Sú knihy, ktoré dočítam, a keď sa nad nimi spätne zamyslím, tak vlastne nedokážem povedať, o čom boli. Čo nie je a priori negatívum, často to viac hovorí o mne než o knihe samotnej. Ale Vôňa kvetov noci je presne ten typ tematicky mnohoobjímajúceho diela, ktorý v človeku i tak zanechá taký ten pekný pocit.
Je to o všetkom aj o ničom, ale viac o všetkom než o ničom.
Francúzsko-marocká autorka Leïla Slimani predkladá text, ktorý je výstupom edičnej aktivity zvanej Moja noc v múzeu. Vybraní spisovatelia dostali od redaktorky Aliny Gurdielovej ponuku stráviť tú tmavú časť dňa v benátskom múzeu Punta della Dogana. Nebudem sa tu hrať na nejakého intelektuála, nič o tom múzeu neviem, dosiaľ som netušil, že existuje. Mimochodom, mnoho o ňom netušila asi ani Slimani, ale to nie je podstatné, jej textu to ani neškodí. Napokon, sama priznáva, že múzeá tak vo všeobecnosti nie sú úplne jej šálka kávy.
Múzeum pre mňa zostáva manéžou západnej kultúry, elitárskym priestorom, ktorého kódy som stále nepochopila.
Rovnako aj jej vzťah ku konceptuálnu umeniu je komplikovaný. Na vedomej úrovni sa bráni potenciálnym útokom umeleckej obce, ale spod povrchu vyklopkáva zjavná neistota:
…možno to súvisí s tým, že som spisovateľka a že každá kniha je synonymom boja, dlhého času, sebazaprenia, ale jednoduchosť niektorých diel ma privádza do rozpakov.
A ak my náhodou máme pochybnosti o jej pochybnostiach, v závere kapitoly ich rozptýli, keď natvrdo píše, že:
…čím menej je samotné dielo produktom techniky alebo komplexnej práce, tým viac je potrebné vytvoriť okruh “znalcov”, ktorí potvrdia: áno, toto je umenie.
Šípim, že tu by už kdejaký kunsthistorik nadvihol obočie a naberal dych, tiež sa mi nepozdáva podriadenosť umeniu technike, veď potom také gifko s mačiatkom musí byť hotový “masterpiece”, ale nie o to je v našom kontexte dôležité. Toto jej nastavenie totiž kladie zásadnú otázku: čo jej vlastne pobyt v takom prostredí priniesol. A čo prináša nám, plebsu nehodnému nocovania v takých priestoroch (ak náhodou nie je Noc múzeí), s jej knihou v ruke?
O všetkom a o ničom
Dvomi slovami: nič zásadné. Naozaj, nič sa tam neudeje, nedôjde k nejakému osvieteniu, transcedentálnemu zážitku, či existenciálnemu zemetraseniu. Skôr sa nám dostane pokojnej meditácie, v ktorej sa Vôňa kvetov noci ponúka množstvo tém – okrem vyššie naznačeného umenia, Benátky autorku primäjú zauvažovať napríklad nad turizmom (neobstál práve najlepšie, turista sa zmenil na ďalšieho spotrebiteľa), cestovaním ako takým, pričom citujúc Sándora Máraia súhlasí s nasledovným:
Skutočne ma nezaujímajú mestá a krajiny. Odjakživa ma zaujímali ľudia.
Toto vnesie aj priamo do svojho pobytu v múzeu, iste, dozvieme sa, čo to je za budovu, ako sa to stalo, že sa ním stala colnica, a tak podobne, ale to nájdeme v kadejakej brožúre, múzeum je tu pre ňu, podobne ako Benátky pre turistu, len kulisa.
Pobavilo ma, že svoj pobyt začína nadmernou konzumáciou jedla a pitia a dumkami nad tým, ako si v múzeu zapáliť bez toho, aby vyplašila alarm či strážnika. Ten ju, mimochodom, zaujímal viac než múzejné výstavy.
V skutočnosti by ma oveľa viac zaujímalo, čo si myslí o dielach, ktoré má strážiť, ako to, čo si o nich myslím ja.
Mi aj tak v kontexte vyššie napísaného napadlo, či sa tak rafinovane nechce vyhnúť hodnoteniu konceptuálnych diel a ušiť si z hanby kabát. Možno áno, možno nie. Ktovie.
Prehliadka duše
Ale keď už tam teda je, dôjde aj na prehliadku niektorých expozícií. Pristaví sa pri tom či onom a nechá myseľ plynúť, zamýšľať sa, spomínať a reflektovať. Detstvo (udivilo ma, že nevie bicyklovať) a dospievanie poznačené osudom Eviných dcér vo svete, v ktorom
dievčatá nemali čo robiť na uliciach, námestiach, v kaviarňach, na ktorých terasách, ako si pamätám, sedávali len muži. Dievča sa presúvalo len z bodu A do bodu B. Inak bolo tuláčkou, pijankou, dievčaťom, čo zišlo z cesty.
Autorka zdôrazňuje, že jej rodina taká nebola, rozhodne nežila ako v háreme, ale čo je vám to platné, keď život podmieňujú rady a výstrahy, aby ste si vonku dávali pozor, lebo za dverami domova je všetko inak. Hlavne, ak to nie sú výstrahy plané.
Moji rodičia chceli, aby sme boli slobodné, nezávislé, schopné vyjadriť svoje rozhodnutia a názory. Ale ani oni, ani my sme nemohli byť ľahostajní ku kontextu, v ktorom sme vyrastali a k “nepísaným zákonom”…
Keď sme už pri rodičoch, osobitnú, azda najintímnejšiu pasáž venovala otcovi. Na život s ním i bez neho, na to, že jeho smrť ju istým spôsobom oslobodila, posunula. Že až s otcovou absenciou si uvedomila, že môže. Dokonca odloží servítku spred úst a otca stotožní s prekážkou.
Tým, že zmizol z môjho života, mi otvoril cesty, ktorými by som sa v jeho prítomnosti nikdy nevydala.
Nie je z týchto myšlienok nadšená, ale čo sa dá robiť, čo je pravda, nie je hriech, zvestoval mi raz brat a celkom sa mi to k tomu hodí. Mimochodom, bez otca bola dvakrát, prvý raz kvôli väzeniu, do ktorého sa dostal ako aktér jedného z najväčších politických a finančných škandálov v dejinách Maroka. Neskôr sa ukázalo, že bol nevinný, ale očistenia svojho mena sa už nedožil.
Môj otec je vo väzení. A ja som spisovateľka. Je mŕtvy a ja žijem.
A tak. Autorka dosť rozjíma o písaní, o tom, aká je to rehoľa a ťažký chlebík, o kolonializme, o živote na Západe (Francúzsko), keď pochádzate z Východu (Maroko), a naopak. Doma všade a nikde, prijatá všade a nikde. Toto má spoločné so Salmanom Rushdiem, ktorým sme sa zaoberali toť nedávno, netají sa ani tým, že sú priatelia, spomína ho aj vo venovaní. Nemyslím si, že by šlo o marketing, aj keď na mňa by fungoval (pravdou však je, že ich prepojenie som si všimol až počas čítania), ale normálne som mal nutkanie si zistiť, či kniha vyšla pred alebo po atentáte na Rushdieho. Pred.
O súznení
Knihe by som vytkol azda jediné. Absenciu obrazového materiálu. Čitateľsky by som celkom ocenil, keby som sa na diela spomínané vo Vôni kvetov noci mohol pozerať spolu s ňou.
Čo dodať na záver? Priznám sa, že som sa kdesi vo vnútri pošepky sám seba pýtal, či tá kniha nevznikla z povinnosti, zo záväzku, ktorý vyplynul z návštevy múzea. Nemyslím to v zlom, len mi tak napadlo, či by Slimani mala ambíciu niečo také napísať nebyť ponuky nocľahu v múzeu. Či v tomto prípade nebola práve povinnosť inšpiráciou. Ale keby aj, dôležitý je výsledok.
A ten je pôsobivý, donúti človeka spomaliť, zavše čítanie pozastaví a rozjíma spolu s autorkou, pričom neraz začne reflektovať svoje vlastné bytie, podrobí ho akejsi komparatívnej analýze. A zistenie, že autorka i čitateľ uvažujú nad podobnými vecami, raz rozdielne, neraz veľmi podobne, dodá čítaniu nový zážitok.
Zážitok vyplývajúci z pocitu súznenia.
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.
Vôňa kvetov noci (Le parfum des fleurs la nuit)
Autorka: Leïla Slimani
Preklad: Kamila Laudová
Vydal: Inaque, 2022