knihy, recenzie, reflexie
Zatvoril som Pre jednu a sto piesní a zmáha ma neodbytný pocit, z ktorého plynie snaha o určitú reflexiu. Aspoň trochu, aspoň ledabolo, lebo aspoň to si Liao I-wu zaslúži.
Je to silná publikácia, to treba hneďky takto v úvode deklarovať, vyše polkilová, päťstostranová. A ďalej vlastne nemusíte čítať, rovno siahnite po knihe. Ale keď inak nedáte, nech sa páči…
Pokračovať v čítaní „Pre jednu a sto piesní. Keď báseň stačí na roky väzenia“
Som tak minule tlačiac kočík so spiacim dieťaťom, svojím samozrejme, dumal, že čo si pustiť do ušú, kým nedorazím domov. I napadlo mi, že psytrancu by aj stačilo, že možno dáka rozhlasová hra by bola fajn. Tak som len tak náhodne vbehol na web BBC Sound, že či ma niečo neosloví. A oslovilo: Spores.
Ako nám anoncuje anotácia: Psychologický horor zasadený do vidieckej oblasti Walesu, ktorá sa prelína s tajomný svetom mycélia. Nuž…
Pokračovať v čítaní „Spores. Rozhlasová hra, ktorá zmení váš pohľad na pleseň na stenách“
Sú knihy, ktoré dočítam, a keď sa nad nimi spätne zamyslím, tak vlastne nedokážem povedať, o čom boli. Čo nie je a priori negatívum, často to viac hovorí o mne než o knihe samotnej. Ale Vôňa kvetov noci je presne ten typ tematicky mnohoobjímajúceho diela, ktorý v človeku i tak zanechá taký ten pekný pocit.
Je to o všetkom aj o ničom, ale viac o všetkom než o ničom.
Pokračovať v čítaní „Vôňa kvetov noci. Čo v človeku vyvolá noc v múzeu“
Nôž Salmana Rushdieho je azda prvá (auto)biografia, po ktorej som siahol takpovediac intencionálne. Niežeby ma nezaujímalo, ako a čím (obľúbení) autori žijú, ale moje čitateľské gravitačné pole viac priťahujú ich príbehy než ich životy. Nepostávam síce za názorovým práporom, že dielo sa dá od života oddeliť, ale domnievam sa, že nazerať naň primárne optikou životopisu je kontraproduktívne.
A chápem, ak sa tomu samotní autori z takých, či onakých dôvodov bránia.
Pokračovať v čítaní „Nôž. Rushdieho meditácia po pokuse o vraždu“
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo je za tým, že čítate? Nie čítanie ako zručnosť, nie čítanie sťa výsledok pedagogického procestu, ale čítanie pre radosť, to osamelé hobby, pri ktorom je nutné všetko a všetkých vytesniť.
A spomeniete si ešte, aké knihy vás doviedli do aktuálneho vkusu? Ja som sa zamyslel, prepadli ma totiž piráti.
Pokračovať v čítaní „V knižnici som si pýtal na sekeru. Ako som začal čítať, časť prvá“
Jedného dňa si vtedy ešte trojročný syn nahodil batoh a začal sa prechádzať z izby do izby. I pýtam sa, že mladý muž, a ty si sa kam vybral? A on mi na to, že: “Idem zistiť, či ja som naozaj Ja.”
Dúfam, že si, odvetil som roztopený. Lebo jednak to bolo krásne, druhak citoval detskú knihu, ktorá patrí u nás medzi najčítanejšie. Medveď, ktorý tam nebol.
Pokračovať v čítaní „Medveď, ktorý tam nebol. Detská kniha ako semiotická výzva „
Taká je doba, že človek číta všeličo a všeličo v tom nachádza, hlavne z takej doby, ako je tá naša, a tak som čítal aj román japonského spisovateľa Kazua Ishigura, Pohřbený obr, hoci si nie som istý, či ho písal pre dobu, ako je tá naša.
Ale to je tuším tá vec, ktorú kritici a recenzenti stotožňujú s pojmom nadčasovosť. A je to veru tak, veď povážte:
Pokračovať v čítaní „Pohřbený obr. Hmla pamäti ako obrana pred násilím“
Potreboval som dáku oddychovku a už dlhšie som na Píseň krve požmurkoval. Z viacerých dôvodov: dispozícia v knižnici, (vraj) dospelé fantasy, gemmelovský nádych, (vtedy) nádejný autor, značka vydavateľstva Host, ktoré týmto románom v roku 2015 započalo vydávanie fantastiky, a tak celkovo bol hype okolo toho.
Dočkal som sa fajn world buildingu, jemnej mágie a tajomna, neohrozeného hrdinu, súbojov a intríg, skrátka všetkého, prečo po tomto žánri siaham, ale i tak do mňa domŕzal neodbytný pocit. Pocit nudy.
Pokračovať v čítaní „Píseň krve. Sľubné epické fantasy s istou dávkou nudy“
Prvou knihou, ktorú som teho roku prečítal, sa, dámy a páni, stal román Malý život. A napriek siedmim stovkám strán to bolo celkom rýchle. Je to dosť dávno, čo ma nejaká spoločenská beletria pohltila tak, že som sa do čítania púšťal ešte aj po polnoci s vedomím, že ráno budem troska.
To pohltenie, čitateľský flow naozaj stál za to. Aj napriek depke, ktorú Yanagihara servíruje bagrom. Veď povážte:
Pokračovať v čítaní „Malý život. Koľko toho človek vydrží“
Tento text otvára novú kategóriu tohto webu: rozhlasové hry. Môže sa stať, že s jediným, a síce týmto článkom, ale tak už to chodí. Každopádne, verte, neverte, počúvam ich veľa a často a vlastne je až hanba, že ich zmieňujem až teraz. Asi je to aj tým, že vlastne ani neviem, ako ich recenzovať, ale keď nič iné, aspoň skúsim odporučiť.
Dnes sa ponoríme do temného sveta inšpirovaného H. P. Lovecraftom. Vďaka audiosérii s názvom Malevolent.
Pokračovať v čítaní „Malevolent. Lovecraftovský horor, ktorý sa nedá čítať. Lebo je to audio“