knihy, recenzie, reflexie
Jedného dňa si vtedy ešte trojročný syn nahodil batoh a začal sa prechádzať z izby do izby. I pýtam sa, že mladý muž, a ty si sa kam vybral? A on mi na to, že: “Idem zistiť, či ja som naozaj Ja.”
Dúfam, že si, odvetil som roztopený. Lebo jednak to bolo krásne, druhak citoval detskú knihu, ktorá patrí u nás medzi najčítanejšie. Medveď, ktorý tam nebol.
Pokračovať v čítaní „Medveď, ktorý tam nebol. Detská kniha ako semiotická výzva „
Taká je doba, že človek číta všeličo a všeličo v tom nachádza, hlavne z takej doby, ako je tá naša, a tak som čítal aj román japonského spisovateľa Kazua Ishigura, Pohřbený obr, hoci si nie som istý, či ho písal pre dobu, ako je tá naša.
Ale to je tuším tá vec, ktorú kritici a recenzenti stotožňujú s pojmom nadčasovosť. A je to veru tak, veď povážte:
Pokračovať v čítaní „Pohřbený obr. Hmla pamäti ako obrana pred násilím“
Potreboval som dáku oddychovku a už dlhšie som na Píseň krve požmurkoval. Z viacerých dôvodov: dispozícia v knižnici, (vraj) dospelé fantasy, gemmelovský nádych, (vtedy) nádejný autor, značka vydavateľstva Host, ktoré týmto románom v roku 2015 započalo vydávanie fantastiky, a tak celkovo bol hype okolo toho.
Dočkal som sa fajn world buildingu, jemnej mágie a tajomna, neohrozeného hrdinu, súbojov a intríg, skrátka všetkého, prečo po tomto žánri siaham, ale i tak do mňa domŕzal neodbytný pocit. Pocit nudy.
Pokračovať v čítaní „Píseň krve. Sľubné epické fantasy s istou dávkou nudy“
Prvou knihou, ktorú som teho roku prečítal, sa, dámy a páni, stal román Malý život. A napriek siedmim stovkám strán to bolo celkom rýchle. Je to dosť dávno, čo ma nejaká spoločenská beletria pohltila tak, že som sa do čítania púšťal ešte aj po polnoci s vedomím, že ráno budem troska.
To pohltenie, čitateľský flow naozaj stál za to. Aj napriek depke, ktorú Yanagihara servíruje bagrom. Veď povážte:
Pokračovať v čítaní „Malý život. Koľko toho človek vydrží“
Tento text otvára novú kategóriu tohto webu: rozhlasové hry. Môže sa stať, že s jediným, a síce týmto článkom, ale tak už to chodí. Každopádne, verte, neverte, počúvam ich veľa a často a vlastne je až hanba, že ich zmieňujem až teraz. Asi je to aj tým, že vlastne ani neviem, ako ich recenzovať, ale keď nič iné, aspoň skúsim odporučiť.
Dnes sa ponoríme do temného sveta inšpirovaného H. P. Lovecraftom. Vďaka audiosérii s názvom Malevolent.
Pokračovať v čítaní „Malevolent. Lovecraftovský horor, ktorý sa nedá čítať. Lebo je to audio“
Oheň. Román o romániku vydaný v edícii Short s podtitulom „Krátke texty na dlhú cestu cestu.“ Čo by mohlo evokovať ľahké čítanie na cestu do vlaku, pričom v momente, ako človek vystúpi, na knihu zabudne. Ale keďže to vydali v Inaque, také jednoduché to nebude.
V mojom prípade sedí len vlak.
Pokračovať v čítaní „Oheň. Nad románom o nevere v troskách patriarchátu“
Hora v mori je ďalší zo série (sci-fi) románov, po ktorých som siahol hlavne preto, lebo oceán a more. Viete ako, lodičky, ponorky, a tak, za to môže Ostrov pokladov, ktorý som prečítal ako piatak na základnej škole.
No a tu sú chobotnice. A umelá inteligencia. A „mimozemšťania“. A semiotika. A Hegel. A tak…
Pokračovať v čítaní „Hora v mori. O svete, v ktorom ľudí chápu viac chobotnice a AI než ľudia samotní“
Ak je služba, ktorú používame, zadarmo, jej produktom sme my. Hovorieva sa to najmä v kontexte kadejakých „big-tech“ entít ako Facebook, Google, Tiktok. Lenže ono to je, ako ukazuje Shoshana Zuboffová, komplikovanejšie. V knihe Věk kapitalismu dohledu sa nás snaží presvedčiť o tom, že produktom nie sme my, ale naša budúcnosť. Čiže vlastne my, len inak.
Akurát si nie som istý odpoveďou na otázku, čo s tým. Istota ma ale v jednom neopúšťa: ide o jednu z najdôležitejších kníh súčasnosti.
Pokračovať v čítaní „Věk kapitalismu dohledu. Ako prebieha boj o budúcnosť ľudstva“
Mal som obdobie hrubých kníh, ktoré vlastne pokračuje. O viacerých by sa dalo napísať, ale rozhodol som sa zmieniť si tu román Pomsta oceána. Ide o sci-fi, cli-fi, triller nemeckého autora Franka Schätzinga o tom, ako dopadne svet ľudí. Teda, ako by dopadnúť mohol, lebo zatiaľ to nie je pravda, ale mohla by byť.
Dôvod, prečo z toho priehrštia 500+ strán kníh som zvolil túto, je, že ma najviac vytočila.
Pokračovať v čítaní „Pomsta oceána. Keď sa príroda a čitateľ naštvú“
Tento text bude výnimočný písmenom „ä“. Nikdy som po ňom nesiahol toľko ráz ako v nasledujúcich riadkoch. Literární spolek Laury Sněžné je totiž dielom fínskeho autora a Fíni sú národ, ktorý sa nebojí použiť dve „k“ či „ä“ za sebou. Ale o to vlastne nejde, lebo recenzovaný román je o písaní a je len zhoda náhod, že ho napísal ten, kto ho napísal.
Ale schválne, na úvod skúste rýchlo desaťkrát za sebou vysloviť Pasi Ilmari Jääskeläinen.
Pokračovať v čítaní „Literární spolek Laury Sněžné. Kniha, v ktorej sa nájde každý“