Tulák po hviezdach. Londonov manifest na nezlomnosť ducha

Tulák po hviezdach je zvláštna kniha. Je to dobrodružný román, je to ezoterický text zafŕkaný mystikou, je to návod na astrálne cestovanie, je to filozofické pojednanie, je to sociologická štúdia a ktovie, možno je to aj autobiografia.

Skrátka, je to Jack London, autor, ktorého diela som nachádzal v sekcii dobrodružnej literatúry pre deti a dodnes tak celkom nerozumiem, prečo.

Jack London je jeden z tých autorov, ktorí svojou tvorbou dokázali prestúpiť prakticky celý môj život. Na základnej to bol Biely tesák a Volanie divočiny, na strednej Morský vlk. Na vysokej to bol zase Démon alkohol, čo dodnes považujem za jeden z najtriezvejších textov o alkoholizme, aký som čítal.

No a Martin Eden, román sčasti autobiografický, román, ktorý mnou otriasol práve v období, keď som riešil otázku správneho životného smerovania, najmä toho pracovného. V podstate to bolo obdobie, aké prežívali nešťastníci v Sladkom živote, však neostýchajte sa, kliknite na recenziu. Ale až potom, čo toto dočítate.

Zatúlaný Mikšík

Špeciálne na Bieleho tesáka som si nedávno spomenul vďaka Matúšovi Mikšíkovi a jeho recenzii, ktorú nazval „Zle starnúca klasika“. Pri jej čítaní mi v dutine lebečnej lietali od steny k stene a furt do seba vrážali dve otázky: kto je tam editorom, že toto pustil do sveta a druhá, ako sa to vlastne stane, že niečo také vypustí zo seba literárny vedec.

Mikšík si položil otázku, že či sú prózy Biely tesák a Volanie divočiny hodné nového vydanie do dnešného sveta. Po znôške ideologických a naivných žvástov o toxickej maskulinite, emancipácii či klimatickej kríze usúdil, že nie. Tiež sa mu nepáči násilie ako spôsob prežitia a eventuálne zisku. A že to teda London vlastne propaguje, ale my dnes vraj potrebujeme nejaké „dlhodobo udržateľné a ohľaduplné stratégie“. To len na ilustráciu toho, ako zdatne Mikšík pracuje so sémiotickými vrakmi.

Prekvapila ma aj výčitka, že v texte chýba mayovské či verneovské dobrodružstvo. Buď sme čítali inú knihu, alebo to Otakar Kořínek v novom preklade vyhodil, inak si to neviem vysvetliť, ale dobrodružné si to rozhodne pamätám. Pritom treba zdôrazniť, že kým Verne a May do regálov s dobrodružnou literatúrou pre deti určite patria, Londonove texty sa tam zrejme dostali nejakým nedopatrením. Sú vyzreté, bez zbytočného romantizmu a zľahčovania. Napríklad Karl May nechal v pohode vystrieľať niekoľko stočlenný kmeň Komančov, u Londona sa počíta každý život.

Celá Mikšíkova zlátanina je len taký festival anachronizmu, sa čudujem, že Londonovi nevytkol rukopis na papieri, lebo však padlo veľa stromov, prečo to vlastne neposlal mailom, ha?

Tu už radšej s týmto skončím, lebo jednak to už rozobrali dôkladne aj inde, druhak už dlhšie zastávam názor, že s nezmyslami sa polemizovať nedá. Ale venovať som sa tomu musel, lebo pri čítaní tej recenzie som mal chvíľami pocit, akoby som listoval v šablóne komunistických dôvodov, prečo ten-ktorý text zakázať. A znepokojil ma fakt, že to vyšlo v echt literárnom časopise/webe, a aj to, že Mikšík má zo svojej pozície potenciu formovať literárnu vedu.

Tak teda Tulák po hviezdach

Nič, dosť bolo pobúrenia, späť ku knihe. Tulák po hviezdach mi zostal ako taký dlh, ktorý som sa rozhodol Londonovi splatiť práve teraz, nejaký ten rôčik po tridsiatke. Premedia vydala jeho preklad a nebudem to nejako naťahovať, je to krásna kniha. Aj ako artefakt, čomu významne prispeli ilustrácie Františka Hříbala, aj obsahovo. Isto ste už čítali inde ódy o tom, že je to Londonova najatypickejšia kniha, alebo najpoetickejšia, a tak podobne.

Asi to tak bude, rozhodne nie je jednoduché nájsť jej nejakú škatuľku, kam by sa bez rozporov zmestila. Dá sa to čítať ako dobrodružná literatúra, ako kritika väzenského systému i spoločnosti Ameriky v začiatkoch dvadsiateho storočia, ale aj asi najmä ako óda na nezlomnosť ducha človeka nech už telo hocako živorí.

Hrdinom i rozprávačom je istý profesor, ktorý sa naučil schopnosti astrálne cestovať, ale nielen mimo tela, ale aj času. A tak nám ukáže svoje predošlé životy vďaka čomu sme pri ukrižovaní Krista, žobreme v uliciach starovekej Kórey, alebo v člne uprostred ničoty oceánu losujeme, kto z nás sa stane kanibalom. Občas som mal pocit, akoby si London cez tieto dobrodružné epizódy chcel napísať všetko, do čoho sa nikdy neodvážil. Možno z nich nie vždy dýcha Londonova priama životná skúsenosť (až na výnimku stroskotanca či pioniera amerického západu), ale človečina a schopnosť empatie sa rozhodne nikam nevytratili.

Jazyk a človečina

Ani človečina, ani empatia a ani Londonov jazyk. Tulák po hviezdach je pomerne jednoduchý, London vždy písal tak, ako mu, ako sa hovorí, huba narástla. Žiadne štylistické volániky, nijaké prepoetizované obrazy. Surová surovina. Napokon, aj rozprávač to zmieňuje a hoci je zväčša nezmysel stotožňovať rozprávača s autorom, tu mi to tak akosi nedá:

Počas svojho života som však počul skvelých rečníkov. Keď sa na to teraz pozerám, nikdy som sa nenaučil nádherne rečniť, ako to vedia Židia, ovládajúci svoj Zákon, alebo Rimania, ovládajúci svoju a grécku filozofiu. Rozprával som vždy jednoducho a priamo, ako len môže rozprávať muž, ktorý poznal život na lodiach Tostiga Lodbroga a pod strechami Brunanbuhru, ktorý prešiel svet až do Jeruzalema a potom sa vrátil.

Nie je to bez problémov, na môj vkus priveľa trpného rodu, ktorému sa dalo poľahky vyhnúť. To v beletrii naozaj nemám rád, ale rozmýšľam, či je v tomto smere vinovatý London, alebo prekladateľ, alebo redaktor. Každopádne, je to tá priamosť a jednoduchosť, ktorá robí z Tuláka po hviezdach údernú knihu. Všeličo by sa dalo vztiahnuť aj na súčasnosť, trebárs uvažovanie nad náboženstvom ako politikou a naopak, nad krutou pomstychtivosťou mocných či poukazovanie na slepotu verejnosti voči všelijakým krivdám.

Pre mňa osobne je Tulák po hviezda najmä román o slobode ducha. Nič iné človeku nezostane, keď mu telo zhumpľuje kazajka, väzenie, nespravodlivosť systému, nazvite si to ako chcete. Nie som naivný, popieranie skutočnosti nie je riešenie problémov, ale autor svojím textom prináša nádej, že prežiť sa dá všetko. Dokonca aj smrť.

Napokon, Jack London je toho dôkazom. Vďaka svojmu dielu a napriek Mikšíkovi je nesmrteľný.

Tulák po hviezdach (The Star Rover)

Autor: Jack London
Preklad: Juraj Kiška
Vydal: Premedia, 2021

Obálka knihy Tulák po hviezdach od Jacka Londona.
Obálka knihy Tulák po hviezdach od Jacka Londona.

Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *