Kategória: Reflexie

Diablo. Stay awhile and listen

Také sa mi prihodilo, že som sa ocitol na dovolenke. I zapol som počítač a pustil sa do jedného herného restu, čo už dáky rôčik odkladám: Diablo 4. Hlavnú, asi 15-hodinovú dejovú linku, som hral snáď štvrť roka. Lebo som na dovolenke. Materskej. Ale aby mi nebolo nebodaj ľúto, že mi je kynoženie démonických bytostí a riziko karpálneho tunelu odopreté, tak som si to vynahrádzal iným médiom. Samozrejme, knižným: Diablo III: Book of Cain.

Kniha sa ku mne dostala pravdepodobne „vďaka“ rozpadnutému vzťahu, spretŕhaným krídlam lásky, ktoré mali mávať naveky. No, utrite si szly a čítajte ďalej…

Pokračovať v čítaní „Diablo. Stay awhile and listen“

Pre jednu a sto piesní. Keď báseň stačí na roky väzenia

Zatvoril som Pre jednu a sto piesní a zmáha ma neodbytný pocit, z ktorého plynie snaha o určitú reflexiu. Aspoň trochu, aspoň ledabolo, lebo aspoň to si Liao I-wu zaslúži.

Je to silná publikácia, to treba hneďky takto v úvode deklarovať, vyše polkilová, päťstostranová. A ďalej vlastne nemusíte čítať, rovno siahnite po knihe. Ale keď inak nedáte, nech sa páči…

Pokračovať v čítaní „Pre jednu a sto piesní. Keď báseň stačí na roky väzenia“

Nôž. Rushdieho meditácia po pokuse o vraždu

Nôž Salmana Rushdieho je azda prvá (auto)biografia, po ktorej som siahol takpovediac intencionálne. Niežeby ma nezaujímalo, ako a čím (obľúbení) autori žijú, ale moje čitateľské gravitačné pole viac priťahujú ich príbehy než ich životy. Nepostávam síce za názorovým práporom, že dielo sa dá od života oddeliť, ale domnievam sa, že nazerať naň primárne optikou životopisu je kontraproduktívne.

A chápem, ak sa tomu samotní autori z takých, či onakých dôvodov bránia.

Pokračovať v čítaní „Nôž. Rushdieho meditácia po pokuse o vraždu“

V knižnici som si pýtal na sekeru. Ako som začal čítať, časť prvá

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo je za tým, že čítate? Nie čítanie ako zručnosť, nie čítanie sťa výsledok pedagogického procestu, ale čítanie pre radosť, to osamelé hobby, pri ktorom je nutné všetko a všetkých vytesniť.

A spomeniete si ešte, aké knihy vás doviedli do aktuálneho vkusu? Ja som sa zamyslel, prepadli ma totiž piráti.

Pokračovať v čítaní „V knižnici som si pýtal na sekeru. Ako som začal čítať, časť prvá“

Medveď, ktorý tam nebol. Detská kniha ako semiotická výzva 

Jedného dňa si vtedy ešte trojročný syn nahodil batoh a začal sa prechádzať z izby do izby. I pýtam sa, že mladý muž, a ty si sa kam vybral? A on mi na to, že: “Idem zistiť, či ja som naozaj Ja.”  

Dúfam, že si, odvetil som roztopený. Lebo jednak to bolo krásne, druhak citoval detskú knihu, ktorá patrí u nás medzi najčítanejšie. Medveď, ktorý tam nebol. 

Pokračovať v čítaní „Medveď, ktorý tam nebol. Detská kniha ako semiotická výzva „

Pohřbený obr. Hmla pamäti ako obrana pred násilím

Taká je doba, že človek číta všeličo a všeličo v tom nachádza, hlavne z takej doby, ako je tá naša, a tak som čítal aj román japonského spisovateľa Kazua Ishigura, Pohřbený obr, hoci si nie som istý, či ho písal pre dobu, ako je tá naša.

Ale to je tuším tá vec, ktorú kritici a recenzenti stotožňujú s pojmom nadčasovosť. A je to veru tak, veď povážte:

Pokračovať v čítaní „Pohřbený obr. Hmla pamäti ako obrana pred násilím“

Môj rodný cintorín, alebo o prvej vete so zemiakmi a kyslým mliekom

Bol som v knižnici, zase raz. Nič konkrétne som nehľadal, len som chcel pookrieť, spomaliť pri vôni kníh z regálov, len tak si nimi prechádzať. Čo-to otvoriť. Prelistovať, rozčítať a nedočítať. Tak som sa napríklad dozvedel, že bývalý „gazda pravice“ napísal beletriu! Zaujalo, skoro som si aj požičal, ale nakoniec som odišiel s útlou knižkou Môj rodný cintorín.

Lebo knihy-neknihy, vyhralo jedlo a Dušan Mitana ma veru presvedčil. Pretože vždy ide o prvú vetu.

Pokračovať v čítaní „Môj rodný cintorín, alebo o prvej vete so zemiakmi a kyslým mliekom“

Táto izba sa nedá zjesť. Ľahko sa číta, ťažko trávi

Prvé zmienky o Tejto izbe som prvýkrát zachytil na Goodreads. Nič zvláštne, až na fakt, že sa tam zjavili ešte skôr, než kniha vôbec vyšla. Napadlo mi čosi o malom slovenskom rybníku, známostiach a potľapkávaní po pleci.

Kniha, resp. krátka novela, napokon vyšla. S marketingovým šumom okolo, že je odvážna, kontroverzná, búra tabu a podobné verbálne lubrikanty na úrovni „zdieľaj, kým zmažú“. Neskôr ju vyradili z Ceny René, kde kto sa vyjadroval a to mi už nedalo. No a teda po prvé: je smutné, že Táto izba sa nedá zjesť vyšla. Po druhé: text Nicol Hochholczerovej fakt stojí za prečítanie.

Pokračovať v čítaní „Táto izba sa nedá zjesť. Ľahko sa číta, ťažko trávi“

Trampoty pana Humbla alebo o ľuďoch, proti ktorým sa nedá brániť

Odkedy sa začala… pardon, odkedy Putin začal vojnu, často rozvažujem nad tým, že kde sa berú ľudia, čo sú schopní to podporovať. Nemyslím Rusov, tam jeden nikdy nevie, čo je obeť propagandy, štátnej šikany, strachu alebo autentickej viery. Mám na mysli tunajších nešťastníkov. Tých, čo nariekajú nad SUV s ukrajinskými značkami, nad pomocou na náš úkor, alebo že vojna zasiahne aj Slovensko (akoby sa to už nedialo…), apod. Lebo všetky reči začínajúce, že „som proti, ale…“ nie sú ničím iným, len zle zamlčanou podporou. Rusku. Sorryjako.

No a pri tomto svojom rozjímaní som si spomenul na Trampoty pana Humbla od Vladimíra Neffa.

Pokračovať v čítaní „Trampoty pana Humbla alebo o ľuďoch, proti ktorým sa nedá brániť“