Sčítač. Jesse Ball, Downov syndróm a výprava za smrťou

Ovdovelý otec syna s Downovým syndrómom sa dozvie, že je smrteľne chorý. So životom i synom sa rozhodne rozlúčiť výletom. Toto je premisa románu Jesseho Balla, Sčítač. Takto na prvú to znie ako emočne vydieračský brak, prípadne spis o ťažkom živote s postihnutým dieťaťom. No v závere sa z toho vykľula zatiaľ najdojemnejšia kniha, akú som tento rok čítal.

A pritom ani neviem presne definovať, prečo. Možno je to tým, že z predloženého textu nevyžaruje ani tak túžba napísať knižku, ale vyslovene potreba. Tuším sa tomu hovorí vnútorná výpoveď.

Pokračovať v čítaní „Sčítač. Jesse Ball, Downov syndróm a výprava za smrťou“

Jejich moře, alebo keď som prestal mať zo sci-fi nočné mory

Kde bola tam bola, bola jedna planéta, no tá planéta je úplne nepodstatná, lebo dôležité je iné. Okolo nej totiž obieha mesiac zvaný Ilmatar a na tomto nepatrnom kúsku nekonečného vesmíru sa odohrá konflikt medzigalaktických rozmerov. Pretože aj o tom je román Jejich moře od Jamesa L. Cambiasa.

A jediný dôvod, prečo som ho vlastne začal čítať, bola obálka.

Pokračovať v čítaní „Jejich moře, alebo keď som prestal mať zo sci-fi nočné mory“

Hra o tróny, alebo keď aj tanec s drakmi nudí. Prečo (ne)čítam fantasy, diel druhý

Drak.

Po tom, ako som sa v predošlom texte zamýšľal nad dvoma konkrétnymi fantasy titulmi, nadišiel čas podumať nad žánrom ako takým. Pripravte sa na nejaké to zovšeobecnenie, veď žáner založený na klišé to znesie, nie? A tiež si kopneme do Piesne ľadu a ohňa. A to sa čo? Oplatí!

Ale aby to nebolo len o frflaní, roztrúsim v texte aj zmienky o knihách, z ktorých zas tá duša tak nebolela.

Pokračovať v čítaní „Hra o tróny, alebo keď aj tanec s drakmi nudí. Prečo (ne)čítam fantasy, diel druhý“

Prečo ma Pán prsteňov nudil, Warcraft nie a prečo (ne)čítam fantasy. Diel prvý

Trilógie Pán prsteňov a World of Warcraft: Vojna prastarých.

Týmto coming outom si možno kde koho pohnevám, ale keď je raz niečo pravda, tak je to pravda a čo je pravda, nie je hriech a pravda vraj očisťuje, takže: Pána prsteňov som čítal po prvýkrát v sedemnástich a, nehanbím sa za to, príšerne ma nudil. Trilógiu zo sveta Warcraftu, Vojna prastarých, som čítal o niečo skôr a, tiež sa za to nehanbím, neskutočne som si to užíval.

Po takmer pätnástich rokoch som k Tolkienovi i Knaakovi vrátil.

Pokračovať v čítaní „Prečo ma Pán prsteňov nudil, Warcraft nie a prečo (ne)čítam fantasy. Diel prvý“

Temné leto a chladiace schopnosti hororového románu

Je tu hic, zaúpel som doma pri pohľade na teplomer. Nedalo sa to vydržať, vydal som sa na jedno z mála miest v Trnave okrem krčiem a kostolov, kde nie je hic, aj keď je hic. Do knižnice.

Rovno medzi horory, síce ich nečítam, ale kde inde by ma mohlo zamraziť, stuhnúť rozhorúčená krv v žilách, vlasy by dupkom mohli vstať? A ruka osudu schmatla Temné leto. Príhodný názov pre toto obdobie, uznajte.

Pokračovať v čítaní „Temné leto a chladiace schopnosti hororového románu“