomiešal a zase zložil. Ani sa tým netají, veď to isté urobí aj románový hacker vírusom, čo pomieša „knižnicu kultivovaného človeka“ implementovanú do elektronických čítačiek. Kým hacker sa mstí, Roblés vzdáva hold literatúre bez rozdielu, aj tej brakovej.

Nekončí len pri intertextuálnych fragmentoch, to by bolo príliš jednoduché a stačilo by si prečítať názvy jednotlivých epizód. Autor zručne narába so štýlom a žánrovými motívmi. V jednom momente čítame surový opis mŕtvoly sťa z thrilleru, o pár strán ďalej žasneme nad holmesovskou dedukciou (alebo indukciou?!), obdivujeme morskú faunu skrz siahodlhý opis ako skopírovaný z Dvadsaťtisíc míľ pod morom (aj s tým čitateľským nutkaním ich preskočiť), až skončíme v posteli pri trojke potom, ako táto trojica sledovala inseminátorku koní v akcii.

Občas som sa síce pýtal, že či bolo toto nutné, aký mala táto scéna účel, ale nik mi neodpovedal. Prestal som sa pýtať.

Roblés zabŕdne aj do vážnejších fenoménov doby. Z románu cítiť kritiku ľahostajnoti k ekológii (je to plast alebo medúza?), zabŕdne do ľudských práv (kde sa vzali telá na obskúrnu výstavu Human Body Exhibition?), zamyslí sa nad technológiami. I keď tu treba povedať, že jeho ťažkanie si nad e-čítačkami pôsobí prvoplánovo, aj ten Blizzard a Warcraft sú v inom vzťahu než rovnocennom, ale nebudeme preto Roblésa haniť.

Roblého, alebo minimálne rozprávačov vzťah k digitálnym technológiám sa tu javí značne pesimistický. Zamyslenie sa nad elektronickými čítačkami a konceptom digitalizácie mi prišlo vcelku povrchné, nechýbali ponosy na neschopnosť zobraziť krásne knihy, alebo hrozbu hackerského útoku. Ešte aj ten tablet majiteľa fabriky sa tu využíva výlučne na nekalé účely: špehovanie zamestnancov a skladovanie perverzného materiálu.

Ale nevadí.

Kapitán Nemo sa vracia ku koreňom

Roblés je predsa spisovateľ, muž papiera a Ostrov v bode Nemo sa nachádza v knihách z čias, keď digitalizácia len kde-bola-tam-bola. V knihách, vďaka ktorým sa aj autor týchto riadkov dostal k čítaniu. Možno je príhodné, že práve tomuto dielu je venovaný prvý text tohto virtuálneho čitateľského denníka. Vyskakujú z neho všetky tie knihy a postavy, ktoré ak nepôsobili formatívne na jeho čitateľské ja (pôsobili), minimálne mu ukázali silu fikčných svetov. Že stojí za to sa do nich vypraviť.

Aby sme to uzavreli, Ostrov v bode Nemo asi nebude pre každého. Alebo inak: každý si v ňom nájde niečo iné. Niekto znôšku bizarných postáv v nesúvisiacich útržkovitých príbehoch, epizodickú sieť, z ktorej sa len ťažko, ak vôbec, vymotá. No čitateľsky zdatnejší, takí, čo sa niekedy plavili s Deťmi kapitána Granta, cestovali Orient Expressom, či hľadali Stratený svet, budú nad touto literárnou Odyseou híkať, nostalgicky listovať a dumať, na čo tá ktorá referencia odkazuje.

Istým spôsobom sa vrátia ku koreňom, k tým svojim knihobôľom, do čias, keď čítanie bolo objavovaním. Vrátia sa ku knihám, ktorým sa už v dospelosti vyhli, lebo sa im zdajú naivné, plytké, povrchné. Ale tie pocity, ktoré pri nich prvýkrát zažili, tie niekde v hĺbke pretrvali. Vďaka Roblésovi (a prekladateľovi Ladislavovi Václavíkovi) opäť vyplávali na povrch.

Ostrov v bode Nemo

  • Autor: Jean Marie Blas de Roblés
  • Preklad: Ladislav Václavík
  • Vydal: Host, 2015
Obálka knihy Ostrov v bode Nemo.
Obálka knihy Ostrov v bode Nemo.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *