knihy, recenzie, reflexie
Dlho očakávané pokračovanie dvojdielneho seriálu s názvom Čitateľský denník je tu! Sľubuje napätie a zvraty a knihy! Ktorú winnetuovku som vlani prečítal a prečo práve Poklad v Striebornom jazere? A ktorú knihu som nedokázal dočítať? A som vysoko spracovaný človek?
Toľko otázok a odpovede v nedohľadne. Vlastne nie, stačí čítať ďalej.
Pokračovať v čítaní „Čo som prečítal v roku 2025. Časť druhá“
Viedol som si teho roku zoznam prečítaných i neprečítaných kníh. Niežeby som sa chcel chvastať, že aha, koľko toho prečítal (40, keby ste chceli vedieť), skôr som si chcel spraviť taký experiment. V rámci neho som si jednotlivé tituly chcel v závere roka pripomenúť a v istom zmysle podľa toho, koľko si toho z tej ktorej knihy pamätám, vyhodnotiť, že ako veľmi sa mi vryla do pamäte. Ergo, ako veľmi vo mne zarezonovala.
Alebo také dačo, skrátka, čitateľský denník za rok 2025.
Pokračovať v čítaní „Čo som prečítal v roku 2025. Časť prvá“
Sú knihy, ktoré dočítam, a keď sa nad nimi spätne zamyslím, tak vlastne nedokážem povedať, o čom boli. Čo nie je a priori negatívum, často to viac hovorí o mne než o knihe samotnej. Ale Vôňa kvetov noci je presne ten typ tematicky mnohoobjímajúceho diela, ktorý v človeku i tak zanechá taký ten pekný pocit.
Je to o všetkom aj o ničom, ale viac o všetkom než o ničom.
Pokračovať v čítaní „Vôňa kvetov noci. Čo v človeku vyvolá noc v múzeu“
Potreboval som dáku oddychovku a už dlhšie som na Píseň krve požmurkoval. Z viacerých dôvodov: dispozícia v knižnici, (vraj) dospelé fantasy, gemmelovský nádych, (vtedy) nádejný autor, značka vydavateľstva Host, ktoré týmto románom v roku 2015 započalo vydávanie fantastiky, a tak celkovo bol hype okolo toho.
Dočkal som sa fajn world buildingu, jemnej mágie a tajomna, neohrozeného hrdinu, súbojov a intríg, skrátka všetkého, prečo po tomto žánri siaham, ale i tak do mňa domŕzal neodbytný pocit. Pocit nudy.
Pokračovať v čítaní „Píseň krve. Sľubné epické fantasy s istou dávkou nudy“
Prvou knihou, ktorú som teho roku prečítal, sa, dámy a páni, stal román Malý život. A napriek siedmim stovkám strán to bolo celkom rýchle. Je to dosť dávno, čo ma nejaká spoločenská beletria pohltila tak, že som sa do čítania púšťal ešte aj po polnoci s vedomím, že ráno budem troska.
To pohltenie, čitateľský flow naozaj stál za to. Aj napriek depke, ktorú Yanagihara servíruje bagrom. Veď povážte:
Pokračovať v čítaní „Malý život. Koľko toho človek vydrží“
Oheň. Román o romániku vydaný v edícii Short s podtitulom „Krátke texty na dlhú cestu cestu.“ Čo by mohlo evokovať ľahké čítanie na cestu do vlaku, pričom v momente, ako človek vystúpi, na knihu zabudne. Ale keďže to vydali v Inaque, také jednoduché to nebude.
V mojom prípade sedí len vlak.
Pokračovať v čítaní „Oheň. Nad románom o nevere v troskách patriarchátu“
Hora v mori je ďalší zo série (sci-fi) románov, po ktorých som siahol hlavne preto, lebo oceán a more. Viete ako, lodičky, ponorky, a tak, za to môže Ostrov pokladov, ktorý som prečítal ako piatak na základnej škole.
No a tu sú chobotnice. A umelá inteligencia. A „mimozemšťania“. A semiotika. A Hegel. A tak…
Pokračovať v čítaní „Hora v mori. O svete, v ktorom ľudí chápu viac chobotnice a AI než ľudia samotní“
Ak je služba, ktorú používame, zadarmo, jej produktom sme my. Hovorieva sa to najmä v kontexte kadejakých „big-tech“ entít ako Facebook, Google, Tiktok. Lenže ono to je, ako ukazuje Shoshana Zuboffová, komplikovanejšie. V knihe Věk kapitalismu dohledu sa nás snaží presvedčiť o tom, že produktom nie sme my, ale naša budúcnosť. Čiže vlastne my, len inak.
Akurát si nie som istý odpoveďou na otázku, čo s tým. Istota ma ale v jednom neopúšťa: ide o jednu z najdôležitejších kníh súčasnosti.
Pokračovať v čítaní „Věk kapitalismu dohledu. Ako prebieha boj o budúcnosť ľudstva“
Mal som obdobie hrubých kníh, ktoré vlastne pokračuje. O viacerých by sa dalo napísať, ale rozhodol som sa zmieniť si tu román Pomsta oceána. Ide o sci-fi, cli-fi, triller nemeckého autora Franka Schätzinga o tom, ako dopadne svet ľudí. Teda, ako by dopadnúť mohol, lebo zatiaľ to nie je pravda, ale mohla by byť.
Dôvod, prečo z toho priehrštia 500+ strán kníh som zvolil túto, je, že ma najviac vytočila.
Pokračovať v čítaní „Pomsta oceána. Keď sa príroda a čitateľ naštvú“
Tento text bude výnimočný písmenom „ä“. Nikdy som po ňom nesiahol toľko ráz ako v nasledujúcich riadkoch. Literární spolek Laury Sněžné je totiž dielom fínskeho autora a Fíni sú národ, ktorý sa nebojí použiť dve „k“ či „ä“ za sebou. Ale o to vlastne nejde, lebo recenzovaný román je o písaní a je len zhoda náhod, že ho napísal ten, kto ho napísal.
Ale schválne, na úvod skúste rýchlo desaťkrát za sebou vysloviť Pasi Ilmari Jääskeläinen.
Pokračovať v čítaní „Literární spolek Laury Sněžné. Kniha, v ktorej sa nájde každý“