Zatvoril som Pre jednu a sto piesní a zmáha ma neodbytný pocit, z ktorého plynie snaha o určitú reflexiu. Aspoň trochu, aspoň ledabolo, lebo aspoň to si Liao I-wu zaslúži.
Je to silná publikácia, to treba hneďky takto v úvode deklarovať, vyše polkilová, päťstostranová. A ďalej vlastne nemusíte čítať, rovno siahnite po knihe. Ale keď inak nedáte, nech sa páči…
Vždy, keď napíšem, že niečo nečítam, stane sa taká vec, že ďalšia kniha, čo chytím do očú je z kategórie, ktoré nečítam. Tak i teraz: nedávno som tu zmienil, ako nečítam autobiografie, a tu ho máš, píšem o autobiografii. V nej čínsky autor Liao I-wu píše o svojom pobyte vo väzení.
Dôvod? Báseň Masaker. Ňou reagoval na brutálne potlačenie demokratických protestov v roku 1989 na Námestí nebeského pokoja. Iróniou je, že ho protestné hnutie až tak nezaujímalo, občas som mal pocit, že ho politika otravuje, ale keď sa dopočul o krviprelievaní, nemohol inak. Čiže pre báseň a neskôr pre film si ho všimli komunisti a zavreli ho.
Bitkári bez hraníc po tisícoch padajú; obrnení profesionálni
zabijaci
plávajú v mori
krvi, podpaľujú domy s tesne zavretými oknami, leštia si
svoje
vojenské čižmy
o sukne mŕtvych dievčat. Nedokážu sa báť.
A tŕpol. A trpel. Fyzicky i psychicky. Vo väzení i na slobode.
Aj by som sa pohoršil nad svetom, v ktorom človek musí prežívať hentaké utrpenie kvôli básni, ale to by bolo v historickom, dejinnom zmysle ignorantské, kontraproduktívne a zbytočne moralizátorské. Veď ešte v nedávnej minulosti sa aj u nás chodilo do lágru za vtip. Pri pive. Ktorý nemusel odsúdený ani len povedať. Ani sa ňom zasmiať. Stačilo, že susedovi pri vedľajšom stole šiel dotyčný na nervy. Lebo mu posunul medzu na poli. Trebárs.
Peklo pre tých druhých
Iná vec ma zaujala. Liao I-wu nepísal len o sebe, zameral sa aj na svet, v ktorom sa ocitol, jeho písané i nepísané pravidlá, dynamiku hierarchie a vzťahov. A dokázal vo mne vzbudiť pocity ľútosti ešte aj nad vrahom. Alebo ma primäl fandiť šikanovanému mladíkovi, aby som ho po pár stranách mal chuť udrieť, lebo len čo sa dostal k moci, správal sa ešte horšie ako jeho predošlí utlačovatelia.
K väzňom sa nesprávali zle len bachari, hoci občas rozdiel v konaní medzi nimi a zločincami stieralo len šťastie života na druhej strane mreží a dispozičné právo na elektrický obušok. Rád by som povedal, že sú to len ľudia zadobre so systémom, lenže oni sú systém, oni ho stelesňujú. Liaovým spoluväzňom ešte uznám práva kopať za seba a pritom skopať druhých. Raz darmo, keď ide o prežitie, ostatní sú alebo na príťaž, alebo nástroj, či ste kápo, alebo “nový inventár”, ako volali väzenských nováčikov (vidíte tú dehumanizáciu, že?).
Je jedno, či sedíte za vraždu, alebo za báseň. Všetkých okrem materiálnej a fyzickej biedy ťaží aj strata dôstojnosti a tých intelektuálov aj vedomie nespravodlivosti a bezmocnosti. Ešte aj ten posledný zlodejíček chápe podstatu zločinu vo svojom skutku, ale básnik? Alebo úradník, ktorý odmietol robiť kamarátom službičky, nechať sa korumpovať. Však iste, podkopal systém (hoci v skutočnosti len ukázal na jeho zvrhlosť), ale chápete, ako možno mať rád krajinu, vlasť, ktorá toto na vás pácha? Ktorá čosi také dopustí?
V prípade bežného občana môže byť receptom vedomá či nevedomá nevedomosť, veď aj Liao si po oslobodení vypočul výzvy, aby už s tou politikou neotravoval. Druhým spôsobom môže byť lojalita, ktorá vyeskaluje rovno do kolaborácie, pričom to druhé má asi viac s chamtivosťou a vypočítavosťou spoločné. Čo si budeme navrávať, minulosť i súčasnosť nám ukazujú, že oba koncepty patria medzi ako tak funkčné stratégie prežitia. No, dosť bolo moralizovania, späť k piesňam.
Nádej pre jednu a sto piesní
Liao vo väzení prechováva určitú nádej, že jeho vyšetrovanie a následný rozsudok bude spravodlivý, ergo oslobodzujúci. Postupne si uvedomuje, že nádej je to naivná, klamná a falošná, pretože to by znamenalo, že sedí nevinne, že udalosti z Námestia nebeského pokoja sa stali, čím by systém priznal, že sa zmýlil. Lenže s diktatúrami je to raz tak. Tie sa nemýlia, väzeň je vždy vinný, oslobodiť nemožno, iba ak omilostiť. Cítite ten rozdiel?
Pre jednu a sto piesní má taký ambivalentný nádych, ale v tom pozitívnom zmysle. Je priam drsne fyzická, napríklad keď autor vykresľuje telesné tresty, výsluchy, násilie, väzenské výchovné procedúry, stravu a hygienu v celách. Zavše sa človeku zdá, že leitmotívom je doslova “hovno”. Lebo radosť, ktorá pramení v pohľade na dieru v zemi miesto vedra, pri ktorom musel spávať, je priam hmatateľná. Drsnosť zase vystriedajú pasáže plné umeleckej nehy, v ktorých hrá na flaute, rozjíma nad láskou, či písaním (ale aby sa tu náhodou nevytvoril pocit, že zvyknúť sa dá na všetko, tak nie, aj na pokus o samovraždu dôjde).
Čo je bližšie ako rodina? Strana a polícia
V tomto kontexte je paradoxné, že to, čo autora poslalo do basy, pošramotilo mu vzťahy (v jednej pasáži si ťažká, že maloletá dcéra mu nadáva do zločincov a potom mu dôjde, že to vlastne len opakuje slová jej matky, svojej ženy), to ho vlastne aj zachraňuje. Veď aký bol rád, keď mohol písať hoc aj propagandu do väzenských novín, či odvolania a závety živým mŕtvolám – odsúdencom na smrť.
…písanie a skutočný život… To všetko neoddeliteľné. Prečo to potom ale tak bolí?
Zaujalo ma, ako sa autor v texte párkrát dotkol končín tunajších, resp. Československa. Najprv v kontexte inšpirácie našimi väznicami pri stavbe tých čínskych, potom sa viac ráz obráti na Kunderu. Ktovie, či I-wu vedel, že Kundera má zrovna s komunizmom aj viac iné než disidentské skúsenosti, ale buďme milosrdní, pointa je v tomto prípade inde (ale škoda, že nezmienil radšej Havla. Možno nečítal, ktovie). V tom, že I-wu napriek všetkému, na tretí raz vydal knihu, ktorá vrhá ďalší lúč svetla presvecujúcemu Čínu, diktatúru, kde, ako pripomína autor, rodina je blízko, ale najbližšie vám je Strana a polícia.
A zároveň tým svetlom odhaľuje aj to zlé, čo drieme v každom z nás. Lebo čitateľ si skôr či neskôr musí položiť otázku, že čo by bol ochotný, schopný vykonať preto, aby nemusel spávať obtočený okolo vedra, ktoré slúži ako záchod pre dvadsať sedem ľudí.
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.
Pre jednu a sto piesní (For a Song and a Hundred Songs: A Poet’s Journey Through a Chinese Prison)
Autor: Liao I-wu
Preklad: Viera Lelkesová
Vydal: Absynt, 2018