knihy, recenzie, reflexie
V rámci objavovania tunajšej fantastiky, siahol som nedávno po „klasickom fantasy príbehu“ od Míla Linca. Konkrétne ide o román s názvom Stín Černého Hvozdu.
Ibaže to už nie je ani objavovanie, ani tunajšej, ale z nejakého dôvodu mi to pripomenulo Juraja Červenáka a jeho mocného hrdinu s menom Chuck Norris. Trepem, inak sa ten černokňažník volal: Čierny Rogan.
Pokračovať v čítaní „Červenákov černokňažník Čierny Rogan, alebo dobré béčko nie je zlé. Občas“
Jana Micenková sa mi vryla do pamäti v aute, kde som si vypočul jej rozhlasovú hru Pán Hybš tu nebýva. Bol to taký horor, alebo thriller, alebo čo, v ktorom mladá recepčná zachraňuje kohosi týraného v hotelovej izbe, aby sa ukázalo, že to vlastne nie je tak úplne tak. Podrobnosti si už presne nepamätám, zostal len pocit ťažkej depresie. Niečo ako Sladký život. To je autorkina poviedková zbierka, po ktorej dočítaní vo mne zostala pachuť cynizmu, depresie, zmaru, nešťastia a priehrštia vulgarizmov.
A ono to vlastne nemusí byť vyslovene zle, občas aj niečo mútne človeku do života treba, napríklad poldeci borovičky, ale keď si dáte naraz celú fľašu… Nič moc, čo si budeme hovoriť.
Pokračovať v čítaní „Sladký život, ktorý nie je ani sladký a možno ani život“
Takto vlani, na vlnách horúčav, pochytila ma žiadza schladiť sa nejakým hororovým románom. I vypožičal som si Temné léto od Dana Simmonsa. Rok sa s rokom zišiel, horúčavy, iste uznáte, boli vytrvalejšie, nuž, treba siahnuť po niečom radikálnom, výpovednejšom, so zimou v názve. No a Zimní přízrak sa núkalo ako ideálne riešenie.
Dôvod? Rovnaký autor, hrdina i miesto, to predsa nemôže dopadnúť zle. Ani nedopadlo, akurát sa ukázalo, že nie je horor ako horor.
Pokračovať v čítaní „Zimní přízrak, alebo keď sa temné leto nekončí“
Blizzard sa nedávno rozhodol vydojiť pár dolárov na trhu nostalgie a vydal rozšírenie pre World of Warcraft Classic s podtitulom The Burning Crusade. Čo je vlastne MMORPG vyše desať rokov staré, ale stále jaré a hrané. Na mňa po čase začalo dotierať nutkanie prihlásiť sa do hry. Bola to zas a znova literatúra, ktorá ma uchránila pred márnym hľadaním strateného času prebdených nocí a frustráciou z neschopnosti dohnať ostatných v guilde či zohnať tanka do dungeonu.
Miesto toho som sa začítal do War Crimes, súdneho procesu jedného z antihrdinov Azerothu, Garosha Hellscream, z pera Christie Golden.
Pokračovať v čítaní „War Crimes. Keď sa World of Warcraft odohráva v súdnej sieni“
Ovdovelý otec syna s Downovým syndrómom sa dozvie, že je smrteľne chorý. So životom i synom sa rozhodne rozlúčiť výletom. Toto je premisa románu Jesseho Balla, Sčítač. Takto na prvú to znie ako emočne vydieračský brak, prípadne spis o ťažkom živote s postihnutým dieťaťom. No v závere sa z toho vykľula zatiaľ najdojemnejšia kniha, akú som tento rok čítal.
A pritom ani neviem presne definovať, prečo. Možno je to tým, že z predloženého textu nevyžaruje ani tak túžba napísať knižku, ale vyslovene potreba. Tuším sa tomu hovorí vnútorná výpoveď.
Pokračovať v čítaní „Sčítač. Jesse Ball, Downov syndróm a výprava za smrťou“
V živote som chcel byť všeličím, od stolára, cez kresliča vystrihovačiek až po progamera. V tomto diapozóne viac či menej uletených predstáv bola vďaka dejepisárovi na základnej aj kariéra archeológia (pozdravujem pána D.). Tú som napokon neskúsil, ale zato som pomerne úspešne zisťoval, čím byť určite nechcem. Napríklad čašníkom. Alebo zubárom.
No niekde v podvedomí ten sen odhaľovať tajomné a skryté pretrval. A opäť sú to práve knihy, ktoré mi ho pomáhajú naplniť. V tomto prípade titul Tři kameny jsou zeď od muža menom Eric H. Cline. Kniha, ktorá si zaslúži pozornosť každého, kto má čo i len letmý záujem o históriu.
Pokračovať v čítaní „Tři kameny jsou zeď. Ako som sa (ne)stal archeológom“
Zavše sa tak udeje, že moju pozornosť pritiahne aj súčasná slovenská literatúra. Niekedy hneď po prečítaní zabudnem, niekedy si zanadávam, málokedy som nadšený. Tak aj teraz, zatvoril som jednu takúto knižku, Satori v Trenčíne sa volá, a keby som chcel napísať nejaký hnusný „rant“, tak začnem tým, že najväčšou devízou toho pseudointelektuálneho textu je jeho skromný rozsah.
Ale ono to nie je také jednoduché, pretože v skutočnosti vo mne Lukáš Cabala zanechal zmiešané dojmy „peknoty“ a nevyužitej príležitosti.
Pokračovať v čítaní „Satori v Trenčíne. Cabalove debutové osvietenie, ktoré sa nedostaví“
Odskočil som si z reality bežných dní pozrieť do zeme nebohého Kňaza Jána, výlet to bol krátky, Srdce ztraceného je totiž útla knižka. Necelých 250 strán je na pomery fantasy taký širší prológ, v autorskej mierke jej autora Tada Williamsa je to zas len taká kapitolka.
A presne na tom román stojí a padá, a tak celkovo sa mi javí, že poslúžil len ako cvičenie pred písaním ságy Posledný kráľ Východného Ardu.
Pokračovať v čítaní „Srdce ztraceného. Rozpačitý návrat do fantasy sveta Východného Ardu“
Nech už som hocikde, no ak tam hocikde majú knižnicu, skôr než neskôr si začnem jej obsah prezerať. Klasiky ma neveľmi zaujmú, veď tie pozná každý, novinky mi tiež oči tak úplne neťahajú, tých sa nabažím zväčša v kníhkupectvách, ale knihy autorov neznámych, tie často schytím, otvorím, zalistujem si a niekedy sa aj začítam.
Tak aj tentokrát, stalo sa to u svokrovcov, dostala sa mi do rúk Neúplná osamelosť MUDr. Františka Hofty. Otakarovi Chaloupkovi sa podarilo osloviť ma.
Pokračovať v čítaní „Neúplná osamelosť MUDr. Františka Hofty“
„I urobil Boh oblohu a oddelil vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou.“ Tak čítame v knihe Genezis o druhom Stvoriteľovom dni. V tretí deň vody oddelil od súše, na štvrtý ich osvetlil hviezdami, na piaty zase osídlil životom. A teraz si predstavme, žeby tu Boh akt stvorenia ukončil, a deň šiesty, deň zrodu človeka by nenastal.
Americký spisovateľ Robert Silverberg si to nielen predstavil, ale rovno napísal. Vytvoril planétu Hydros a na ňu umiestnil dej románu Tvář vod.
Pokračovať v čítaní „Tvář vod alebo dvadsaťtisíc míľ nad morom“