Trampoty pana Humbla alebo ľuďoch, proti ktorým sa nedá brániť

Odkedy sa začala… pardon, odkedy Putin začal vojnu, často rozvažujem nad tým, že kde sa berú ľudia, čo sú schopní to podporovať. Nemyslím Rusov, tam jeden nikdy nevie, čo je obeť propagandy, štátnej šikany, strachu alebo autentickej viery. Mám na mysli tunajších nešťastníkov. Tých, čo nariekajú nad SUV s ukrajinskými značkami, nad pomocou na náš úkor, alebo že vojna zasiahne aj Slovensko (akoby sa to už nedialo…), apod. Lebo všetky reči začínajúce, že „som proti, ale…“ nie sú ničím iným, len zle zamlčanou podporou. Rusku. Sorryjako.

No a pri tomto svojom rozjímaní som si spomenul na Trampoty pana Humbla od Vladimíra Neffa.

Iste si spomeniete na takú dejepisnú mantru, že človek, čo nepozná vlastnú minulosť, je odsúdený na jej opakovanie. Domnievam sa, že ide o veľkú lož. Vďaka literatúre som prezrel, čujte, osvietim aj vás, pretože prichádzam so smelou hypotézou (nerobím si ilúzie, dozaista nie som prvý): človek, čo pozná minulosť, je odsúdený na vedomie nevyhnutnosti jej opakovania sa a následnému pocitu bezmocnosti a márnosti. Dobre, nemusí to byť bezmocné, vždy sa čosi dá urobiť, ale už len to, že niečo robiť treba je smutné.

A na vine nie sú nijaké dejiny, žiadne mohutné koleso času drviace nemohúce existencie. Za všetkým sú predsa ľudia, aj to koleso rozkrútili oni. Čím sa dostávame k jednému z nich, síce literárnemu, ale predsa človeku. Karel Humbl, muž sebavedomia veľkého, svedomia žiadneho. Karel Humbl, človek poplatný systému (akémukoľvek) a sebe. Najmä sebe.

Činiť tak, ako si doba žiada. Ak si žiada udávať, tak udávať, ak je nutné trpieť, tak trpieť, ale len s vidinou benefitov. (Aby som bol fér, to nebol jediný hnací motor trampôt pana Humbla. Na viacerých miestach písal o svojej túžbe niekam patriť, byť súčasťou kolektívu, hoci len na oko. Krásne to ilustruje obraz spred kina, ako dieťa ho pred dverami mlátili, avšak dnu, pri zhasnutom svetle, mohol hučať na plátno s ostatnými. Jeden film, jedna tma, jedna masa, a je jedno, že len pár minút predtým bol v jej nemilosti.)

Dobrý vojak Švejk versus Karel Humbl

Humbl, to je, ako napísal Václav Černý napísal, taký Švejk, len iný. Nie prosťáčik, nie dobrácka postavička. Švejkovi i Humblovi sa dejiny tak nejako udejú, len ich vysporiadanie sa s nimi prebieha u oboch inak. Švejk vo svojej dobromyseľnosti v dejinách len bol, no Humbl, oj ten nie, ten nielenže musí byť a prežiť, musí sa mať aj dobre. Hocikedy, aj keby si mal prejsť…

…peklem vykořisťování, nezaměstnanosti, okupace, gestapa, heydrichiády, Pankráce, války a revoluce…

Sprzní niekomu ženu? Užije si s prostitútkou a potom ju z vlastných výčitiek svedomia zmláti? Dostane pritom niekoho nevinného do basy? Preberie na seba bremeno zásluh úspešných? Doba si to vyžaduje, tak to urobí a aj si to zdôvodní, veď nie on, Humbl je vinovatý, on je predsa obeť charakteru otrasnej doby. A obeť sa z princípu netresce, obeť treba ľutovať.

Najmä keď je to inteligentný, rozhľadený, dobrácky a svetaskúsený džentlmen, ako si sám seba Humbl predstavuje. Iste, Humbl vo svojich „pamätiach“ kde tu prejaví určité pochybnosti o svojej nevine, ale všetko sú to len skôr také pošmyknutia razom zabudnuté. K zodpovednosti sa prihlási len a iba raz. V úžasnej scéne, v ktorej iného obviní z vlastných pochybení, a ten iný len rezignovane mlčí, tak Humbl sa nieže pošmykne, lež rovno spadne a reve, že nech sa bráni, prečo sa preboha nebráni, keď aj on, aj Karel Humbl vie, že je nevinný?! A odpoveď?

Proti Humblům není obrany.

Trampoty pana Humbla. Čítať a žiť

Čím sa vraciame k úvodu textu. Skrátka, ak sa občas ako ja pýtate, ako je možné, že počas vojny toľko ľudí kolaborovalo s Hitlerom, Tisom, udávalo Židov, susedov, spolupracovalo s ŠTB, KGB a tak ďalej, stále ďalej, vedzte, že každá doba má svojho Humbla.

A nefandite si, môžete ním byť vy i ja, nič totiž nie je ľahšie než si pri pohľade do minulosti hladiť ego s myšlienkami o vlastnej morálke. Aj Neff sa skrz Trampoty pana Humbla nad tým zamýšľa. Náš pán Humbl totiž navštívi Brémy a dostane tam slušnú nakladačku. Na príčine je jeho príslušnosť (ako inak oportunistická) k mladým nacistom. I zaznie otázka, kde sa vzali v tridsiatomdeviatom tie masy ľudí volajúce po vojne, po vyhubení Židov a iných „podrás“, keď len pár rokov predtým za adorovanie Hitlera iných mlátili? (Čítal som to v čase, keď sa fašisti dostali do parlamentu, tak preto mi táto scéna tak tak utkvela v pamäti).

Ono, s minulosťou a súčasnosťou je to tak: iné jest o niečom čítať, iné to žiť. Problém je, že aj o tom, čo teraz žijeme, si budeme raz čítať. A nejaké naše staršie ja sa bude určite zaklínať, že ono by také čosi nedopustilo, súhlasne pritaká prejavom, ktorých posolstvom bude, že „nikdy viac“, položí kvety k pomníku a poberie sa domov.

Prípadne dopadne ako samotný Karel Humbl. V závere knihy píše o svojej opustenosti a odvrhnutí. Je si vedomý faktu, že ho väčšina ľudí považuje za sviňu. Akurát je otázne, čo je jeho väčším nešťastím: koniec jeho životnej púte, alebo neschopnosť rozpoznať a pochopiť, čo robil vlastne zle.

Prečítajte si tiež: Tulák po hviezdach. Londonov manifest na nezlomnosť ducha

Obálka knihy Trampoty pana Humbla.
Obálka knihy Trampoty pana Humbla.

Trampoty pana Humbla

  • Autor: Vladimír Neff
  • Vydal: Československý spisovatel Praha, 1967

Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.