knihy, recenzie, reflexie
I stalo sa, že som mal chuť si zahrať Warcraft, ale súc vediac, že kámo, na toto ozaj nemáš čas a v skutočnosti si nechceš zahrať, ale opätovne prežiť chvíle bezstarostných dobrodružstiev, ktoré ti svet Azerothu počas strednej prinášal.
Tak som to vyriešil ako vždy, koza celá, vlk sýty, hlava v knihe, počítač vypnutý. A tak som rozčítal Den draka od Richarda A. Knaaka. A aj dočítal.
Pokračovať v čítaní „Warcraft: Den draka. Čo je nočnou morou pilierov sveta a prečo práve praženica“
Rád cestujem vlakom. Je to totiž jedno z mála miest, kde si človek môže ešte v pokoji čítať. Samozrejme, pokiaľ nevychytá spolucestujúceho, ktorý má síce na lístok, mobil a dáta, ale asi mu už nezostalo na slúchadlá. Alebo sa trochu ponáhľa, no železnice si dávajú načas. Vtedy ten pokoj chýba, všakže.
Takže v kontexte tejto intímnej informácie dozaista neprekvapí, keď som siahol po titule s príznačným názvom: Ve vlaku.
Pokračovať v čítaní „Ve vlaku. Keď sa stretne autorský blok s vyhorením“
Tiež máte občas pocit, že každá generácia žije v období tesne pred koncom sveta? Prvý raz som niečo pobodné preciťoval, keď nám ešte na základnej dejepisár D. predkladal možné dopady útoku na Dvojičky. Už si nespomínam, aké, ale že začal tým, že nie, tretej svetovej vojny sa obávať nemusíme. A tak som okrem pocitu vtedy len ťažko pomenovateľnej ťažoby zakúsil aj pocit nádeje.
Niečo podobné mi privodili Nové ostrovy.
Pokračovať v čítaní „Nové ostrovy. Príručka mladých svišťov pre dospelých“
Dlho očakávané pokračovanie dvojdielneho seriálu s názvom Čitateľský denník je tu! Sľubuje napätie a zvraty a knihy! Ktorú winnetuovku som vlani prečítal a prečo práve Poklad v Striebornom jazere? A ktorú knihu som nedokázal dočítať? A som vysoko spracovaný človek?
Toľko otázok a odpovede v nedohľadne. Vlastne nie, stačí čítať ďalej.
Pokračovať v čítaní „Čo som prečítal v roku 2025. Časť druhá“
Viedol som si teho roku zoznam prečítaných i neprečítaných kníh. Niežeby som sa chcel chvastať, že aha, koľko toho prečítal (40, keby ste chceli vedieť), skôr som si chcel spraviť taký experiment. V rámci neho som si jednotlivé tituly chcel v závere roka pripomenúť a v istom zmysle podľa toho, koľko si toho z tej ktorej knihy pamätám, vyhodnotiť, že ako veľmi sa mi vryla do pamäte. Ergo, ako veľmi vo mne zarezonovala.
Alebo také dačo, skrátka, čitateľský denník za rok 2025.
Pokračovať v čítaní „Čo som prečítal v roku 2025. Časť prvá“
Sú knihy, ktoré dočítam, a keď sa nad nimi spätne zamyslím, tak vlastne nedokážem povedať, o čom boli. Čo nie je a priori negatívum, často to viac hovorí o mne než o knihe samotnej. Ale Vôňa kvetov noci je presne ten typ tematicky mnohoobjímajúceho diela, ktorý v človeku i tak zanechá taký ten pekný pocit.
Je to o všetkom aj o ničom, ale viac o všetkom než o ničom.
Pokračovať v čítaní „Vôňa kvetov noci. Čo v človeku vyvolá noc v múzeu“
Potreboval som dáku oddychovku a už dlhšie som na Píseň krve požmurkoval. Z viacerých dôvodov: dispozícia v knižnici, (vraj) dospelé fantasy, gemmelovský nádych, (vtedy) nádejný autor, značka vydavateľstva Host, ktoré týmto románom v roku 2015 započalo vydávanie fantastiky, a tak celkovo bol hype okolo toho.
Dočkal som sa fajn world buildingu, jemnej mágie a tajomna, neohrozeného hrdinu, súbojov a intríg, skrátka všetkého, prečo po tomto žánri siaham, ale i tak do mňa domŕzal neodbytný pocit. Pocit nudy.
Pokračovať v čítaní „Píseň krve. Sľubné epické fantasy s istou dávkou nudy“
Prvou knihou, ktorú som teho roku prečítal, sa, dámy a páni, stal román Malý život. A napriek siedmim stovkám strán to bolo celkom rýchle. Je to dosť dávno, čo ma nejaká spoločenská beletria pohltila tak, že som sa do čítania púšťal ešte aj po polnoci s vedomím, že ráno budem troska.
To pohltenie, čitateľský flow naozaj stál za to. Aj napriek depke, ktorú Yanagihara servíruje bagrom. Veď povážte:
Pokračovať v čítaní „Malý život. Koľko toho človek vydrží“
Oheň. Román o romániku vydaný v edícii Short s podtitulom „Krátke texty na dlhú cestu cestu.“ Čo by mohlo evokovať ľahké čítanie na cestu do vlaku, pričom v momente, ako človek vystúpi, na knihu zabudne. Ale keďže to vydali v Inaque, také jednoduché to nebude.
V mojom prípade sedí len vlak.
Pokračovať v čítaní „Oheň. Nad románom o nevere v troskách patriarchátu“
Hora v mori je ďalší zo série (sci-fi) románov, po ktorých som siahol hlavne preto, lebo oceán a more. Viete ako, lodičky, ponorky, a tak, za to môže Ostrov pokladov, ktorý som prečítal ako piatak na základnej škole.
No a tu sú chobotnice. A umelá inteligencia. A „mimozemšťania“. A semiotika. A Hegel. A tak…
Pokračovať v čítaní „Hora v mori. O svete, v ktorom ľudí chápu viac chobotnice a AI než ľudia samotní“