knihy, recenzie, reflexie
Sú knihy, ktoré dočítam, a keď sa nad nimi spätne zamyslím, tak vlastne nedokážem povedať, o čom boli. Čo nie je a priori negatívum, často to viac hovorí o mne než o knihe samotnej. Ale Vôňa kvetov noci je presne ten typ tematicky mnohoobjímajúceho diela, ktorý v človeku i tak zanechá taký ten pekný pocit.
Je to o všetkom aj o ničom, ale viac o všetkom než o ničom.
Pokračovať v čítaní „Vôňa kvetov noci. Čo v človeku vyvolá noc v múzeu“
Potreboval som dáku oddychovku a už dlhšie som na Píseň krve požmurkoval. Z viacerých dôvodov: dispozícia v knižnici, (vraj) dospelé fantasy, gemmelovský nádych, (vtedy) nádejný autor, značka vydavateľstva Host, ktoré týmto románom v roku 2015 započalo vydávanie fantastiky, a tak celkovo bol hype okolo toho.
Dočkal som sa fajn world buildingu, jemnej mágie a tajomna, neohrozeného hrdinu, súbojov a intríg, skrátka všetkého, prečo po tomto žánri siaham, ale i tak do mňa domŕzal neodbytný pocit. Pocit nudy.
Pokračovať v čítaní „Píseň krve. Sľubné epické fantasy s istou dávkou nudy“
Prvou knihou, ktorú som teho roku prečítal, sa, dámy a páni, stal román Malý život. A napriek siedmim stovkám strán to bolo celkom rýchle. Je to dosť dávno, čo ma nejaká spoločenská beletria pohltila tak, že som sa do čítania púšťal ešte aj po polnoci s vedomím, že ráno budem troska.
To pohltenie, čitateľský flow naozaj stál za to. Aj napriek depke, ktorú Yanagihara servíruje bagrom. Veď povážte:
Pokračovať v čítaní „Malý život. Koľko toho človek vydrží“
Oheň. Román o romániku vydaný v edícii Short s podtitulom „Krátke texty na dlhú cestu cestu.“ Čo by mohlo evokovať ľahké čítanie na cestu do vlaku, pričom v momente, ako človek vystúpi, na knihu zabudne. Ale keďže to vydali v Inaque, také jednoduché to nebude.
V mojom prípade sedí len vlak.
Pokračovať v čítaní „Oheň. Nad románom o nevere v troskách patriarchátu“
Hora v mori je ďalší zo série (sci-fi) románov, po ktorých som siahol hlavne preto, lebo oceán a more. Viete ako, lodičky, ponorky, a tak, za to môže Ostrov pokladov, ktorý som prečítal ako piatak na základnej škole.
No a tu sú chobotnice. A umelá inteligencia. A „mimozemšťania“. A semiotika. A Hegel. A tak…
Pokračovať v čítaní „Hora v mori. O svete, v ktorom ľudí chápu viac chobotnice a AI než ľudia samotní“
Ak je služba, ktorú používame, zadarmo, jej produktom sme my. Hovorieva sa to najmä v kontexte kadejakých „big-tech“ entít ako Facebook, Google, Tiktok. Lenže ono to je, ako ukazuje Shoshana Zuboffová, komplikovanejšie. V knihe Věk kapitalismu dohledu sa nás snaží presvedčiť o tom, že produktom nie sme my, ale naša budúcnosť. Čiže vlastne my, len inak.
Akurát si nie som istý odpoveďou na otázku, čo s tým. Istota ma ale v jednom neopúšťa: ide o jednu z najdôležitejších kníh súčasnosti.
Pokračovať v čítaní „Věk kapitalismu dohledu. Ako prebieha boj o budúcnosť ľudstva“
Mal som obdobie hrubých kníh, ktoré vlastne pokračuje. O viacerých by sa dalo napísať, ale rozhodol som sa zmieniť si tu román Pomsta oceána. Ide o sci-fi, cli-fi, triller nemeckého autora Franka Schätzinga o tom, ako dopadne svet ľudí. Teda, ako by dopadnúť mohol, lebo zatiaľ to nie je pravda, ale mohla by byť.
Dôvod, prečo z toho priehrštia 500+ strán kníh som zvolil túto, je, že ma najviac vytočila.
Pokračovať v čítaní „Pomsta oceána. Keď sa príroda a čitateľ naštvú“
Tento text bude výnimočný písmenom „ä“. Nikdy som po ňom nesiahol toľko ráz ako v nasledujúcich riadkoch. Literární spolek Laury Sněžné je totiž dielom fínskeho autora a Fíni sú národ, ktorý sa nebojí použiť dve „k“ či „ä“ za sebou. Ale o to vlastne nejde, lebo recenzovaný román je o písaní a je len zhoda náhod, že ho napísal ten, kto ho napísal.
Ale schválne, na úvod skúste rýchlo desaťkrát za sebou vysloviť Pasi Ilmari Jääskeläinen.
Pokračovať v čítaní „Literární spolek Laury Sněžné. Kniha, v ktorej sa nájde každý“
Niežeby bolo momentálne v živote málo hororu, ale aj napriek tomu, alebo možno práve preto som po dlhšej dobe siahol aj po tom literárnom. Myslím žánrovo, Hladový lán rozhodne nebola hrôza čítať. Čo je fajn. Už menej fajn je, že román Andrewa Michaela Hurleyho vo mne veľmi tie pocity, pre ktoré zvyknem po horore siahnuť, nevyvolal. Niežeby sa k tomu neschyľovalo. Už-už mi vlasy začali dupkom vstávať, tep sa zrýchľovať, potné žľazy pracovať, no zrazu koniec. Čudesný s dôrazom na to čudo.
A to je v kontexte hororovej literatúry, nebojme sa toho slova, zlyhaním. Upozorňujem, že recenzia obsahuje kľúčové spoileri, takže si knihu najprv prečítajte. You have been warned.
Pokračovať v čítaní „Hladový lán je čudesný gotický horor. Viac čudný než desivý“
Prvé zmienky o Tejto izbe som prvýkrát zachytil na Goodreads. Nič zvláštne, až na fakt, že sa tam zjavili ešte skôr, než kniha vôbec vyšla. Napadlo mi čosi o malom slovenskom rybníku, známostiach a potľapkávaní po pleci.
Kniha, resp. krátka novela, napokon vyšla. S marketingovým šumom okolo, že je odvážna, kontroverzná, búra tabu a podobné verbálne lubrikanty na úrovni „zdieľaj, kým zmažú“. Neskôr ju vyradili z Ceny René, kde kto sa vyjadroval a to mi už nedalo. No a teda po prvé: je smutné, že Táto izba sa nedá zjesť vyšla. Po druhé: text Nicol Hochholczerovej fakt stojí za prečítanie.
Pokračovať v čítaní „Táto izba sa nedá zjesť. Ľahko sa číta, ťažko trávi“