I stalo sa, že som mal chuť si zahrať Warcraft, ale súc vediac, že kámo, na toto ozaj nemáš čas a v skutočnosti si nechceš zahrať, ale opätovne prežiť chvíle bezstarostných dobrodružstiev, ktoré ti svet Azerothu počas strednej prinášal.
Tak som to vyriešil ako vždy, koza celá, vlk sýty, hlava v knihe, počítač vypnutý. A tak som rozčítal Den draka od Richarda A. Knaaka. A aj dočítal.
Den draka som zhodou okolností už raz čítal. Ale nech som sa pred opätovným začítaním sa akokoľvek snažil, ani po anotácii som si nedokázal vybaviť obsah knihy. Nevadí, vravím si, všetko je raz po prvý raz, čiže aj druhý raz je po prvý raz. Popri čítaní mi už čosi naskakovalo, ale i tak som mal pocit, že objavujem čosi nové.
A celkom príjemné a oddychové. Ako som už zmienil inde, svet Warcraftu je skrátka a dobre srdcovka, ktorému ako správny fanúšik všeličo dokážem odpustiť.
Otázka teda znie: Stálo to za to?
Ako vycvičiť draka: Orkská metodika
Knaak nám servíruje prostý priamočiary príbeh. Mág Rhonin dostane za úlohu od Kirin Tor, elitného cechu Azerothský čarodejov, vykonať nemožné: oslobodiť z orkského zajatia dračiu čerevenú kráľovnú Alexstraszu. Jednak preto, lebo by tak posledné zbytky vzdorujúcej Hordy prišli o draky (Alexstrasza je totiž nosnica), ktorými terorizujú Alianciu, druhak preto, lebo „questgiver“, arcimág Krasus z rady Kirin Tor, je v skutočnosti tiež drak. V utajení. Do toho sa ukáže, že o čosi podobné, ale hnaný nekalými pohnútkami, sa pokúša aj čierny drak Neltharion a. k. a. Earthwarder a. k. a. Deathwing. Tiež v utajení. V podobe muža menom Lord Prestor.
Ak da pýtate, že wtf, jak sa drak dá zatajiť, vedzte, že tieto jaštery dokážu prebrať podobu akejkoľvek humanoidnej rasy Warcraftu. To aby zbytočne nevytŕčali, keď pomáhajú, alebo manipulujú orkami, ľuďmi, elfami a trpaslíkmi. Červený a čierny drak nie sú totiž jediní, príbeh nám predstaví celú slávnu päťku, ktorá tvorí tzv. Aspekty. Každý reprezentuje jeden z pilierov, ktoré podopierajú svet Warcraftu. Alexstrasza ako červený drak reprezentuje život, čierny Neltharion, kým mu nepreplo, spravoval zem a záležitosti pod ňou, modrý Malygos obhospodaroval mágiu, zelená Ysera zastrešovala snový svet a bronzový Nozdormu mal pod patronátom čas.
Utnime kozmológiu, vráťme sa do príbehu: k človeku Rhoninovi sa pridá elfkská hraničiarka Vereesa Windrunner, k nej zase trpaslík Falstad. Kľúč úspechu misie je artefakt zvaný Duša démona, ktorým možno podriadiť a skrotiť aj také majestátne tvory ako Aspekty sveta. Až na Deathwinga. Dôvod je ten, že Duša démona je stvorená z esencií všetkých členov dračej letky. Až na Deathwinga.
No, čiže kým Deathwing je ten BBEG (big bad evil guy, keby ste nevedeli), máme tu ešte minor bossa, ktorým je orkský černokňažník Nekros Skullcrusher (tieto béčkové mená ma nikdy neprestanú fascinovať) z orkského klanu Dragonmaw. Nejakým nedopatrením (alebo aj nie!) sa stalo, že sa Duša démona ocitla v jeho rukách. Pochopil, čo je to približne zač a naučil sa to ovládať natoľko, aby si mohol podrobiť dračiu kráľovnú, prinútiť ju znášať vajcia a produkovať tak pre klan drakov, a nezomrieť pri tom. Draci boli totiž to jediné, čo posledné bojachtivé skupiny orkov chránilo pred totálnym zničením Alianciou.
To spočívalo buď v smrti, alebo v živote v rezervácii. Aj by som povedal, že mi to evokuje osud pôvodných obyvateľov po vpáde bieleho muža na istý kontinent, akurát, že vo Warcrafte boli orkovia ten invazívny druh, pred ktorým sa ostatné rasy Azertohu museli brániť.
Iste šípite, že sa všetko dobre skončí, teda, pre Alianciu. Dračicu oslobodia, Deathwinga zaženú a kniha končí priam rozprávkovo…
Pravda, den draka skončil, ale to neznamenalo, že oni ve světě dál nebudou zanechávat své stopy… přestože o tom nikdo nebude mít ani tušení.
No. I vráťme sa k vyššie položenej otázke: Stálo to za to?
Klasické fantasy, klasický svet, klasický Den draka
I odpovedzme si: ale áno. Toto bolo vlastne také klasické fantasy, kde sa na pozadí nejakých mocenských intríg bežný plebs morduje so svojimi problémami. Iste, nebol to Pán prsteňov, aj keď mám taký pocit, že Knaak na nás kde tu požmurkáva. Najmä jedna scéna je okatá: družina konečne získa Dušu démona a počas krátkej porady dumajú, že čo s tým, pretože šípia, že tento artefakt ich presahuje a prináša so sebou len zlo a temnotu, no a trpaslík Falstad vezme kladivo a bum po ňom a…. Nič. Čo mi to len pripomína…
A veď nevravím, môže to byť aj náhoda, ale viete ako, človek k prečítanému vzťahuje už skôr prečítané, a tak to potom aj vyzerá. Samá paranoja.
Aby som sa vrátil k pointe, Deň draka ťaží z toho, že sa odohráva medzi hrami Warcraft 2 a Warcraft 3, kniha totiž vyšla v roku 2001. O takých napríklad Nemŕtvych ani nechyrovať, lebo Arthas sa v príbehu len mihne na dvoch riadkoch ešte ako malý fagan, Vereesa Windrunner ani len nezmieni svoju sestru Sylvanas, orkský šaman Thrall plače kdesi v rezervácií a design dokumentoch Blizzardu. Skrátka, „lore“ bol ešte v plienkach a pekne pri zemi, žiadne kortešačky kozmologických entít na obzore. Verte mi, draci sú nič oproti tomu, čo sa tam deje teraz.
Súčasný príbeh je totiž… Vlastne ani neviem, asi najneskôr od Shadowlands expanzie ho aktívne nesledujem, už predtým sa mi javil príliš rozkošatený, diery látané kadejakými „retconmi“, cestovaním v čase a podobnými barličkami. Celé je to už na môj vkus príliš mimo môjho chápania sveta Warcraftu.
Pri takom Shadowlands sa scenáristi rozhodli pracovať priam s metafyzickým svetom. Ibaže ho personalizovali a vonkoncom im to nevyšlo. Domnievam sa, že niektoré veci by mali zostať zakryté rúškom tajomstva, lebo akonáhle dostane nejaká efemérne kozmologická entita tvár, tak už nie je tajomná, už je to ďalší charakter určený na zvýšenie úrovne postáv. V hre to vlastne asi aj stačí, ale…
…keď sa už pustíme na pole literatúry, tam sa chabé spracovanie prejaví naplno, lebo diery v príbehu a blbé vykreslenie postáv už nezakryje chytľavý vizuál a raritné poklady, ktoré z nej vypadnú.
Na hraniciach možností autora a sveta
Den draka, samozrejme, nie je bez problémov. Tá putovateľská časť bola celkom dobre vystavaná, napínavá a dobrodružná, aj keď sa mi miestami zdalo, že Rhonin sa do cieľa dostal hocijako, len nie vlastným pričinením, veď dvakrát ho musel ratovať samotný Deathwing.
Horšie to už bolo s tou mocensko-intrigánskou úrovňou, tam sa mi zdalo, že autor naráža buď na svoje limity, alebo limity sveta samotného. Napríklad od Kirin Tor, čoby rady múdry, mocných, by som očakával nejakú trpezlivosť, rozvahu a odstup. Alebo v rokovaniach potentátov o odtrhnutom území by človek uvítal aspoň predstieranú mieru diplomacie.
Miesto toho dostaneme handrkovačky na úrovni stredoškolákov. Takto, niežeby sa tie handrkovačky nemohli a nemali diať, ale v tomto prípade boli vlastne na nerozoznanie od plebsu. „Low level human mage“ bol charakterovo na nerozoznanie od piliera sveta vo forme draka. Ale tak zase, antickí bohovia tiež iní neboli, všakže. Ale úprimne, neupodozrieval by som Knaaka z toho, že nás ovieva antickým vejárom.
Skrátka, ide mi o prezentáciu, inak prebieha slovný konflikt v krčme štvrtej cenovej, inak niekde na diplomatickom fóre. Čo neznamená, že nemôže byť rovnako primitívny.
Druhá vec: Niežeby som bol fanúšik siahodlhých opisov, ale výhodou tohto typu príbehov je, že autor sa nemusí až tak obťažovať s opismi prostredia, však tie lokácie čitateľ zväčša pozná. Nevýhodou je, že čitateľ neznalý hry prichádza o warcraftovskú estetiku. A ja, ako znalý hry, by som si rád prečítal, ako ju dokáže autor vykresliť, resp. atmosféru z nej prameniacu pretaviť do slov. Netýka sa to len opisu miest, ale napríklad aj súbojov, kúziel.
Veď dajme si príklad. Prebieha záverečný súboj, Deathwing je oslabený, a tak:
… neměla Ysera problém proniknout mu do mysli a proměnit jeho myšlenky v nestrašlivější noční můry.
A ja sa pýtam: vy by ste nechceli vedieť, čo by mohlo byť obsahom takej nočnej mory, ktorá by dokázala jednému z pilierov sveta privodiť priam fyzické zranenie? Neviem, trebárs, ako si Rhonin z dračích vajec jeho čiernej letky robí praženicu, alebo ich leje na pizzu s ananásom. Hocičo. Ale veľmi, veľmi by som chcel vedieť, čo si predstavuje spisovateľ.
Možno je to autorom, Knaak píše inak ako trebárs Christie Golden, možno zdrojovým materiálom. Knaak si nemohol zase príliš vymýšľať niečo, čo by sa mohlo časom vymykať oficiálnemu kánonu, v ktorom napríklad pizza s ananásom nie je zdrojom hrôzy, ale jedlo, ktoré zmorenému hrdinovi v hre posilní regeneráciu many.
A ešte jedna vec mi napadla. A síce, že Knihobôľ, ty nímand, veď nekritizuj a nemachruj, sám si to skús, nie? Fanfiction si ešte nenapísal a často si sa v mysli preháňal osadami Nočných elfov vtierajúc sa do zad… ehm, priazne Malfurionovi.
Ale to by som si musel nainštalovať zase tú hru, že? Ó, koľkú obetu to len musí človek podstúpiť!
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.
Den draka (Day of the Dragon)
Autor: Richard A. Knaak
Preklad: Jan Netolička
Vydal: Fantom Print, 2010