Bol som v knižnici, zase raz. Nič konkrétne som nehľadal, len som chcel pookrieť, spomaliť pri vôni kníh z regálov, len tak si nimi prechádzať. Čo-to otvoriť. Prelistovať, rozčítať a nedočítať. Tak som sa napríklad dozvedel, že bývalý „gazda pravice“ napísal beletriu! Zaujalo, skoro som si aj požičal, ale nakoniec som odišiel s útlou knižkou Môj rodný cintorín.
Lebo knihy-neknihy, vyhralo jedlo a Dušan Mitana ma veru presvedčil. Pretože vždy ide o prvú vetu.
Rozumiem, chápem a vnímam, chaos v úvode sa nedá prehliadnuť, nuž, vysvetlím. Ide o to, že nesúdim knihu podľa obalu (aj keď sa nad ním pozastavím), lež podľa prvej vety. Vždy. To rozhodne, či zalistujem aj inde, a to následne rozhodne, či s knihou aj odídem. Tak jest, prvá a často posledná veta.
Znie to hrozne, ale prvá veta je marketing, je to ten moment, ktorý u mňa pri neznámom autorovi rozhodne, že si vezmem to a nie ono. Knihy sa na mňa sypú z každej strany, však od vynájdenia kníhtlače ich vraj vyšlo vyše 129 miliónov. No a vyber si teraz jedinú!
Prvá veta predáva, pretože čo-to napovie jednak o spisovateľskom/editorskom remesle, jednak o atmosfére príbehu. Vie autor písať? Bude sa mi pozdávať štýl?A do akého sveta ma pozýva? Ďalším listovaním, či nahliadnutím na poslednú vetu, nezisťujem, ako sa to skončí (hovorte si čo chcete, no za tie roky som si nikdy nič „nevyspoiloval), ale uistiť sa o kontinuite atraktivity prvej vety.
Nesúď podľa obalu, lež prvej vety
Tu je inak pár príkladov, ktoré už z hlavy zrejme nikdy nedostanem:
Dnes som sa chcel zabiť, ale samovraždu som nespáchal, pretože som si kúpil pekný sveter.
Za teplých dní stúpa zo stien môjho domu mäkká vôňa mlieka.
Chceš narodit se znova,“ prozpěvoval si Džibríl Farišta, zatímco se řítil dolů z nebe, …
V Adventure Bay bol nádherný slnečný deň a labková patrola mala plné ruky práce s úpravami parku na Main Street.
Z toho prvého srší existenciálna irónia, zároveň šípite, že to bude nie práve jednoduchý text. Ale keď ho dočítate, tak sa tým budete môcť vychvaľovať v intelektuálnych kruhoch. Alebo strápňovať výrokmi dokazujúcimi, že ste nič nepochopili. Úprimne, už ani neviem o čom to bolo, v skutočnosti si po tých rokoch len tú prvú vybavím, z nejakého dôvodu vo mne od Johanidesa pretrvala Hmla našej trpezlivosti a Dedičný červotoč.
Druhý príklad, to je neha, domov, viete, že na konci budete plakať. Ja som plakal, a to mimochodom snáď pri každej Shalevovej knihe.
To tretie? To bude košatý text, poetický a pritom akčný zároveň. A veruže bol, Rushdie v najlepšej forme (inú inak u neho ani nepoznám)!
Ten posledný príklad, no čo vám budem hovoriť, máme teraz v domácnosti také obdobie, že potomok je prieberčivý. Nad Rusdiem len blahosklonne hodí rukou (čo mu iné ostáva, keď to ešte ledva dvihnúť dokáže), Eca len zhodí z police, aby sa dostal k Douglasovi Adamsovi, ktorého čaká rovnaký osud. Všetkých päť dielov štvordielnej trilógie…
Môj rodný cintorín v kontexte zberu úrody zemiakov
No nič, poďme radšej k Mitanovi, kým mi to potomok umožňuje. Môj rodný cintorín totiž začína takto:
Na večeru sme mali zemiaky a kyslé mlieko.
A ja som sa odrazu rozmnožil. Bol som v trnavskej knižnici v roku 2022 a v kuchyni v Zákamennom niekedy v 1994 zároveň. Lebo tak to je, keby som raz chcel spisovať svoje pamäte, nemohol by som začať inak. A je to zvláštne, zavše si stále mastím zemiaky slaninou a zapíjam kyslým mliekom, no nikdy ma tá vôňa neuvrhne späť do spomienok, čo spomienok, do pocitu detstva, tak, ako sa to podarilo Mitanovi touto jedinou vetou.
Neviem, možno to bolo momentálnou nostalgickou chvíľkou, možno pocitom blízkosti prameniaci z faktu, že aj niekto iný si život spája so zemiakmi. A pritom viem, že sme neboli jediná rodina so zemiakmi ako hlavnou zložkou inak pestrej stravy, však polia s rozlohou futbalových ihrísk mal kde kto. Nebudem klamať, čas kopania zemiakov som nemal úplne v láske. Priam som ho neznášal.
Spájal sa s lopotou, chladom a tým najhorším: koncom prázdnin! Ale zároveň aj s tým dobrým: pocitom komunity, rodinnej súdržnosti (my pomôžeme vám, vy zase nám) a intelektuálnou zábavou spočívajúcou v snahu určiť, či tento zemiak spadá ešte do „sadzorky“ (zemiak určený na sadenie), alebo ho už možno definovať ako hrubú. To je presne ingrediencia vhodná na „mascono švabkä z mľkem“.
Skrátka, ak Proust začal hľadať stratený čas privoňaním čaju, ja, dámy a páni, ja to raz začnem robiť obžratý zemiakmi, slaninou a kyslým mliekom. Akurát si nie som istý, či to vydá vôbec na poviedku, nieto na sedem kníh.
Každopádne, to je vlastne všetko, čo som chcel, veď čo už môžem povedať o Mojom rodnom cintoríne. Je to Mitana, komické až absurdné a pritom nežné i tragické, také zo života. Ako sa miesto futbalového zápasu ocitnúť v cirkuse, či ako vysvetliť Boha v kuchyni.
Spomínanie na detstvo človeka, ktorý čosi zažil a zároveň vedel písať, a nie pre nič za nič sa dostal do slovenského literárneho kánonu. A zároveň spomínanie, do ktorého by som sa bez prvej vety nepustil. Autobiografie a pamäti veľmi nečítam a Mitana má jednu priťažujúcu okolnosť. Nehanbí sa používať svoj dialekt. A to chlapca z končín, kde pri vyslovení „Ľ“ aj borovička zmäkne, keď zočí „konéc“ ako posledné slovo knihy miesto „koňiec“, naskutku rozruší.
Ešteže začal tými zemiakmi. V prvej vete.
Môj rodný cintorín
Autor: Dušan Mitana
Vydal: KK Bagala, 2017
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.