Viedol som si teho roku zoznam prečítaných i neprečítaných kníh. Niežeby som sa chcel chvastať, že aha, koľko toho prečítal (40, keby ste chceli vedieť), skôr som si chcel spraviť taký experiment. V rámci neho som si jednotlivé tituly chcel v závere roka pripomenúť a v istom zmysle podľa toho, koľko si toho z tej ktorej knihy pamätám, vyhodnotiť, že ako veľmi sa mi vryla do pamäte. Ergo, ako veľmi vo mne zarezonovala.
Alebo také dačo, skrátka, čitateľský denník za rok 2025.
Pre poriadok treba povedať, že som čítal množstvo detských kníh, tie tu neuvádzam, niežeby som ich považoval za menejcenné, ale jednak nie ja som bol primárny čitateľ, lež potomstvo, moja osoba slúžila viac-menej ako prevádzač grafických znakov do vokalizovanej podoby. V závere druhej časti nejaké asi predsalen zmienim. Uvidím, necháme sa prekvapiť.
Tak poďme na to, tu je prvá dvadsiatka:
Simone Weilová – Očekávaní Boha
Útla kniha autorky, ktorá zomrela mladá, len 34 ročná, ale za tie roky zažila toľko, čo iní ani len cez telenovely neprežijú. Predmetná kniha je zmes teológie a sociológie, ale teda hlavne tej teológie. Prvá stať je epištolárna, dopisuje si s katolíckym kňazom, ako židovka priznáva svoju lásku ku kresťanstvu a Ježišovi, ale odmieta krst. Čo si tak pamätám, tak preto, lebo sa ho necíti hodna.
Ďalšie časti sú už ucelené eseje, kde okrem Boha zdôrazňuje pozornosť. Čomu ju venujeme, komu a na čo, a aké to má dôsledky. Nedozierne, aby ste vedeli, lebo už je to raz tak, formuje nás to, čím sa obklopujeme.
Michaela Merglová – Píseň války
Záverečný diel trilógie čítavo napísaných príbehov dvojice hrdinov (drakobijec Cuchenan a bard Minangar). Závan Gemmella, Sapkowskeho Zaklínača, povznášajúca fantasy. V tomto kontexte považujem tento tretí diel považujem za najslabší, autorka prešla do úplnej temnoty, iste, vojna je strašná, ale toto adjektívum sa hodí aj na rámec predošlých dielov a obišla sa bez toho. A to sa volajú Píseň oceli a Píseň severu.
Prejavilo sa to najmä v dynamike vzťahov, kým sprvu Cuchenan s Minangarom pôsobili sťa komické duo, v Písni války to už boli vážne charaktery, so silným vzájomným konfliktom. Navyše sa mi záver zdal trochu uponáhľaný, stovky strán autorka rozvíjala silnú intrigánsku linku, no uťala ju tak, akoby nevedela, čo s ňou ďalej. Skrátka a dobre, zabila podstatného vehikla danej intrigy. Ale tak, vojnové škody sú nepredvídateľné.
Takto, ono to bolo samo o sebe fajn čítanie, dobré, ale odklon od atmosféry predošlých dielov na mňa zapôsobil, ako keď si idem užiť palacinkovú zmrzlinu a zrazu jazyk narazí na hamburger. Oboje mám rád.
Mimochodom, trvalo tri roky, kým som celú trilógiu prečítal. Každý diel som totiž dostal na Vianoce, samotný proces čítania bol fakt rýchly, do troch-štyroch dní hotovo. A teda, hoci sa možno z vyššie napísaného nezdá, odporúčam.
Hanya Yanagihara – Malý život
K tomu nemám čom, lebo som mal čo hneď po dočítaní, čo sa pretavilo do svojstojného textu.
David Sharrock – Zášť z Údolí středu
Fantasy gamebook, čiže kniha na pomedzí literatúry a hry, RPG hra pre ľudí, ktorí nemajú počítač, alebo nervy a oči na monitor. Vytvoríte/dostanete postavu s určitými atribútmi, vlastnosťami a schopnosťami a vhupnete do príbehu. Ten sa odvíja a vetví podľa vašich rozhodnutí (a často aj výsledku hodu na kockách), neraz zablúdite, zomriete, a tak.
To je taká skrátená všeobecná verzia zhrnutia, že čo sú gamebooky.
Predmetná kniha však vyniká troma vecami: bohatým „lore“; evokáciou mojej najobľúbenejšej RPG hry: Gothic 2; a napokon systémom, ktorý sa približuje ku klasickým stolovým hrám na hrdinov. V Údolí středu sa vžijeme do postavy mladíka vyzbrojeného kosou na výprave za uneseným bratom.
Nájsť sa mi ho nepodarilo, lebo síce som gamebook v zdraví dohral, ale ide len o prvý diel trilógie.
Serin Čche – Můj život v Severní Koreji
Kniha je výsledkom rozhovorov dvoch dám, každá zastupujúca jednu z Kóreí. V tejto súvislosti si vybavujem svoj údiv nad opisom vzájomnej nevravižovisti, nielen Severu voči Juhu. Ale čo sa čudujem, keď ich tam furt provokujú a zbroja a vypúšťajú balóny s odpadom. A nemyslím tým komunizmus. Haha.
Jedinec si tak pri čítaní zase uvedomí, aké ho postihlo šťastie, ktoré je pretavené už len do faktu, že túto knihu si môže v pokoji čítať. Zarezonovalo vo mne, keď hrdinka povedala, že do svojich, ak si dobre pamätám, 30 rokov zažila pocit sýtosti len raz. Že Číňania na Severokórejčanov hľadeli ako na podľudí.
Poklad kapitána Williama Kida
Kniha, ktorá spustila príval spomienok, ktoré spustili príval slov, ktoré si môžete prečítať na tomto mieste.
Anthony Ryan – Píseň krve
Dobré fantasy môže byť aj dobrá nuda. Viac o tom tu.
Nataša Holinová – Príbeh starej dámy
Ide o beletrizovanú verziu investigatívy, ktorú autorka publikovala v SME. Na spravodajskej i blogovej verzii. Je to text o bytovej mafii a jednej z jej obetí, o nemohúcnosti jednotlivca voči systému, v ktorom sa snúbi krutosť, chamtivosť, dosah a konexie v štátnych inštitúciách. Kontextu znalí v postavách možno spoznajú reálne osoby.
Viacerým sa i naďalej dobre darí. Starej dáme sa už nedarí vôbec. Ťaživé čítanie s neradostným koncom, na optimizmus zabudnite.
Peter Attia – Dlhovekosť
Človek už nie je najmladší, bedmintonové smeče z výskoku prinášajú viac bolesti než efektu, dvíhanie potomkov na ruky spôsobuje čudné bodnutia v dosiaľ neznámych častiach tela, a navyše veľmi blízky rodinný príslušník zomrie v povedzme v ešte stále mladom veku.
Skrátka, starosť o ďalšie fyzické bytie otvára priestor na čítanie kníh s témou… no, fyzického bytia. Táto konkrétne pojednáva o štyroch jazdcoch apokalypsy, ktorí sú najčastejšou príčinou „prirodzených“ úmrtí – kardiovaskulárne choroby, neurodegeneratívne ochorenia, metabolické poruchy a rakovina.
Vybavujem si z toho len to, že tie prvé s určitosťou možno ovplyvniť životným štýlom (fun fact, čo som si zapamätal: čistenie zubnou niťou môže mať preventívny účinok proti Alzheimerovi), tá posledná je, bohužiaľ, stále viac či menej lotéria.
Text ako zdroj dlhovekosti neponúka nijaké lieky či chémiu. Podstatou je pohyb s akcentom na silové cvičenia a psychická pohoda.
Atul Gawande – Smrteľnosť
Tento titul motiváciou na čítanie nadväzuje na ten predošlý, akurát, že tu už sa nesnažíme dlhšie žiť, ale dôstojne umrieť. A tým sa nemyslí len akt posledného výdychu v kruhu najbližších a určite nie v nemocničnom prostredí, ale aj kvalita života počas dní pred výdychom.
Silné čítanie.
Kolektív autorov – Marellion
Ide o súbor fantasy štyroch poviedok zo sveta Asterionu situovaných do mesta, ktorým blúdia mŕtvi: Marellionu. Príjemne strávený čas pri konzumnej fantastike. Myslím si však, že hráčom Dračího doupěte môžu dať čosi viac než mne osobne.
Kniha je ilustrovaná fanúšikovskými kresbami a byť fanúšik, tak okej, pekné, ale esteticky je to pomerne kolísavá kvalita.
Ján Rozner – Noc po fronte
Rozner sa mi spája predovšetkým s knihou (aj rozhlasovou hrou) Sedem dní do pohrebu. To je jedna z najsilnejších kníh (slovenskej) literatúry, akú som azda čítal. A pritom nejde o beletriu.
Noc po fronte je autobiografická kniha, rozoberá v nej svoj vzťah k rodine, mestu Bratislava a, samozrejme, bytie v časoch druhej svetovej vojny i po nej. A dobré to je, odporúčam.
Vladimíra Valová – Ptáci jsou dosud nečitelní
Útla zbierka poviedok českej autorky. Jednotlivé poviedky si vybavujem len matne, ale doteraz si pamätám záver dialógu dvoch lúčiacich sa postáv:
„Držím tě.“
„Držím se tě.“
Salman Rushdie – Nůž
Nie je o čom, lebo tu bolo o čom.
Michael Ignatieff – O útěše
Historicko-filozoficky ladený texty pojednávajúce o úteche v čase kríz. Či už osobných, alebo tých človeka presahujúcich – vojny, revolúcie, konce civilizácií. Autor na príkladoch vybraných postáv dejín demonštruje schopnosť žiť v časoch ťaživých.
A nebojí sa poukázať na to, že darmo môžete byť stoik, ale môžu prísť chvíle, keď sa aj ako stoik rozrevete a opustíte.
Aaron Rosenberg & Christie Golden – Beyond the Dark Portal
Kniha z poličky „guilty pleasure“. Keď už človek nemá čas či energiu na hranie Warcraftu, tak prečo si niečo z tohto univerza neprečítať. Nič svetoborné, nič úžasné, taká oddychovka.
Známe mená ako Khadgar či Ner´zhul v boji o záchranu sveta. A keby jedného!
Hassan Blásim – Iracký mesiáš
Pomerne drsné, ale zároveň jemné poviedky z krajiny, ktorá sa zmieta v ustavičných nepokojoch, horúčavách, a tak podobne.
Vybavujem si hlavne text, v ktorom autor rozvíja príbeh jedného samovražedného atentátnika, ktorý urobil všetko preto, aby zachránil svoju matku. Asi. Myslím, že to bola matka.
Alan Townsend – Obyčajný hviezdny prach
Toto sa mi nečítalo práve najľahšie. Nie veľmi mi sadol štýl, alebo preklad, zdalo sa mi to miestami také drevené. No a samotný obsah tiež nie je práve najľahší.
Autor najprv opisuje prežívanie a boj s rakovinou maličkej dcéry (ktorý nateraz vyhrala), aby miesto úľavy zvádzal ďalší, tentokrát prehraný zápas s tumorom jej matky a jeho lásky.
Leïla Slimani – Vôňa kvetov noci
Útla knižka s útlym textom, ktorý vznikol ako taký experiment. Čo tak asi v človeku vyvolá noc strávená v bentáskom múzeu. O výsledku a mojich dojmoch som písal tady-tudy.
Dušan Kužel – Vráti sa niekto iný
Kužel je môj antikvárny objav a zaradil sa medzi mojich top slovenských autorov. Jeho štýl písania je taký priamy, prostý, dalo by sa povedať, ale pritom spod každej vety, každého zdanlivo banálneho dialógu vyviera nesmierna hĺbka a život.
Vráti sa niekto iný je zbierka poviedok, druhá, ktorú som čítal. A myslím, že časom načim „zabudnutému chlapcovi“ venovať aj osobitný text.
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.
Tak a to je koniec. Do skorého videnia s druhou dvadsiatkou!