Temné leto a chladiace schopnosti hororového románu

Je tu hic, zaúpel som doma pri pohľade na teplomer. Nedalo sa to vydržať, vydal som sa na jedno z mála miest v Trnave okrem krčiem a kostolov, kde nie je hic, aj keď je hic. Do knižnice.

Rovno medzi horory, síce ich nečítam, ale kde inde by ma mohlo zamraziť, stuhnúť rozhorúčená krv v žilách, vlasy by dupkom mohli vstať? A ruka osudu schmatla Temné leto. Príhodný názov pre toto obdobie, uznajte.

Takto: nie je úplne pravda, že nečítam horory. Presnejšie je, že už takmer vôbec nečítam horory. Ale kedysi…

Začalo sa to Stokerovým Drakulom, v jedenástich, dva týždne som sa potom prežehnával ešte aj v spánku. Nikdy nezabudnem na svojho prvého Stephana Kinga, Tretie oko. Obsah si vybavujem len matne: spisovateľ, ktorý bojuje proti vlastnému zhmotnenému pseudonymu, vrabce (boli to vrabce?) a obálku, na ktorej z hrobu vystreľuje ruka zvierajúca britvu. Ale jasne si vybavujem odlišný pocit napätia, odlišný od toho z dobrodružných kníh. Príjemný, vábivý strach. A tiež sa mi vynorilo, že počas čítania môj CD prehrávač Sharp omieľal jediný album, ktorý som v tom čase mal: Movin’ Melodies od ATB. Ešte aj teraz, keď mi z nejakého retroplaylistu začne hrať Emotion, tak sa to celé vráti.

Ani s tou rukou osudu to nie je presné. Po Simmonsovi som poškuľoval už dlhšie. Mám totiž značné medzery, čo sa týka sci-fi a fantasy literatúry, tak reku vyskúšam toľko ospevovaný Hyperion. Lenže: je hrubý a je to prvý diel x-dielnej ságy. S jednou obdobnou sériou som sa už popálil (na vás hľadím, pán R. R. Martin!), nehodlám to zopakovať… Jaj, a nemajú to v knižnici. Na druhej strane, Dan Simmons sa spomína aj ako klasik hororového žánru, taký Terror (čo je do značnej miery aj historický román) sa dočkal seriálovej podoby, ak sa vám nechce čítať.

Ešte aj teraz, keď mi z nejakého retroplaylistu začne hrať Emotion, tak sa to celé vráti….

Temné leto, alebo ako podpáliť školu

Takže Temné leto. Na obálke sa tvrdí, že „Simmons píše ako rozzúrený anjel.“ Netuším, čo presne to značí, si tak predstavujem, ako si anjelíčkumôjstrážničku po hádke s pánbožkom utrhne pierko z krídla, namáča do vytekajúcej krvi a začne prepisovať modlitebnú knižku. Blbosť, že? Lenže tvrdí to Stephen King, King je kráľ, nezamýšľaj sa, že… Tieto marketingové kecy na obálkach kníh sú horor sám o sebe, malo by sa s tým prestať a je to vlastne na samostatnú tému.

Obálka je inak pekná.

Dan Simmons nám v podstate predkladá zručne napísaný príbeh o tom, ako cez prázdniny podpáliť školu. V mestečku na americkom stredozápade začnú miznúť ľudia, zjavovať sa divné príšery, no a banda deciek na bicykloch odhalí akýsi kult a následne ho, ako sa tak dnes hovorí, dajú dole.

Je to vlastne Kingovo To, len kratšie, konzistentnejšie a bez zbytočných „fillerov“. Veď uznajte, Simmonsova kniha má 630 strán, To vyše tisíc. Kingov príbeh je spletený do detského a dospeláckeho sveta, Simmons si drží len detskú linku.

To je plné, možno zdanlivo a možno nie, nesúvisiacich epizód, rozlezených v desiatkach rokov, Temné leto sa začne v bode A, skončí v bode B a to všetko v priebehu pár dní (tu treba pre poriadok dodať, že Simmons napísal voľné pokračovanie, alebo voľnú prvú časť, podľa toho, v akom poradí čítate: Zimný prízrak. Tu sa na udalosti Temného leta nazerá optikou dospeláka).

Kým To nás desí akýmsi mimozemským zlom v podobe klauna, v Temnom lete ide zase o staroegyptského boha prebývajúcom vo zvone. V škole. Tak ako v To, aj v Temnom lete sa deti boria svojimi strachmi vyvierajúcich z ich sociálnych pomerov – alkoholický otec, promiskuitná mať, umierajúca babka apod. Nechýba bubák v skrini, nemŕtvi, ľudia v službách temnoty. Tí pochádzajú, ako inak, zo školy – desivý školník, arogantný riaditeľ, hrozná učiteľka, veď to poznáte, zažili (a krivdili) sme (im) to všetci.

Simmons ale nie je King, nevykráda ho, zvolil si iný postup. Kým hrôzy v To spočívajú pridaním významu násilia do nevinných detských symbolov (klaun, balóniky, papierová lodička…), Simmons sa s tým nebabre. Okolo detí prejde auto na odvoz zdochlín, a vy cítite okrem mŕtvolného rozkladu aj prúser. A keď sa z garáže z ničoho nič vyrúti kombajn, je jasné, že sa nebude žať kukurica.

Obe knihy ponúkajú napätie i des, držíte kadekomu palce, hoci viete, že sa to neskončí dobre, no ani jedna už vo mne neevokovala pocity z úvodu tohto textu. Zrejme som si zlý soundtrack púšťal. Ale medzi nami, ak by som si mal vybrať medzi To a Temným letom, dnes už volím to druhé.

Hranice interpretácie hororového románu

Nie bez výhrad. Napríklad uveriť, že jedenásťročné chlapča dokáže len tak z hlavy vypočítať, ako dlho mu potrvá naplniť cisternu pri takom a onakom čerpadle, je vcelku problém. Alebo ako krpci zvládli historické bádanie, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani univerzitný profesor. A prečo sa Duanov pes volá Wittgenstein? Čo mi tým chce autor povedať? Mám pri texte začať rozjímať o konflikte medzi hranicami sveta a jazyka? Alebo, že svety detí a dospelých sa nikdy nepretnú? Napokon, vo svojom boji s temnými silami požiadali o pomoc dospelého raz a skončilo sa to katastrofou. A aj ten dospelý bol dospelým len vekom, kňaz, de facto niekto, kto určité „dospelácke“ veci zažiť nemohol.

Nadinterpretujem? Pravdepodobne. Pes je Wittgensteinom asi len preto, lebo jeho pán je skrachovaný génius. A za kňazom sa trepali, lebo kto, ak nie svätý muž sa môže postaviť démonickým silám. Nič viac, nič menej. Lenže takýchto detailov je tam toľko, až Simmonsa upodozrievam zo snahy presvedčiť ma, že čítam nie obyčajnú žánrovku, lež dielo vysoko erudovaného autora. Autora zdatného v matematike, autora, ktorý sa nestratí v rešeršiach, autora, znalca filozofie. Čo mu neupieram, božechráň, ale mohol by si to nechať v životopise, alebo v doslove (ku ktorému sa ešte dostanem). Takto totiž snaha o vymedzenie sa detského sveta voči dospelým, nie úplne vyšla.

Pretože: Temné leto je hold detstvu. Dej sa odohráva počas prázdnin, temné udalosti prevažujú skôr svojou silou než počtom, množstvo priestoru Simmons venoval voľnosti a spontánnosti, radovánkam v prírode, detským láskam, baseballu či kinu zdarma. A je to napísané pútavo, presvedčivo, cítiť z toho nostalgiu, smútok za zašlými časmi aj spisovateľské remeslo.

Ale ak by som to náhodou, čitateľ jeden blbý, nepochopil, tak mi to autor povedal v Závere. Okrem toho mi objasnil, že je to jeho najautobiografickejšie dielo a že v Dale-ovi vidí sám seba a že ešte aj iné veci napísal, prečítajte si. Ale veď v poriadku, takýto pohľad do zákulisia tvorby nie je na škodu.

Problém zadefinovaný, čo riešenie?

Len potom tu máme inú časť Záveru: štúdiu o detstve „vtedy“ a „dnes“. V skratke a neprekvapivo: „vtedy“ bolo všetko lepšie, „dnes“ je to na houby a deti by mali mať detstvo, aké som mal ja. Akože Simmons, nie ja. Ja som v detstve nemal taký jednoduchý prístup k upiľovanej brokovnici a podobným hračkám, ako hrdinovia Temného leta. Ani som nepovažoval stavenisko za ihrisko, na ktorom sa budú hrávať ešte aj moje deti, lebo so staveniskami to už tak chodí: časom sa upracú.

Sú tam aj zaujímavé pasáže, nie že nie, trebárs úvaha o tom, ako komercia zredukovala detstvo na spotrebu, alebo ako sa v priebehu rokov zúžil detský „hravý“ životný priestor. Ešte aj ja si pamätám, ako sme nemali problém hrať poldňa na ceste vybíjanú, ale dnes už to nejde. Lenže dôvodom nie je úzkostlivá starostlivosť, ale prostý fakt, že kvôli súčasnej premávke to jednoducho nejde. Čo samozrejme neospravedlňuje kosačkových rodičov.

Simmonsovu kritiku považujem za legitímnu, stojí na dátach, aj Postmana cituje, len sa nedokážem ubrániť pocitu, že jeho jediným riešením je vrátiť veci späť. Do Simmonsovej minulosti. Ale to nejde, pokrok nezastavíš, hoci prináša problémy a s nimi sa teda nejako musíme vysporiadať. A nie odbiť ich konštatovaním, že:

„Deti ešte neboli spotrebitelia. Ešte to boli ľudské bytosti.“

Je to hlboké, je to ľúbivé, ale čo s tým? Ach, už sa teším, ako o pár rokov budem synovi nakladať, že to za mojich čias…!

Prečítajte si tiež: Zimní přízrak, alebo keď sa temné leto nekončí

Temné léto

  • Autor: Dan Simmons
  • Preklad: Milan Žáček
  • Vydal: Fobos, 2018
Obálka knihy Temné leto od Dana Simmonsa.
Obálka knihy Temné leto od Dana Simmonsa.