Rád cestujem vlakom. Je to totiž jedno z mála miest, kde si človek môže ešte v pokoji čítať. Samozrejme, pokiaľ nevychytá spolucestujúceho, ktorý má síce na lístok, mobil a dáta, ale asi mu už nezostalo na slúchadlá. Alebo sa trochu ponáhľa, no železnice si dávajú načas. Vtedy ten pokoj chýba, všakže.
Takže v kontexte tejto intímnej informácie dozaista neprekvapí, keď som siahol po titule s príznačným názvom: Ve vlaku.
Rakúsky autor Daniel Glattauer posadil do jedného kupé Eduarda, spisovateľa milostných románov, a Catrin, psychoterapetku. Eduard je pomerne známy, ale už dlho nič nevydal, Catrin si zase potrebuje oddýchnuť od terapie iných. Skrátka a dobre, stretnú sa starnúci umelec postihnutý autorským blokom a vyhorená psychoterapeutka …
… a týmto teda nezačína vtip, ale dvestostranový román, ktorý som zhltol za dva večery pri štvornálevovom čaji. Približne presne.
Čo sa Ve vlaku vlastne deje
Pritom, tak ako aj pri minulom texte, navonok sa dokopy nič nedeje. Len dvaja ľudia cestujú z bodu A do bodu B. Čo stanica, to kapitola. Cieľom cesty je Mníchov, kde každý z nich chce niečo, čo nechcem prezradiť, pretože ide o dôležitú súčasť vyvrcholenia románu. Končí dobre, priam pekne, žiada sa napísať.
Takto: nie je to tak, že Ve vlaku sa nič nestane, v skutočnosti sa v tom maličkom kupé odohráva strašne veľa. Glattauer totiž píše rafinovanú konverzačku, v ktorej sa dej deje v dialógoch. A tichu medzi nimi, buď už v tom doslovnom, alebo prehlušenom vpádom tretej osoby.
No dobre, ale o čo tom ako teda vlastne je, kladiete si otázku nervózne podupkávajúc nohou, čakajúc na dáky vlak, nech už idete hocikam.
Krátka odpoveď: o láske.
Dlhá: o živote.
Ale som pomohol…
Rafinovaná konverzačka
Čiže: medzi oboma postavami sa rozvinie dialóg popretkávaný monologickými poznámkami pod čiarou nášho rozprávača, spisovateľa (asi som mal kdesi zmieniť, že román je písaný v ich forme). Cez ne si postupne zliepame čriepky Eduardovho života, dozvieme sa, ako sa zoznámil so svojou životnou láskou, s čím sa museli popasovať v minulosti (áno, temer aj k odlúčeniu došlo. A pritom stačilo tak málo, aby nedošlo), s čím sa pasuje teraz. Celé to podáva kde tu s jemnou iróniou, inde až s otvoreným humorom, priam výsmechom. A to dokonca aj pri témach ako starnutie, alkoholizmus, nevera, tlak vydavateľstva či peripetie s financiami.
No a Catrin, už z povahy jej profesijného pozadia, je tá, čo sa pýta, dobiedza, vyrýva, nesúhlasí, súhlasí. Tak napríklad, keď Eduard o sebe povie, že je šťastne ženatý, Catrin to síce ocení, prejaví aj radosť, ale predsa len jej čosi, mrche podvraťáckej, čosi nedá:
Moje ordinace je plná lidí, kteří mají šťastné manželství. Uprostřed životní krize. … Ale ještě nikdy jsem nikoho neslyšela říct: Už spoustu, spoustu let jsem šťastně svobodný.
Na prvý pohľad terapeutka, čo sa snaží oponovať. Na druhý poodhalenie jej vlastného vnímania vzťahov, nevyslovená otázka, ktorá sa vynorí aj spomedzi neskorších riadkov, že šmarjá, on má šťastný dlhotrvajúci vzťah, čo robím zle, že žijem v troskách?
Na tretí pohľad námet na zamyslenie, jeden z mnohých, ktorými nás v celej knihe autor obhadzuje. Nevravím, že každý sa akurát pri tomto mieste pristaví, odlepí zrak od stránky a začne hĺbať, vzťahovať napísané k sebe, každý to má inak, len vravím: bdejte a buďte pripravení.
Niekedy sa manifestujú cez bonmot, vtip, ale viete, ako to je, keď máte rozprávať o niečom znepokojujúcom, čo nás vrhá do diskomfortu, tak sa často predtým i počas toho nervózne zasmejeme. Nie nadarmo o vtipe a humore aj psychoanalýza premieta. Keď už spomíname smiech, Catrin nám Daniel cez Eduarda predstavuje všelijako, ale vyniká práve úsmevom. Počas rozhovor pobadá, že disponujeme viacerými variáciami tohto tvárového pohybu a je to veľmi pekné takto sa postupne o nich dozvedať a zároveň cez ne ilustrovať vnútorné pochody Catrin.
Lebo áno, aj jej príbeh dostane priestor, akurát nám ho v závere autor trochu rozbije, pretože táto dáma nie je tak celkom tým, za koho sa vydáva. Ale jej obdiv k faktu, že niekto môže mať dlhotrvajúci, celoživotný vzťah je nefalšovaný. Navyše som mal pri nej pocit, že neustálym prílevom otázok sa vlatne bráni tomu, aby musela na čokoľvek odpovedať.
Celkom významný priestor je venovaný literatúre. Literatúre ako biznisu, ale v istom zmysle aj remeslu, keď sa Eduard napríklad zamýšľa, prečo ako autor milostných románov nikdy nenapíše o tom, čo prežíva on sám. O svojej životnej láske:
Láska, kterou žiju, je jiné povahy. Je to moje soukromá láska, patří mně a nesnese se s iluzemi a vášněmi čtenářského obecenstva, ktoré lační po omamních pocitech. … Ta žije za mých všedních dní. V knize si prostor nenajde.
Veru tak, vidieť, že autor románov o láske, kto iný by to lepšie napísal, že. Ale vážne, ilúzie a všedné dni tu považujem za kľúčové slová, pretože v nich sa deje všetko. Kniha, príbeh, umenie v tomto zmysle nepovažujem za popretie, či nebodaj opak všednosti, ale jej zvýraznením, podčiarknutím faktu, že počas všedných dní sa deje všetko a to všetko je predsa to dôležité. A je to veda, nie že nie, taká sociológia má celú vetvu, čo sa zaoberá každodennosťou.
Čo dodať na záver? Nastúpte do vlaku na nechajte Eduarda nech
Promluví.
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.
Ve vlaku (In einem Zug)
Autor: Daniel Glattauer
Preklad: Viktorie Hanišová
Vydal: Host, 2025