Prvou knihou, ktorú som teho roku prečítal, sa, dámy a páni, stal román Malý život. A napriek siedmim stovkám strán to bolo celkom rýchle. Je to dosť dávno, čo ma nejaká spoločenská beletria pohltila tak, že som sa do čítania púšťal ešte aj po polnoci s vedomím, že ráno budem troska.
To pohltenie, čitateľský flow naozaj stál za to. Aj napriek depke, ktorú Yanagihara servíruje bagrom. Veď povážte:
Malý život by sa dal v krátkosti charakterizovať ako bildungsroman, ktorý mapuje životy štyroch mužov: Džejbího, Willema, Juda a Malcolma. A ľudí s nimi nejakým spôsobom spojených.
No a teda autorka nám obnaží osud každého počnúc životom tesne po vysokej škole, keď sa hľadajú, pokračujúc dospelosťou, keď sa stále hľadajú, až po starobu, áno, stále sa hľadajú. Veď celý život je jedno hľadanie, či? No a do tejto chronológie autorka kde-tu prestrihne úryvky z detstva a študijnej mladosti našich protagonistov. To preto, lebo práve týmto obdobím sa všeličo v tom sebahľadaní sa vysvetľuje.
Od Priateľov k priateľom
Poviem, ako je, úvod románu mi pripomenul Priateľov, akurát to nebol sitcom. Spoločné hľadanie bývania, snahy preraziť vo svojom fachu, vzťahové záležitosti. Spočiatku to majú ťažké, no niekomu skôr, inému neskôr jeho úsilie prinesie svoje plody v podobe splneného amerického sna. Fakt, každý z nich sa stane veľmi, ale veľmi úspešným a to pekne na pozadí newyorskej smotánky.
Ale Malý život nie je príbeh o úspechu a splnených snoch, kto by to čítal… Nie je to sitcom, smiech nepríde. Kariérne síce sú v podstate sami so sebou spokojní, aj svet je z nich nadšený, ale žeby boli šťastní, spokojní… Takto, sú aj nie sú, zase tých sedemsto strán zachytáva nejaké tri-štyri dekády, Yanagihara nám predostrie aj šťastné momenty, počnúc nájdením síce skromného (a to je eufemizmus), ale bytu, v ktorom sa dá žiť spokojný a pokojný život, cez úspešnú adopciu (koho kým si prečítajte) až po už úspechy v kariére či radosti v láske. No skrátka navodí dobrý pocit.
Lenže to nie je to, čo v človeku Malý život zanechá. Tým hlavným momentom je pre mňa osobne hlavne otázka, že koľko utrpenia človek dokáže zniesť a ako si poradiť s následnou traumou.
Najviac sa jej dostane Judovi, a priznám sa, že som sa už pri ňom sám seba pýtal, či je čosi také možné, či už to nie je príliš, či je to vôbec ešte uveriteľné. Batoľa pohodené pri kontajneroch, vychovávané mníchmi, ktorí ho zneužívali, unesené hľadaným zločincom, ktorý ho zneužíval a predával, unesený psychopatom, ktorý ho zneužíval a zmrzačil. Fyzicky i psychicky a všetko toto viedlo k tomu, že Jude sa mohol prejaviť ako dieťa až ako starnúci muž, a ten moment, keď sa to v knihe stane… No aj si poplače človek.
Kto je ústredná postava?
Ani ostatní traja spokojnosťou neprekypujú, každý z nich v detstve prežil niečo, čo sa s nimi vlečie celý život, vzdorujú tomu viac-menej (ne)úspešne. Ale Judovi sa toho toľko deje, že časom všetci ostatní zostanú kdesi v úzadí. Skrz utrpenie učiní Yanagihara z Juda hlavnú postavu románu, hrdinu, pri ktorom som sa zavše aj pýtal, že prečo? Prečo sa, ty neborák, takto správaš, prečo sa hádžeš o stenu, prečo sa režeš, prečo sa ešte stále režeš, prečo si napríklad nenecháš pomôcť?
A bolí to, strašne to bolí, o to viac, že ani čitateľ si nie je istý, či má vôbec právo sa tak pýtať, lebo do Judovho života sa dá zdravému človeku s pokojnou minulosťou a dobrými ľuďmi v bubline len obtiažne vžiť.
Úplne si vybavujem momenty, keď som sedel ako na ihlách, a čítal a čítal a čítal a prežíval tie bôle, až napokon po všetkej tej hrôze bolesť poľavila a mňa zaliala úľava. A potom znova. A zasa. Až sa natisne otázka: koľko toho človek vlastne dokáže zniesť? Vedzte že, aj Jude má svoje hranice.
Všetká tá bolesť je popretkávaná úvahami o všeličom možnom: práve, architektúre, umení, matematike, zdraví, vzťahu k telám svojim i iných, či o rodičovstve (tu sa pristavím, žijem takú životnú fázu, tak to rezonovalo, niežeby som úplne súhlasil, ale tak si to v tejto forme aspoň odložím: jedna postava dumá o rodičovskej láske: vraj ide o lásku prameniacu v strachu, keď sa neustále o dieťa bojíte a akosi podvedome neustále očakávate, že sa čosi pritrafí. A keď osud udrie, je to v istom zmysle oslobodzujúce, pretože z rodiča opadne to stresujúce, napäté očakávanie hrôzy, ktorá môže, ale nemusí prísť. Čakanie je na konci, nadišla temnota.).
Významný priestor dostáva aj priateľstvo. Vo všetkých možných podobách, v krízach, v sile a láske z neho vyplývajúcej.
Kniha je písaná takým jazykom, že… Ani neviem, ako to povedať, ale rozhodne to nie je jazykový skvost v zmysle, že si teraz idete každú tretiu vetu podčiarkovať, nijaké ornamenty, poetizmy, lyrika. Nič, čo by prekrývalo tú živelnosť, surovosť, zlo, veď na zle predsa nie je nič poetické, načo ho zjemňovať či nebodaj štylizovať?
Malý život, veľký román
A iste, keď sa veľmi zamyslím, dáke výhrady by som mal, napríklad sa mi zavše zazdalo, že sa postavy zaoberajú sami sebou až príliš. Občas sa až príliš dojímajú sami nad sebou. A viem, že jedným z posolstiev je asi aj to, že aj na prvý pohľad úspešní ľudia sa môžu boriť v nešťastí, ale cynik vo mne si povzdychne, že lepšie sa človeku plače v Tesle cestou domov, kde sa v slzách hodí do bazéna na streche než v električke dva dni pred výplatou.
Navyše aj preklad mi občas škrípal, najviac sa to prejavovalo v dialógoch, boli zavše také nemotorné, neohrabané akoby doslovne preložené. No to sú len detaily, ktoré v tomto prípade nemám dôvod neprepáčiť.
Na záver už len taká poznámka. Viete, čo mi udrelo hneď na začiatku do očí? Na prebale knihy je miesto životopisu s fotkou autorky len:
Hanya Yanagihara žije v New Yorku.
A to je všetko a mne to príde veľmi sympatické. Akoby mi hovorila, že vieš čo, ja som nepodstatná, dôležitý je príbeh. A ten rozhodne stojí za to. Malý život je skrátka veľký román.
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.
Malý život (A Little Life)
Autorka: Hanya Yanagihara
Preklad: Miriam Ghaniová
Vydal: Aktuell, 2019