Knihobôľ

Hladový lán je čudesný gotický horor. Viac čudný než desivý

Niežeby bolo momentálne v živote málo hororu, ale aj napriek tomu, alebo možno práve preto som po dlhšej dobe siahol aj po tom literárnom. Myslím žánrovo, Hladový lán rozhodne nebola hrôza čítať. Čo je fajn. Už menej fajn je, že román Andrewa Michaela Hurleyho vo mne veľmi tie pocity, pre ktoré zvyknem po horore siahnuť, nevyvolal. Niežeby sa k tomu neschyľovalo. Už-už mi vlasy začali dupkom vstávať, tep sa zrýchľovať, potné žľazy pracovať, no zrazu koniec. Čudesný s dôrazom na to čudo.

A to je v kontexte hororovej literatúry, nebojme sa toho slova, zlyhaním. Upozorňujem, že recenzia obsahuje kľúčové spoileri, takže si knihu najprv prečítajte. You have been warned.

Pokračovať v čítaní

Táto izba sa nedá zjesť. Ľahko sa číta, ťažko trávi

Prvé zmienky o Tejto izbe som prvýkrát zachytil na Goodreads. Nič zvláštne, až na fakt, že sa tam zjavili ešte skôr, než kniha vôbec vyšla. Napadlo mi čosi o malom slovenskom rybníku, známostiach a potľapkávaní po pleci.

Kniha, resp. krátka novela, napokon vyšla. S marketingovým šumom okolo, že je odvážna, kontroverzná, búra tabu a podobné verbálne lubrikanty na úrovni „zdieľaj, kým zmažú“. Neskôr ju vyradili z Ceny René, kde kto sa vyjadroval a to mi už nedalo. No a teda po prvé: je smutné, že Táto izba sa nedá zjesť vyšla. Po druhé: text Nicol Hochholczerovej fakt stojí za prečítanie.

Pokračovať v čítaní

Destrukce, alebo ako som sa nechal zničiť Magnesiou Literou

Tak som vám dočítal víťaznú prózu českej súťaže Magnesia Litera od Stanislava Bilera. Nazval ju Destrukce, a že ma teda zničil. Je pravda, že v ostatnej dobe sa laureáti kadejakých ocenení a môj vkus míňajú, tak by som mohol byť aj zvyknutý, ale i tak… Konkrétne v tomto prípade môj zásadný problém s predloženým textom je v tom, že autorovi je príbeh ukradnutý, podstatné je posolstvo a tomu podriadil všetko.

Len v takom prípade sa z textu stáva manifest. Konkrétne v tomto prípade manifest toho, že „všichni tady umřeme“.

Pokračovať v čítaní

Trampoty pana Humbla alebo ľuďoch, proti ktorým sa nedá brániť

Odkedy sa začala… pardon, odkedy Putin začal vojnu, často rozvažujem nad tým, že kde sa berú ľudia, čo sú schopní to podporovať. Nemyslím Rusov, tam jeden nikdy nevie, čo je obeť propagandy, štátnej šikany, strachu alebo autentickej viery. Mám na mysli tunajších nešťastníkov. Tých, čo nariekajú nad SUV s ukrajinskými značkami, nad pomocou na náš úkor, alebo že vojna zasiahne aj Slovensko (akoby sa to už nedialo…), apod. Lebo všetky reči začínajúce, že „som proti, ale…“ nie sú ničím iným, len zle zamlčanou podporou. Rusku. Sorryjako.

No a pri tomto svojom rozjímaní som si spomenul na Trampoty pana Humbla od Vladimíra Neffa.

Pokračovať v čítaní

Čtyři domovy a stesk. Ako utiecť z vlastného väzenia

Poznáte to. Vtrhnete do kníhkupectva, viete, čo chcete, no aj tak odídete s niečím, o čom ste dosiaľ ani nepočuli. Mne napríklad sa to deje neustále, čo je jeden z dôvodov, prečo kamenné kníhkupectvá, antikvariáty a knižnice nikdy, ale že ozaj nikdy nepredčí nejaký eshop. Naposledy sa mi to stalo, keď som sa vybral za voľačím o Číne a odišiel s čímsi o Izraeli. A vzťahoch a láske a smútku a útekoch a väzeniach. Nebudem to naťahovať: Eškol Nevo a jeho debut spred pár rokov Čtyři domovy a stesk.

Román, ktorý som čítal na svoje pomery dlho. Lebo špeciálna vojenská operácia, resp. nebudeme urážať svoju inteligenciu, skrátka a dobre: vojna.

Pokračovať v čítaní

Poslední záblesk slunce. Ako som odsúdil knihu podľa obalu

Poslední záblesk slunce je prisámvačku prvé fantasy, pri ktorom som zabudol, že čítam fantasy. A to preto, lebo ten je jazyk, štýl… Ťažko sa mi to verbalizuje, ale zavše mi pri čítaní zaletela myseľ k lyrizovanej próze. Kay totiž nepísal knihu, on maľoval, skladal mozaiku obrazov. Niektoré fragmenty zobrazovali výjavy neľútostných bojov, iné hĺbavé postavy a ďalšie rozprávkové výjavy. Pritom sa to celé vďaka historickému základu drží pevne na zemi.

Sú to práve Kayov štýl (kde treba rozhodne oceniť prekladateľskú robotu Daniely Orlando), práca s dejinami i postavami, akcia podopieraná krehkosťou (a naopak), náznaky esejistiky a finálne dobro, ktoré tomuto textu priradili tag „Krásna literatúra.“ Nemôžem inak.

Pokračovať v čítaní

Ostrov bez pamäti. Keď pamäťová polícia zasahuje

Ostrov bez pamäti od japonskej autorky Yoko Ogawa je poslednou knihou, ktorú som v roku 2021 dočítal. Tento fakt nestojí sám o sebe za to, aby som sa týmto románom zaoberal podrobnejšie, len si to tak odkladám ako pripomienku pre budúce generácie.

Podstatné je, že Ogawin román ponúka síce predvídateľný, ale výborný text hodný niekoľkých riadkov aj na tomto mieste. A to aj napriek tomu, že obálka hovorí čosi o orwellovskom románe, čím trochu zavádza.

Pokračovať v čítaní

Tulák po hviezdach. Londonov manifest na nezlomnosť ducha

Tulák po hviezdach je zvláštna kniha. Je to dobrodružný román, je to ezoterický text zafŕkaný mystikou, je to návod na astrálne cestovanie, je to filozofické pojednanie, je to sociologická štúdia a ktovie, možno je to aj autobiografia.

Skrátka, je to Jack London, autor, ktorého diela som nachádzal v sekcii dobrodružnej literatúry pre deti a dodnes tak celkom nerozumiem, prečo.

Pokračovať v čítaní

Červenákov černokňažník Čierny Rogan, alebo dobré béčko nie je zlé. Občas

V rámci objavovania tunajšej fantastiky, siahol som nedávno po „klasickom fantasy príbehu“ od Míla Linca. Konkrétne ide o román s názvom Stín Černého Hvozdu.

Ibaže to už nie je ani objavovanie, ani tunajšej, ale z nejakého dôvodu mi to pripomenulo Juraja Červenáka a jeho mocného hrdinu s menom Chuck Norris. Trepem, inak sa ten černokňažník volal: Čierny Rogan.

Pokračovať v čítaní

Sladký život, ktorý nie je ani sladký a možno ani život

Jana Micenková sa mi vryla do pamäti v aute, kde som si vypočul jej rozhlasovú hru Pán Hybš tu nebýva. Bol to taký horor, alebo thriller, alebo čo, v ktorom mladá recepčná zachraňuje kohosi týraného v hotelovej izbe, aby sa ukázalo, že to vlastne nie je tak úplne tak. Podrobnosti si už presne nepamätám, zostal len pocit ťažkej depresie. Niečo ako Sladký život. To je autorkina poviedková zbierka, po ktorej dočítaní vo mne zostala pachuť cynizmu, depresie, zmaru, nešťastia a priehrštia vulgarizmov.

A ono to vlastne nemusí byť vyslovene zle, občas aj niečo mútne človeku do života treba, napríklad poldeci borovičky, ale keď si dáte naraz celú fľašu… Nič moc, čo si budeme hovoriť.

Pokračovať v čítaní