Autor Martin

Čo som prečítal v roku 2025. Časť prvá

Viedol som si teho roku zoznam prečítaných i neprečítaných kníh. Niežeby som sa chcel chvastať, že aha, koľko toho prečítal (40, keby ste chceli vedieť), skôr som si chcel spraviť taký experiment. V rámci neho som si jednotlivé tituly chcel v závere roka pripomenúť a v istom zmysle podľa toho, koľko si toho z tej ktorej knihy pamätám, vyhodnotiť, že ako veľmi sa mi vryla do pamäte. Ergo, ako veľmi vo mne zarezonovala.

Alebo také dačo, skrátka, čitateľský denník za rok 2025.

Pokračovať v čítaní „Čo som prečítal v roku 2025. Časť prvá“

Diablo. Stay awhile and listen

Také sa mi prihodilo, že som sa ocitol na dovolenke. I zapol som počítač a pustil sa do jedného herného restu, čo už dáky rôčik odkladám: Diablo 4. Hlavnú, asi 15-hodinovú dejovú linku, som hral snáď štvrť roka. Lebo som na dovolenke. Materskej. Ale aby mi nebolo nebodaj ľúto, že mi je kynoženie démonických bytostí a riziko karpálneho tunelu odopreté, tak som si to vynahrádzal iným médiom. Samozrejme, knižným: Diablo III: Book of Cain.

Kniha sa ku mne dostala pravdepodobne „vďaka“ rozpadnutému vzťahu, spretŕhaným krídlam lásky, ktoré mali mávať naveky. No, utrite si szly a čítajte ďalej…

Pokračovať v čítaní „Diablo. Stay awhile and listen“

Pre jednu a sto piesní. Keď báseň stačí na roky väzenia

Zatvoril som Pre jednu a sto piesní a zmáha ma neodbytný pocit, z ktorého plynie snaha o určitú reflexiu. Aspoň trochu, aspoň ledabolo, lebo aspoň to si Liao I-wu zaslúži.

Je to silná publikácia, to treba hneďky takto v úvode deklarovať, vyše polkilová, päťstostranová. A ďalej vlastne nemusíte čítať, rovno siahnite po knihe. Ale keď inak nedáte, nech sa páči…

Pokračovať v čítaní „Pre jednu a sto piesní. Keď báseň stačí na roky väzenia“

Spores. Rozhlasová hra, ktorá zmení váš pohľad na pleseň na stenách

Som tak minule tlačiac kočík so spiacim dieťaťom, svojím samozrejme, dumal, že čo si pustiť do ušú, kým nedorazím domov. I napadlo mi, že psytrancu by aj stačilo, že možno dáka rozhlasová hra by bola fajn. Tak som len tak náhodne vbehol na web BBC Sound, že či ma niečo neosloví. A oslovilo: Spores.

Ako nám anoncuje anotácia: Psychologický horor zasadený do vidieckej oblasti Walesu, ktorá sa prelína s tajomný svetom mycélia. Nuž…

Pokračovať v čítaní „Spores. Rozhlasová hra, ktorá zmení váš pohľad na pleseň na stenách“

Vôňa kvetov noci. Čo v človeku vyvolá noc v múzeu

Sú knihy, ktoré dočítam, a keď sa nad nimi spätne zamyslím, tak vlastne nedokážem povedať, o čom boli. Čo nie je a priori negatívum, často to viac hovorí o mne než o knihe samotnej. Ale Vôňa kvetov noci je presne ten typ tematicky mnohoobjímajúceho diela, ktorý v človeku i tak zanechá taký ten pekný pocit.

Je to o všetkom aj o ničom, ale viac o všetkom než o ničom.

Pokračovať v čítaní „Vôňa kvetov noci. Čo v človeku vyvolá noc v múzeu“

Nôž. Rushdieho meditácia po pokuse o vraždu

Nôž Salmana Rushdieho je azda prvá (auto)biografia, po ktorej som siahol takpovediac intencionálne. Niežeby ma nezaujímalo, ako a čím (obľúbení) autori žijú, ale moje čitateľské gravitačné pole viac priťahujú ich príbehy než ich životy. Nepostávam síce za názorovým práporom, že dielo sa dá od života oddeliť, ale domnievam sa, že nazerať naň primárne optikou životopisu je kontraproduktívne.

A chápem, ak sa tomu samotní autori z takých, či onakých dôvodov bránia.

Pokračovať v čítaní „Nôž. Rushdieho meditácia po pokuse o vraždu“

V knižnici som si pýtal na sekeru. Ako som začal čítať, časť prvá

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo je za tým, že čítate? Nie čítanie ako zručnosť, nie čítanie sťa výsledok pedagogického procestu, ale čítanie pre radosť, to osamelé hobby, pri ktorom je nutné všetko a všetkých vytesniť.

A spomeniete si ešte, aké knihy vás doviedli do aktuálneho vkusu? Ja som sa zamyslel, prepadli ma totiž piráti.

Pokračovať v čítaní „V knižnici som si pýtal na sekeru. Ako som začal čítať, časť prvá“

Medveď, ktorý tam nebol. Detská kniha ako semiotická výzva 

Jedného dňa si vtedy ešte trojročný syn nahodil batoh a začal sa prechádzať z izby do izby. I pýtam sa, že mladý muž, a ty si sa kam vybral? A on mi na to, že: “Idem zistiť, či ja som naozaj Ja.”  

Dúfam, že si, odvetil som roztopený. Lebo jednak to bolo krásne, druhak citoval detskú knihu, ktorá patrí u nás medzi najčítanejšie. Medveď, ktorý tam nebol. 

Pokračovať v čítaní „Medveď, ktorý tam nebol. Detská kniha ako semiotická výzva „

Pohřbený obr. Hmla pamäti ako obrana pred násilím

Taká je doba, že človek číta všeličo a všeličo v tom nachádza, hlavne z takej doby, ako je tá naša, a tak som čítal aj román japonského spisovateľa Kazua Ishigura, Pohřbený obr, hoci si nie som istý, či ho písal pre dobu, ako je tá naša.

Ale to je tuším tá vec, ktorú kritici a recenzenti stotožňujú s pojmom nadčasovosť. A je to veru tak, veď povážte:

Pokračovať v čítaní „Pohřbený obr. Hmla pamäti ako obrana pred násilím“