Malevolent. Lovecraftovský horor, ktorý sa nedá čítať. Lebo je to audio

Tento text otvára novú kategóriu tohto webu: rozhlasové hry. Môže sa stať, že s jediným, a síce týmto článkom, ale tak už to chodí. Každopádne, verte, neverte, počúvam ich veľa a často a vlastne je až hanba, že ich zmieňujem až teraz. Asi je to aj tým, že vlastne ani neviem, ako ich recenzovať, ale keď nič iné, aspoň skúsim odporučiť.

Dnes sa ponoríme do temného sveta inšpirovaného H. P. Lovecraftom. Vďaka audiosérii s názvom Malevolent.

Malevolent. Rozhlasová hra, v ktorej už mám za sebou temer päť desiatok dielov. Súkromný detektív Arthur Lester sa túla svetom lovecraftovského hororu, v hlave i tele mu robí spoločnosť entita nie z tohto sveta, so vzájomným súhlasom ju Arthur i entita pomenovali John.

Začínajú, ako inak, v mestečku Arkham, kde dôjde k nejakej magickej nehode pri neopatrnej manipulácii s nejakou magickou knihou, kvôli čomu John skončí uväznený v tele Arthura. Ten je však pri vedomí, ale príde o zrak, a tak sú jeden na druhom závislí. Čo je, mimochodom, aj celkom rafinovaný spôsob, ako ospravedlniť časté opisy, aby to pritom nepôsobilo ako nudná audiokniha.

Naše duo putuje z miesta na miesto, či už na tomto svete, alebo inom. Napríklad celá jedna séria sa odohráva v Dreamlands, čo je v kontexte Malevolent len eufemizmus pre nočné mory. Ale tak je to horor, nebudeme hádam prekvapení.

Hororová detektívka, detektívny horor

Arthur s Johnom riešia všakovaké úlohy i prípady, od vrážd, komplotov a konšpirácií rôznych kultov, unikajú pred nájomnými zabijakmi. A pritom sú obaja konfrontovaní so zlom vo všetkých jeho podobách, ľudskom, nadprirodzenom i tom ich vnútornom.

Okrem toho sme svedkami genézy ich vzťahu. Spočiatku je hlavným motívom celej ich púte snaha oddeliť sa jeden od druhého, neskôr sú si už blízki, a keď príbeh túto otázku opäť nastolí, odpoveď už taká jednoznačná nie je. A nie je to len preto, že stále vlastne nevedia, čo by to oddelenie znamenalo. Vráti sa Arthurovi zrak? Prežije John bez materiálneho tela?

Znie to komorne a v podstate sa to tak aj začína, ale postupom času, asi v závislosti na tom, ako tvorcovia naberajú skúsenosti, naberá hra na výprave. Už to nie sú len rozhovory jedného, dvoch, troch postáv, ale stretnutia kultov s množstvom hlasov.

A viete čo je na tom fascinujúce? Že tí „tvorcovia“ sú v skutočnosti len a iba jeden (číslom 1) jediný človek. Harlan Guthrie to píše, režíruje, hrá, nahráva, strihá, sounddesignuje, hudbu tvorí, propaguje. Každý hlas, muž, žena či príšera, dieťa, mladík, babička, všetko je to on. A to teda všetka česť, ale treba povedať, sériu od série je to lepšie. Aj sa mi stalo, že v New Yorku zatrúbilo auto a ja som sa v dedine pri Trnave vyľakane obzrel, aby som si uvedomil, že som na chodníku pri prázdnej nočnej ceste.

Malevolent je výpravná one man show

Každopádne, nie je to nič pre jemné povahy, zažijeme všeličo, od krvavých stretov cez čáry-máry, pri ktorých sa batoľatá používajú, až po kanibalizmus. K „dobru“ autorovi slúži, že to neodbíja len „vizualizovaním“ (ak to tak môžem nazvať), nechá v tom postavy pekne sa vymáčať (niekedy veru doslovne), vydebatovať si to, vyargumentovať. Nie vždy pritom dôjdu k nejakému výsledku, ale chápete, človek môže všakovaké mentálne cvičenia praktizovať.

Navyše sa to popretkáva osobnými výpoveďami Arthura, jeho túžbou byť milovaný aj milovať, ale hlavne túžbou po odpustení, pretože pocit viny je silný, nedá sa povedať, že neoprávnený (ide o smrť potomka, viac neprezradím). Mihajú sa tam dokonca otázky filozofického charakteru, kde tu sociologického, citujú sa básnici, a tak.

Skrátka, autor sa snaží využiť priestor, ktorý logicky a nevyhnutne vzniká, keď sa stretnú entity z dvoch rozličných svetov a začnú spolu žiť. Doslovne. John sa snaží pochopiť ľudstvo a človeka, lebo ako už akýsi singandsongvrajter raz napísal, „ľudia nie sú zlí, len ľudstvo je príšerné“, Arthur si zase vďaka tomu konfrontuje vlastné názorové polia. A aj keď spočiatku možno určiť, že vie, kto je tu ten dobrák a kto zlák, časom sa tá hranica začne stierať.

Nie je to úplne bez chýb, v istom momente poslucháč môže nadobudnúť dojem, že sa autor vyčerpáva, motívy a zvraty sa ak nie priamo opakujú, minimálne rýmujú, čím viac častí má človek za sebou, tým viac má dojem, akoby aj autor cítil, že musí čoraz viac šokovať. (To inak môže byť spôsobené aj tým, že ľudia, ktorí autorovi za show platia, majú možnosť dej ovplyvniť).

Tiež mi bije do očí taká vec, že vo vyhrotených situáciách John, nezemská entita, ktorá sa len učí fungovať v „našom“ svete, neustále nadáva v štýle My God! Jesus Christ! apod. Nedáva to zmysel. Teda, jedine, žeby, iba ak by nám toto malo slúžiť ako potvrdenie kresťanských teologických axióm.

Navyše, niekde v tretej sérii sa mi už javilo, akoby autorovi dochádzal dych. Ale v ďalších častiach pľúca opäť začali pracovať, pretože k cestovaniu miestami sa pridali aj cesty v čase. Tak verím, že mu to vydrží, ale zároveň niekde v kútiku duše dúfam, že Guthrie to neprepáli a vystihne ten správny moment na koniec. Lebo nič nemôže trvať večne a Arthur Lester a John si zaslúžia dôstojnú rozlúčku.

Trailer k rozhlasovej hre Malevolent.

Malevolent (rozhlasová hra)