Zmaturoval som vďaka Warcraftu a napriek Kafkovi. Ako som začal čítať, časť druhá

Už je to rok, čo som si zaspomínal na svoje čitateľské počiatky. Hlavnými aktérmi boli knižnica, rodina a auto. Tentokrát povyrastieme, presunieme sa na strednú školu, knihy upozadí počítač, aby sme sa k čítaniu vrátili.

Poplačeme si nad šalátom, ale tiež vyjadríme vďaku: Nočným Elfom, nekromancerom, denníku SME a, samozrejme, knižnici. Varovanie: v texte bude veľa anglickýc slov, ku ktorým som bol lenivý hľadať slovenský ekvivalent.

Objavil som vo svojom rodnom dome svoj starý čitateľský preukaz. I pripomenulo mi to jeden nedokončený seriál. I vyššie máte fotku preukazu i nižšie druhý diel nedokončeného seriálu. Začíname sprudka, strednou školou. Konkrétne druhým ročníkom a jedným mrazivým dňom.

V tých časoch to mohol byť október aj marec, vtedy taká klimatická doba bola, že mrazy a sneh úplne bežná vec. A v takom nečase sme sadli do našej Škody 130L, pričom cieľom cesty bol ON. Viezli sme ho z Dolného Kubína, otec, kamarát, čo kúpu zabezpečoval a na zadnom sedadle ja prikvačený ohromnými krabicami.

Môj prvý počítač.

Veža vysoká, procesor Celeron dáky, RAM 128 MB, disk tak akurát na tú dobu, mechanika na CD aj diskety, monitor CRT, skrátka zostava, ktorú dnes vídať v múzeách a memečkách. Zdolali sme Príslop a auto zastalo, lebo čosi kdesi s vodou v chladení, už neviem, či zamrzla alebo došla či čo, v Hruštíne som neznámemu človeku vyzváňal, že ujo, pomoc, vody nám treba.

Seriál Ako som začal čítať
- V knižnici som si pýtal na sekeru
- Zmaturoval som vďaka Warcraftu a napriek Kafkovi (práve čítate)

Počítač miesto knihy

A týmto výlet nastal začiatok konca, konca čias, keď som sa chodil hrávať na počítači do Matúša (na Orave sa chodí do doktora, nie k doktorovi, dealwithit!), pretože odvtedy sa chodilo do nás. No a to spôsobilo, že čítanie prešlo na druhú koľaj. Väčšinu svojho interiérového voľného času som totiž topil pri druhom Diable a treťom Warcrafte a treťom Elder Scrolls a druhom Gothicu a Age of Mythology a Quake-ovi a… Myslím, že si rozumieme. Našich som presviedčal, že sa tak zlepšujem v angličtine, seba, že ma čaká progamingová dráha. Škoda, že ten pojem nabral na dôležitosti až o niekoľko rokov neskôr.

Hoci to možno znie hrozne a boli aj chvíle, keď aj na vyhadzovanie ističov došlo, hranie single playrových hier bola v skutočnosti sociálna aktivita. Koľko debát a času zabrali rozhovory o tých hrách, analýzy stratégií, anatómie “skill trees”, vychvaľovanie sa lootom, prezrádzanie jeho lokácií apod. Na jednej strane to boli síce len videohry, na druhej zdieľané svety, v ktorých sme žili, prelínali sa s našou skutočnosťou a to ešte pred boomom MMORPG hier. Tu sa vedome púšťam na tenký ľad spomienkového optimizmu, aby som mohol skonštatovať, že hry boli uzavreté diela, šlo o zážitok, príbeh alebo skill, nikto ich nevnímal ako “služby” a platformy na mikrotranzakcie.

Najilustratívnejším príkladom boli internetové kaviarne alebo lan parties, kde sa schádzali jednotky až desiatky ľudí, ktorí vám mohli pekne z tváre do tváre vynadať, keď ste mu v Dote zmárnili hrdinu dvoma criticalmi. V priebehu piatich minút trikrát. Moja prvá bola Orava Lan party v Dolnom Kubíne, na dve noci a tri dni sme zabrali sálu mestského kultúrneho strediska, aby sme machrovali, kto lepšie ovláda rocket jumpy v Quakeovi, kto má v Dote vyššie APM a aby sme sa mohli vysmievať ľuďom, ktorých Windows XP furt padal, kým náš Windows 98 úplne s prehľadom zvládal hostovať CS hry bez lagov.

Príhodička na okraj: jeden zo selling pointov tejto akcie bol prísľub internetového pripojenia, čo vtedy naozaj nebolo bežné. Dopadlo to tak, že sa internet spustil, 80 percent osadenstva vyplo hry, aby si mohlo naťahať, pardonmyfrench, porno, čím celú sieť zavirovali. Ja som sa tešil, ako si vyskúšam konečne prvýkrát v živote Battle.net, veď na to som si nechal z USA doviezť originál CDčka Warcraftu, ale kým som to rozbehal, internet museli vypnúť.

Back to the Local Area Newtork a domnievam sa, žeby to ľudstvu pomohlo aj v dnešnej dobe.

K Warcraftu som sa rozpísal už inde (linček), len dodám, že s ním sa mi spájajú dva zásadné momenty:

  • trilógiu Válka prastarých z Phantom printu som si objednával cez internet, čím sa práve kniha a práve táto stala vôbec prvým artiklom v mojom živote, čo som si kúpil online. Tuším v Brlohu.
  • pri Warcrafte som po prvý raz pocítil, aké utrpenie dokáže spôsobiť knihu požičať a naspäť dostať šalát. Doteraz to bolí…

Fantastické časy

K Warcraftu sa pridali príbehy zo sveta Diabla, hltal som ich jeden za druhým. Na čítanie iných kníh som úplne nezanevrel, keď som vrátil všetky knihy Stephana Kinga, ktoré ponúkala zákamenská knižnica, zaregistroval som sa do dolnokubínskej. Bolo to zhodou okolností v čase, keď svet ovládla filmová adaptácia Pána Prsteňov. No a práve na jej základe som sa pustil do čítania trilógie a… nudil som sa, však som to písal už inde.

No boli knihy, ktoré ma dokázali strhnúť, napríklad trilógia Trója od Davida Gemmella. Všetky diely, počnúc Pánom strieborného luku, cez Štít hromu až po Pád kráľov som úplne zhltol. A možno sa to nezdá, Gemmell je známy predovšetkým ako priekopník heroickej fantasy, Tróju si pamätám ako špekulatívnu fikciu založenú na skutočný – no, skutočných – Homérom opísaných udalostiach. A záver, ten záver, stále som presvedčený, že bol o Mojžišovi.

Keď už spomíname knihy, ktoré dokázali strhnúť, nedá sa vyhnúť Danovi Brownovi a Da Vinciho kódu. To už som bol, ak si dobre pamätám, tretiak/štvrták, keď sa mi tá kniha do rúk dostala. A okrem mňa strhla aj moju mamu. Zo spánku.

Temná noc, ja úplne začítaný, pritom som začal o štvrtej poobede, do konca zostávalo pár kapitol, keď tu zrazu vo dverách rodič 1, úplne som videl, ako bola naštartovaná, že si normálny, tri hodiny a ty furt za počítačom, lenže zrazu, ľaľa, on sedí a číta si. Vlastne to prekvapilo oboch, ale je pravda, že nevyspatejší som bol ja. Viete ako, autobus mi odchádzal 5:26. A kniha stále nedočítaná.

A čakali na ňu v knižnici. Áno, aj na strednej som ju navštevoval, však vyššie som ju už zmienil. Nielen kvôli Kingovi a Tolkienovi. Mojím najobľúbenejším oddelením bolo totiž, símpekneponížene, hudobné. Tak veru, sediac s obrovitými slúchadlami na ušiach za prehrávačom s CD vybratým zo zoznamu som trávil dlhý čas čakania na autobus (čo ma privádza na myšlienku, či by knižnice nemali byť na staniciach miesto krčiem). Výber v kontexte môjho hudobného záujmu nebol ktovieaký, trance a techno do knižnice neobjednávali. Ale bolo to pre mňa niečo nové, nevídané, že inštitúcia ako knižnica ponúka aj iné služby než tie súvisiace s knihami.

Objav veľkej literatúry

Potom prišiel predmaturitný ročník a ja som sa k čítaniu vrátil. A tentokrát to začalo byť vážne, dalo by sa povedať. Eco, Hemingway, Heller, Orwell mi začali križovať cestu.

Netuším, ako k tomu odklonu od žánroviek vlastne došlo. Možno to bolo tou knižnicou, možno prístupom k internetu bez sociálnych sietí, možno tým, že som si v štvrtom ročníku každé božie ráno kupoval rybí šalát s kukuricou, päť rožkov a SME. Keď nebolo, aj parížsky a Pravda boli dobré. Aj nemčinár sa často potešil. Tým novinám, samozrejme.

S týmto denníkom sa viaže aj taká príhodička: v roku 2004 prišlo zo svojou sériou Svetová knižnica SME. Začalo ju Menom ruže od Umberta Eca, toho som tu už tiež zmieňoval, vtedy si noviny kúpili aj ľudia, ktorí knihy používali tak maximálne ako podstavce alebo zberač prachu, či pre prípad núdze na toaletách. Jeden spolužiak pre istotu tri kusy.

A tak sa stalo, že mne sa neušlo. Smutno mi bolo, nebudem zapierať. Neprekvapí, že keď som sa niekoho z tých ľudí opýtal, či k tej ruži aspoň privoňali, tak sa mi dostalo zápornej odpovede. A na kieho ste to vlastne kupovali? No lebo zadarmo…

Meno ruže ako "príloha" denníka SME v roku 2004.
Meno ruže z edície SME.

Maturitné úsmevy

Svojím výberom som neprekvapil len seba. Na maturite zo slovenčiny sa mi podarilo zdvihnúť obrvy hosťujúcej skúšajúcej bez toho, aby som sa jej dotkol! Predsalen, nečakala, že na otázku, čo práve číta budúci absolvent hotelovej akadémie, dostane odpoveď Kafkov Zámok a Hemingowayove Zbohom zbraniam. Dotyčnú presvedčilo asi až priznanie, že toho Kafku veľmi nechápem. Ostatných to pobavilo a marí sa mi, že jedna slovenčinárka na mňa hodila aj chápavý pohľad. Priam až spiklenecký, ale je možné, že tu si už spomienku fabrikujem.

Posuňme sa a prezraďme, že som zmaturoval. Warcraft a Family Guy mi pomohli s angličtinou, čítanie so slovenčinou. A vlastne s celým stredoškolským životom.

Vnímavý čitateľ iste pobadal, že všetka dosiaľ spomenutá literárna tvorba je geograficky ukotvená všade inde, len nie na Slovensku. To zmenila až vysoká škola, pričom zlomoví boli dvaja autori: Pavel Vilikovský a Peter Maczovsky.

Ale o tom nabudúce. Zatiaľ si môžete prečítať prvý diel tejto série.

Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.