Trampoty pana Humbla alebo ľuďoch, proti ktorým sa nedá brániť

Odkedy sa začala… pardon, odkedy Putin začal vojnu, často rozvažujem nad tým, že kde sa berú ľudia, čo sú schopní to podporovať. Nemyslím Rusov, tam jeden nikdy nevie, čo je obeť propagandy, štátnej šikany, strachu alebo autentickej viery. Mám na mysli tunajších nešťastníkov. Tých, čo nariekajú nad SUV s ukrajinskými značkami, nad pomocou na náš úkor, alebo že vojna zasiahne aj Slovensko (akoby sa to už nedialo…), apod. Lebo všetky reči začínajúce, že „som proti, ale…“ nie sú ničím iným, len zle zamlčanou podporou. Rusku. Sorryjako.

No a pri tomto svojom rozjímaní som si spomenul na Trampoty pana Humbla od Vladimíra Neffa.

Pokračovať v čítaní „Trampoty pana Humbla alebo ľuďoch, proti ktorým sa nedá brániť“

Čtyři domovy a stesk. Ako utiecť z vlastného väzenia

Poznáte to. Vtrhnete do kníhkupectva, viete, čo chcete, no aj tak odídete s niečím, o čom ste dosiaľ ani nepočuli. Mne napríklad sa to deje neustále, čo je jeden z dôvodov, prečo kamenné kníhkupectvá, antikvariáty a knižnice nikdy, ale že ozaj nikdy nepredčí nejaký eshop. Naposledy sa mi to stalo, keď som sa vybral za voľačím o Číne a odišiel s čímsi o Izraeli. A vzťahoch a láske a smútku a útekoch a väzeniach. Nebudem to naťahovať: Eškol Nevo a jeho debut spred pár rokov Čtyři domovy a stesk.

Román, ktorý som čítal na svoje pomery dlho. Lebo špeciálna vojenská operácia, resp. nebudeme urážať svoju inteligenciu, skrátka a dobre: vojna.

Pokračovať v čítaní „Čtyři domovy a stesk. Ako utiecť z vlastného väzenia“

Tulák po hviezdach. Londonov manifest na nezlomnosť ducha

Tulák po hviezdach je zvláštna kniha. Je to dobrodružný román, je to ezoterický text zafŕkaný mystikou, je to návod na astrálne cestovanie, je to filozofické pojednanie, je to sociologická štúdia a ktovie, možno je to aj autobiografia.

Skrátka, je to Jack London, autor, ktorého diela som nachádzal v sekcii dobrodružnej literatúry pre deti a dodnes tak celkom nerozumiem, prečo.

Pokračovať v čítaní „Tulák po hviezdach. Londonov manifest na nezlomnosť ducha“

Sčítač. Jesse Ball, Downov syndróm a výprava za smrťou

Ovdovelý otec syna s Downovým syndrómom sa dozvie, že je smrteľne chorý. So životom i synom sa rozhodne rozlúčiť výletom. Toto je premisa románu Jesseho Balla, Sčítač. Takto na prvú to znie ako emočne vydieračský brak, prípadne spis o ťažkom živote s postihnutým dieťaťom. No v závere sa z toho vykľula zatiaľ najdojemnejšia kniha, akú som tento rok čítal.

A pritom ani neviem presne definovať, prečo. Možno je to tým, že z predloženého textu nevyžaruje ani tak túžba napísať knižku, ale vyslovene potreba. Tuším sa tomu hovorí vnútorná výpoveď.

Pokračovať v čítaní „Sčítač. Jesse Ball, Downov syndróm a výprava za smrťou“

Jejich moře, alebo keď som prestal mať zo sci-fi nočné mory

Kde bola tam bola, bola jedna planéta, no tá planéta je úplne nepodstatná, lebo dôležité je iné. Okolo nej totiž obieha mesiac zvaný Ilmatar a na tomto nepatrnom kúsku nekonečného vesmíru sa odohrá konflikt medzigalaktických rozmerov. Pretože aj o tom je román Jejich moře od Jamesa L. Cambiasa.

A jediný dôvod, prečo som ho vlastne začal čítať, bola obálka.

Pokračovať v čítaní „Jejich moře, alebo keď som prestal mať zo sci-fi nočné mory“

Hra o tróny, alebo keď aj tanec s drakmi nudí. Prečo (ne)čítam fantasy, diel druhý

Drak.

Po tom, ako som sa v predošlom texte zamýšľal nad dvoma konkrétnymi fantasy titulmi, nadišiel čas podumať nad žánrom ako takým. Pripravte sa na nejaké to zovšeobecnenie, veď žáner založený na klišé to znesie, nie? A tiež si kopneme do Piesne ľadu a ohňa. A to sa čo? Oplatí!

Ale aby to nebolo len o frflaní, roztrúsim v texte aj zmienky o knihách, z ktorých zas tá duša tak nebolela.

Pokračovať v čítaní „Hra o tróny, alebo keď aj tanec s drakmi nudí. Prečo (ne)čítam fantasy, diel druhý“

Prečo ma Pán prsteňov nudil, Warcraft nie a prečo (ne)čítam fantasy. Diel prvý

Trilógie Pán prsteňov a World of Warcraft: Vojna prastarých.

Týmto coming outom si možno kde koho pohnevám, ale keď je raz niečo pravda, tak je to pravda a čo je pravda, nie je hriech a pravda vraj očisťuje, takže: Pána prsteňov som čítal po prvýkrát v sedemnástich a, nehanbím sa za to, príšerne ma nudil. Trilógiu zo sveta Warcraftu, Vojna prastarých, som čítal o niečo skôr a, tiež sa za to nehanbím, neskutočne som si to užíval.

Po takmer pätnástich rokoch som k Tolkienovi i Knaakovi vrátil.

Pokračovať v čítaní „Prečo ma Pán prsteňov nudil, Warcraft nie a prečo (ne)čítam fantasy. Diel prvý“

Temné leto a chladiace schopnosti hororového románu

Je tu hic, zaúpel som doma pri pohľade na teplomer. Nedalo sa to vydržať, vydal som sa na jedno z mála miest v Trnave okrem krčiem a kostolov, kde nie je hic, aj keď je hic. Do knižnice.

Rovno medzi horory, síce ich nečítam, ale kde inde by ma mohlo zamraziť, stuhnúť rozhorúčená krv v žilách, vlasy by dupkom mohli vstať? A ruka osudu schmatla Temné leto. Príhodný názov pre toto obdobie, uznajte.

Pokračovať v čítaní „Temné leto a chladiace schopnosti hororového románu“