Mal som obdobie hrubých kníh, ktoré vlastne pokračuje. O viacerých by sa dalo napísať, ale rozhodol som sa zmieniť si tu román Pomsta oceána. Ide o sci-fi, cli-fi, triller nemeckého autora Franka Schätzinga o tom, ako dopadne svet ľudí. Teda, ako by dopadnúť mohol, lebo zatiaľ to nie je pravda, ale mohla by byť.
Dôvod, prečo z toho priehrštia 500+ strán kníh som zvolil túto, je, že ma najviac vytočila.
Bývali časy, keď si človek namýšľal, že svet sa okolo neho točí, že je pánom tvorstva a že rozumu i vôle má nadmieru, lebo tak sa v Biblii píše. Lenže potom prišiel istý Kopernik, a ukázal, že nääh, to nie Slnko nás, lež my Slnko obletujeme. Neskôr sa objavil akýsi Darwin s teóriou, že nad žiadnym tvorstvom nestojíme, my z neho vychádzame a len náhodou sa stalo, že sme inteligenčne trochu ďalej než trebárs opice. Posledný pilier nášho antropocentrického egocentrizmu skopol pán Freud v momente, keď ukázal, že ani vo vlastných hlavách nie sme ani pánmi, ani doma.
No a v roku 2004 Frank Schätzing beletrizoval teóriu, že možno sme aspoň na tej matičke Zemi doma, ale rozhodne nie pánmi. A hľa, svetlo sveta uzrela Pomsta oceána.
Svet sa rozpadá
Príbeh sa začína zhlukom zdanlivo náhodných a pritom znepokojujúcich prírodných úkazov. Náhodných preto, lebo sprvu si nik neprepojí nezvyčajné zhluky prudko jedovatých medúz pri Austrálii s čudnými červami, čo sa prehryzú do morského dna v Severnom mori, aby tam prosto zomreli. V Kanade zase meškajú veľryby, a keď konečne dorazia, tak zaútočia na lode.
Čím sa dostávame k tomu znepokojujúcemu: umierajú ľudia. Najprv jednotlivo a objasniteľne (viď medúzy či veľryby), no neskôr sa to komplikuje (ako zabiť kuchára pri varení homára). Úmrtí začína pribúdať, už sa nedá hovoriť o jednotlivých úkazoch, naberajú masový rozmer, až na konci prvej časti dôjde ku genocíde pod cunami. Mimochodom, táto časť, autorov opis deštruktívnej masy vody, vysvetlenie, ako prílivová vlna vzniká a čo napácha, bola pre mňa jedným z „highlightov“ knihy. Skrátka, tisne sa mi tu slovo spektakulárne.
Každopádne, nájde sa pár ľudí, ktorí pobadajú isté spoločne rysy útokov a začnú pátrať. Niektorým to skrátka nedá, iní musia, lebo buď potrebujú zarábať ďalej (ropné spoločnosti), alebo trpia spasiteľským komplexom (Američania). Ale k tomu sa dostanem.
Ukáže sa, že kým ľudstvo opantané teóriou temného lesa čaká na inváziu z vesmíru, skutočná hrozba z nepoznanej civilizácie sa ukrýva priamo na Zemi v hlbinách oceánov. A zabudnite na krvilačné žraloky! To čo sa pokúsi zničiť ľudstvo sú, no, v podstate jednobunkovce.
Autor nám tu predstaví viacero postáv, ktoro sú nejakým spôsobom späté s prírodou – láskou (napr. cetológ Leon Anawak), vedou (biológ Sigur Johanson), životným nastavením (wannabe indián Greywolf).
Diapazón protagonistov je vskutku široký, ale poviem ako je, dosť nuda. Trápia sa nielen so záchranou sveta, ale aj vlastnými kostlivcami skrini. A tak sa mi javí, že práve s nimi sa aj autor dosť trápil, ale nevytrápil. Často miesto kostlivca zahrkotala nejaká gýčová atrapa, ale veď dobre, taký je život. Len od spisovateľa by to chcelo podať tak, aby som ten gýč nieže nepostrehol, ale dokonca ocenil. No a tu nič. Nikdy som sa nevedel dočkať, kedy sa opäť vrátia k záchrane ľudstva.
Erudovaný diletant
A tak celkovo, Schätzing je dobrý v budovaní sveta, vysvetľovaní jeho zákonitostí, opiera sa o hromadu vedy, hlavne biológie, fyziky, miestami matematiky. Plaviť sa s ním oceánom… no úplne som sa cítil, akoby som znova čítal Dvadsaťtisíc míľ pod morom (raz darmo, som na to more zaťažený). „Útoky“ z mora sú nápadité a pritom vedecky vysvetlené, opisy lodnej a podmorskej techniky tak akurát podrobné a uveriteľné.
Ale akonáhle autor zabŕdol do „humanitného“ sveta, do človečiny, tak mi prišlo až trápne. Začína to plochými postavami a klišé pokračuje trápnymi dialógmi (niekto tam umiera pomerne drastickým spôsobom a svedok sa zmôže len na akési „Ach, dokelu, nie!“) a završuje sa to všakovakými pseudofilozofickými úvahami.
V tom vyniká Epilóg, v ktorom z nejakého dôvodu za to, že si ľudstvo vydrancovalo planétu, môže náboženstvo, explicitne kresťanstvo. Niežeby si nezaslúžilo kritiku, ale tu mi prišlo, že je to len taký slamený panák, ktorého má autor potrebu prefackať, na čo mu poslúžili ruky, resp. pero jednej z postáv. Ale budhizmus a hinduizmus sú vraj v pohode. Určite, všade, kde sa praktizujú, sú raje na zemi a k prírode sa správajú v duchu kultúry úcty.
Čo je škoda, pretože kým v súvislosti s prírodnými vedami nebol problém osloviť množstvo ľudí, s filozofmi či teológmi autor asi nechcel strácať čas. Veď, niežeby sa to pri množstve textu aj nedalo pochopiť, len to potom tak aj dopadlo. Niekde univerzita, inde krčma.
Keď sme už pri slamených panákoch, dejom sa vinie aj linka, v ktorej si autor uťahuje (dúfam) z hollywoodskej kinematografie alebo teda teórie, v ktorej svet vždy zachraňuje Amerika. Najvyspelejšia krajina s najefektívnejšími riešeniami a tým pádom arogantný a do seba zahľadený hegemón. Veď, zacitujme si:
„A čo zvýši potom, keď krízu zvládneme?“
„Naše hodnoty. Hodnoty našej spoločnosti.“
„Myslíte ľudskú spoločnosť? Alebo americkú?“
Uznajte, autor nekompromisne bodá sťa ironické ostne komentátora dákeho konšpiračného plátku… pardon, alternatívneho média. Ale dobre sa to skončí, potom, čo to americké autority zbabrú, OSN jej vezme vedúci mandát. Áno, OSN. V čase písania tej knihy mala táto organizácia asi ešte nejakú váhu, lebo sa ešte asi nenechala trollovať Putinom. Alebo to použil ako kotvu pre čitateľa? Aby mu bolo jasné, že ide o fikciu? Ktovie…
Pomsta oceána, pomsta jazyku
Pred samotným zhrnutím, ktoré bude, nebudete veriť, pozitívne, ešte jedno zastavenie na krížovej ceste úbohého čitateľa. A to je boj s preloženým textom. Do slovenčiny to prekladali traja ľudia, a prisámvačku, že by som sa aj mohol staviť o to, že uhádnem, v ktorých častiach si preberali text.
Lebo úroveň variovala na škále obstojná po „asi sa radšej doučím nemčinu“. Iste, nemožno vylúčiť, že kvalitou neprekypoval ani pôvodný text, ale zase… Začnime tým pozitívnym v preklade, a to názvom. Pomsta oceána. Dlho som dumal, prečo práve jedného, však útoky prebiehali v Tichom i Atlantickom. Ale potom, ako sa nám odhalí podmorská civilizácia a jej dejiny zahŕňajúce aj obdobie praoceána Panthalassy , potom to dá dokonalý zmysel. Takí bratia Česi šli do toho na prvú, preložili si to ako Vzpoura oceánů. Veď tiež fajn, ale náš prístup sa mi zdá rafinovanejší.
Keď sme už pri češtine, nie raz ma zalial tieň podozrenia, že slovenský prekladateľský tím si vypomáhal českou verziou, alebo nejakým nástrojom, ktorý bol lokalizovaný do češtiny, alebo čo. Tiež mám isté pochybnosti o čase, ktorý knihe venoval editor/redaktor. Dôvody sú rôzne, od podivného slovosledu, zvláštnej štylistiky až po divotvorné frazeologické väzby.
Veď uveďme pár príkladov: postavy sa v knihe nikdy neupokojujú, lež „uvádzajú do pokoja“. Keď sa dejú vážne veci a zrazu všetko odrazu utíchne, rozprávač to okomentuje ako že bububu a potom „ticho po chodníku“. Áno, jestvuje český výraz „ticho po pěšině“, ale som si celkom istý, že takto sa to v slovenčine neužíva. Ľudia si tu občas vynadajú do „zatratených“ podliakov, čo je opäť len ledabolo poslovenčený „zatracenej padouch“.
Rozprávač vysvetľujúcu vetu uvádza väzbou „prísne vzaté“. Čo by až tak nevadilo, ale keď je v knihe užitá na každej druhej strane, tak to po 300 strane až fyzicky zabolí, keď na to oko narazí.
A takýchto zakopnutí je tu neúrekom. Pochopiteľne, nemusí to každému prekážať, ale kto sa aspoň ako tak snaží si tú našu materinčinu hýčkať a opatrovať, bude trpieť.
Pomsta oceána za prečítanie stojí
Čo je škoda. Prísne vzaté, úplne chápem, prečo je z knihy bestseller. Pomsta oceána je presne to sci-fi, ktoré je aj nie nie je eskapizmom. Žáner využíva na reflexiu aktuálnych a pálčivých problémov a kladenie znepokojujúcich otázok. Základná premisa spočíva v tom, že si drancujeme planétu mysliac si, že sa nemá ako brániť. A keď aj badáme, že čosi zle, tak reagujeme asi ako… a veď si opäť zacitujme:
Červy. Príšera. Metán. Klimatická katastrofa.
Treba si rýchlo ešte vypiť.
Ale ako raz povedal na prednáške môj profesor Pavelka, keď to Zem s nami prestane baviť, tak sa len otrasie a hotovo. V tomto románe sa s nami vysporiada civilizácia z hlbín, čo nastoľuje ďalší problém. Fascinuje nás vesmír, hľadáme mimozemšťanov, a pritom ani netušíme, čo všetko žije na našej vlastnej planéty.
Aj mnou kritizovaná pasáž o náboženstve v skutočnosti stojí za zamyslenie, ešte aj toho Boha si tí naivnejší obtáčajú okolo človeka, len to v kontexte Schätzingovho fikčného sveta pôsobilo odtrhnuto.
Všetko si vzťahujeme na seba a k sebe, a preto je fajn prečítať si niečo, kde si nejaká iná pozemská entita urobí z ľudstva handru a ešte to pôsobí uveriteľne. Človek až začne fandiť prírode, pretože si naplno uvedomí, že ľudstvo je vlastne taký parazit. A parazitov sa treba predsa zbaviť, všakže.
A hoci som pri preklade prežíval neľahké chvíle, v skutočnosti tá temer tisícka strán ubehla rýchlo. Napokon, stále je to thriller, stále som túžil vedieť, ako to je ďalej, ako sa to skončí. Nechcem prezrádzať zbytočne, ale…
A mimochodom, po dočítaní už navždy budete inak vnímať články o útokoch kosatiek, inak nazerať na homára na tanieri, kraba na pláži a na… Rôsol. Všade samý rôsol!
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.
Pomsta oceána (Der Schwarm)
Autor: Frank Schätzing
Preklad: Elena Linzbothová, Lucia Čižmáriková, Tibor Hrozáni
Vydal: Ikar, 2006