Sú knihy, v ktorých sa dokopy nič nestane, čo však neznamená, že sa v nich nič nedeje. Znie to zvláštne, paradoxne, protirečivo. A i tak človek číta, obracia stránku za stránkou, nedá sa zastaviť, hoci má pocit, že sa predsa len čosi zastavilo. Čas. Zhon. Život.
Zpívat bříze od Veroniky Opatřilovej je presne tento typ priam meditatívnej knihy. Respektíve literatúry.
Ani neviem, ako a prečo som ju vzal, bol to presne ten druh nákupu, keď len tak hladíte očami chrbty kníh v kníhkupectve a z ničoho nič sa pri nejakej pristavíte. Oslovila ma obálka, oslovil ma názov. Jedno i druhé také lyrické, farbisté, čistá príroda. Oslovila ma prvá veta:
Už ho nikdy neuvidím.
Koho? Prečo? A je to dobre? Zle? Ako to, že sa príbeh otvára koncom? Čo to má znamenať? Toľko otázok a jediný spôsob, ako nájsť odpovede, je čítať ďalej. Nuž, nič ľahšieho.
Komorný príbeh
Máme tu Antonia, študenta umenia, to je ten, koho už nikdy neuvidí. Máme tu Nilsa, prievozníka, to je ten, ktorý ho priviezol i odváža. A máme tu starnúcu ženu, zaslúžilú, aktuálne neaktívnu, hibernujúcu sochárku, tú, ktorá toho Antonia už nikdy neuvidí.
Tieto tri postavy, s ktorými sa tak nejako hmatateľne, aktívne stretávame v knihe spája odľahlý ostrov kdesi na severe Švédska. Na ďalekom severe, lebo sú dni, kedy nieto noci.
Spočiatku sa k sebe správajú s odstupom, sochárka je z neho nesvoja, predsa len, roky žije na ostrove sama a zrazu takýto vpád.
… vdechovala jsem směsici vůní jeho těla, pohoršena a trochu dotčena agresivním způsobem, jakým se zmocnil mého světa.
Sochárka možno chcela byť aj prívetivá, ale tak trochu zabudla, ako na to. No a takto sa furt obchádzajú, potom sa pomaly postupne približujú, až sa zblížia natoľko, aby sa Antonio otvoril a rozpovedal, prečo sa v skutočnosti na ostrov vybral.
S nežným náznakom spoileru: nevydarená láska. Alebo presnejšie: možnosť lásky. Viac nenapíšem.
Od melódie k tancu
A to je vlastne všetko. Keď sa tak nad tým zamýšľam, táto kniha nemá dej, ale skôr situácie. Každá je krôčikom, ktorý ich zbližuje. Niekedy síce šliapnu vedľa, aj to zabolí, ale nikdy nespravia krok späť.
Soužítí. To slovo mi v mysli vytanulo jako facka.
Idú na to pomaly, ako na pieseň. Najprv si zahmkajú melódiu – postupne si vytvorila malé každodenné rituály ako káva každé ráno; potom prídu rad na slová – dialógy, monológy, veci vypovedané i nevypovedané; až napokon dôjde na finálny spev – začnú si rozumieť. A to nepíšem náhodou, kniha je štruktúrovaná do troch častí presne tak pomenovanými: Melodie, Slova, Zpěv.
A v závere dôjde aj na tanec.
– Zatančíme si?
Pořád by jenom tančil.
– Pořád bys jenom tančil.
Takže všetko dobre dopadne.
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.
Zpívat bříze
Autorka: Veronika Opatřilová
Vydal: Prostor, 2026