Ve vlaku. Keď sa stretne autorský blok s vyhorením

Rád cestujem vlakom. Je to totiž jedno z mála miest, kde si človek môže ešte v pokoji čítať. Samozrejme, pokiaľ nevychytá spolucestujúceho, ktorý má síce na lístok, mobil a dáta, ale asi mu už nezostalo na slúchadlá. Alebo sa trochu ponáhľa, no železnice si dávajú načas. Vtedy ten pokoj chýba, všakže.

Takže v kontexte tejto intímnej informácie dozaista neprekvapí, keď som siahol po titule s príznačným názvom: Ve vlaku. 

Pokračovať v čítaní „Ve vlaku. Keď sa stretne autorský blok s vyhorením“

Zpívat bříze. To najdôležitejšie sa deje v tichu medzi nami

Sú knihy, v ktorých sa dokopy nič nestane, čo však neznamená, že sa v nich nič nedeje. Znie to zvláštne, paradoxne, protirečivo. A i tak človek číta, obracia stránku za stránkou, nedá sa zastaviť, hoci má pocit, že sa predsa len čosi zastavilo. Čas. Zhon. Život.

Zpívat bříze od Veroniky Opatřilovej je presne tento typ priam meditatívnej knihy. Respektíve literatúry.

Pokračovať v čítaní „Zpívat bříze. To najdôležitejšie sa deje v tichu medzi nami“

Nové ostrovy. Príručka mladých svišťov pre dospelých

Tiež máte občas pocit, že každá generácia žije v období tesne pred koncom sveta? Prvý raz som niečo pobodné preciťoval, keď nám ešte na základnej dejepisár D. predkladal možné dopady útoku na Dvojičky. Už si nespomínam, aké, ale že začal tým, že nie, tretej svetovej vojny sa obávať nemusíme. A tak som okrem pocitu vtedy len ťažko pomenovateľnej ťažoby zakúsil aj pocit nádeje.

Niečo podobné mi privodili Nové ostrovy.

Pokračovať v čítaní „Nové ostrovy. Príručka mladých svišťov pre dospelých“

Rozhlasová pocta Foucaltovmu kyvadlu Umberta Eca

Dekáda, ľudia boží, dekáda uplynula odvtedy, čo nás opustil Umberto Eco. Doteraz si na to spomínam, nebol to ani rok, čo som nastúpil do novín, zatváral som vtedy spravodajský deň na webe, keď tu zrazu proti noci šok: zomrel Umberto Eco.

Zasiahlo ma to, nebyť Eca, som si istý, že by som nebol tam, kde som. Čitateľsky, kariérne, ktovie, možno až bytostne. No a Český rozhlas si teraz Eca pripomína rozhlasovou hrou.

Pokračovať v čítaní „Rozhlasová pocta Foucaltovmu kyvadlu Umberta Eca“

Čo som prečítal v roku 2025. Časť druhá

Dlho očakávané pokračovanie dvojdielneho seriálu s názvom Čitateľský denník je tu! Sľubuje napätie a zvraty a knihy! Ktorú winnetuovku som vlani prečítal a prečo práve Poklad v Striebornom jazere? A ktorú knihu som nedokázal dočítať? A som vysoko spracovaný človek?

Toľko otázok a odpovede v nedohľadne. Vlastne nie, stačí čítať ďalej.

Pokračovať v čítaní „Čo som prečítal v roku 2025. Časť druhá“

Čo som prečítal v roku 2025. Časť prvá

Viedol som si teho roku zoznam prečítaných i neprečítaných kníh. Niežeby som sa chcel chvastať, že aha, koľko toho prečítal (40, keby ste chceli vedieť), skôr som si chcel spraviť taký experiment. V rámci neho som si jednotlivé tituly chcel v závere roka pripomenúť a v istom zmysle podľa toho, koľko si toho z tej ktorej knihy pamätám, vyhodnotiť, že ako veľmi sa mi vryla do pamäte. Ergo, ako veľmi vo mne zarezonovala.

Alebo také dačo, skrátka, čitateľský denník za rok 2025.

Pokračovať v čítaní „Čo som prečítal v roku 2025. Časť prvá“

Diablo. Stay awhile and listen

Také sa mi prihodilo, že som sa ocitol na dovolenke. I zapol som počítač a pustil sa do jedného herného restu, čo už dáky rôčik odkladám: Diablo 4. Hlavnú, asi 15-hodinovú dejovú linku, som hral snáď štvrť roka. Lebo som na dovolenke. Materskej. Ale aby mi nebolo nebodaj ľúto, že mi je kynoženie démonických bytostí a riziko karpálneho tunelu odopreté, tak som si to vynahrádzal iným médiom. Samozrejme, knižným: Diablo III: Book of Cain.

Kniha sa ku mne dostala pravdepodobne „vďaka“ rozpadnutému vzťahu, spretŕhaným krídlam lásky, ktoré mali mávať naveky. No, utrite si szly a čítajte ďalej…

Pokračovať v čítaní „Diablo. Stay awhile and listen“

Pre jednu a sto piesní. Keď báseň stačí na roky väzenia

Zatvoril som Pre jednu a sto piesní a zmáha ma neodbytný pocit, z ktorého plynie snaha o určitú reflexiu. Aspoň trochu, aspoň ledabolo, lebo aspoň to si Liao I-wu zaslúži.

Je to silná publikácia, to treba hneďky takto v úvode deklarovať, vyše polkilová, päťstostranová. A ďalej vlastne nemusíte čítať, rovno siahnite po knihe. Ale keď inak nedáte, nech sa páči…

Pokračovať v čítaní „Pre jednu a sto piesní. Keď báseň stačí na roky väzenia“

Spores. Rozhlasová hra, ktorá zmení váš pohľad na pleseň na stenách

Som tak minule tlačiac kočík so spiacim dieťaťom, svojím samozrejme, dumal, že čo si pustiť do ušú, kým nedorazím domov. I napadlo mi, že psytrancu by aj stačilo, že možno dáka rozhlasová hra by bola fajn. Tak som len tak náhodne vbehol na web BBC Sound, že či ma niečo neosloví. A oslovilo: Spores.

Ako nám anoncuje anotácia: Psychologický horor zasadený do vidieckej oblasti Walesu, ktorá sa prelína s tajomný svetom mycélia. Nuž…

Pokračovať v čítaní „Spores. Rozhlasová hra, ktorá zmení váš pohľad na pleseň na stenách“