Blažené časy, krehký svet

Blažené časy, krehký svet som prečítal pred dvoma rokmi, posledné strany som dočítal v aute cestou domov z istej svadby, nie, nebol som šofér, a potom som po zvyšok cesty len nemo hľadel z okna na ubiehajúci svet.

Teraz, vo voľnej chvíli, som si v knihe opätovne zalistoval, začítal sa do pár strán, do prvej, nejakých náhodných a záverečnej. A znova sa to všetko vrátilo. Leo a Judita, intelektuál a život, šťastie a trosky. Hlavne tie trosky.

Kniha rakúskeho spisovateľa Roberta Menassa sa začína príhodou o istom mužovi, ktorý úmyselne polial Rubensov obraz kyselinou, pričom tento akt vopred avizoval médiám a po jeho vykonaní sa prihlásil polícii. Takto chcel poukázať na svoju filozofiu, ktorá spasí ľudstvo. Teda, ak ju akceptuje. Neakceptovalo a na muža sa zabudlo, však to poznáte, každé čudo trvá len tri dni. Takýto je úvod knihy, prvá téma rozhovoru protagonistov Lea Singera a Judity Katzovej a, spoiler-nespoiler, aj záver.

Dej sa odohráva v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia, autor vierohodne opísal vtedajšie roky plné politických tenzií i revolučných nálad rakúskych intelektuálov. Text je plný úvah o umení, vzťahoch, do popredia vystupuje erotika i filozofia – tá akademicky vyprahnutá i tá životná. Blažené časy, krehký svet je generačný román, ťažké čítanie a pritom istým spôsobom aj ľahké, napokon, čítal som tom v aute. A nehanbím sa za to!

Blažené časy, alebo kto je kto

Leo je rozorvaný intelektuál, fyzicky sa potáca medzi Rakúskom a Brazíliou, existenciálne medzi reálnym svetom a snahou skomponovať dielo, filozofický koncept, založený na Hegelovi, ale čert ber Hegela, pretože jeho výklad bude ten posledný, ten, ktorý opíše a zavŕši dejiny. Problém je, že o písaní jednostaj len sníva a rozpráva svojej vernej poslucháčke a niečomu, čo by sa dalo asi aj nazvať nešťastná láska (niežeby si zato nemohol Leo sám), Judite.

Lenže keď prišlo na máčanie pera do atramentu, pustil sa radšej do zariaďovania pracovne. Napríklad. Leo je totiž skvelý v hľadaní dôvodov, prečo sa to napísať nedá tu a práve teraz. Ale rozpráva o tom pekne, nie, že nie, v niečom tí prokrastinátori naozaj excelujú:

Už celé mesiace nepracoval na svojej dizertácii pod zámienkou, že na tej istej dizertácii pracuje.

Útržok z kontextu, ktorého silu pozná každý, kto pracoval minimálne na nejakej diplomovke. Myslím, naozaj samostatne pracoval. Aby sme Leovi nekrivdili, on svoju ideu popri márnom živote, strpčovanom kombináciou matky a neschopnosti fungovať v reálnom svete, naozaj vytvoril. Akurát, že iba v hlave a nie a nie ju vysypať na papier.

Našťastie, je tu Judita, ktorá ho počúvala (pričom z tejto dvojice bola ona určite praktickejší človek, ale že by ju to robilo šťastnejšou, sa povedať nedá) a všetko, o čom a ako Leo uvažoval, si zaznamenávala. A Leo tak mohol svoje dielo predsa len vydať.

Menasse teda rozohral príbeh dvoch ľudí, šmaril ma do tečúceho textu bez jediného predelu kapitolou, 295 strán hutného textu plného deja, citov, politiky, filozofie a života. Tá rieka mi spočiatku prekážala, čo ak stratím záložku, a spočiatku som sa obával, či ten jednostaj omieľaný Hegel nie je len taká póza… (Ako som len mohol autora takto podceniť? Uraziť?!). No postupne, vlastne to trvalo len pár strán, som na Menassovu hru pristúpil. Veď áno, tak to má byť, ani ten náš život nie je prerušovaný, nech sa deje čokoľvek, plynie, niekedy síce prídu pereje, niekde padáme s vodopádom, inokedy zase len splývame na pokojnej hladine, ale furt to kamsi tečie. Len je (večitá) otázka, či aj speje.

Krehký svet a jeho tragédia

Záver Menasse akoby „odbil“, len to tak v pár stranách zhrnul, lebo veď už predsa nebolo o čom, Leova cesta k dielu sa síce dokonala, ale čo z toho, keď život skončil pod troskami zavŕšenými vraždou. Leo Singer totiž zabil, zredigoval a vydal. A nikoho to nezaujímalo.

Leo už svet nechápal – keď čítal noviny, keď pozeral televíziu, keď šiel do kina a v baroch načúval rečiam druhých ľudí, neprestajne sa presviedčal, že svet je taký, ako ho opísal. Ibaže svet to nebral na vedomie.

Lebo to je tak, my si žijeme nejaké časy, kým sme mladí a zdraví snáď aj blažené, ale to svet vlastne netrápi. Je ťažké si to priznať, ale existoval by aj bez nás. Ibaže skrz nás je svet krehký, sami si tak činíme. A aj keď to nemusíme byť nutne práve konkrétni my, kto ho rozbije, osudu trosiek sa nevyhneme. Zamotávam sa, …

… tak to radšej ukončím. Toto som si poznačil pár dní po dočítaní:

Na čo, hovoril som si po dočítaní, to si presne pamätám, načo sa púšťať do niečoho ďalšieho? Načo písať čosi nové, keď je tu román Blažené časy, krehký svet? Načo čítať niečo iné, keď je tu takýto text? Alebo som len čitateľsky vyhorel? Samozrejme, je to nezmysel, vždy sa dá čosi objaviť, ale faktom je, že v tomto prípade som ten pocit zmaru naskutku nadobudol.

A dnes musím dodať: Lenže to som ešte nečítal Meassovo Vyhnanie z pekla. Alebo Hlavné mesto (o ktorom som písal toť už inde). Alebo…

Nie, nebolo všetko napísané.

Blažené časy, krehký svet

  • Autor: Robert Menasse
  • Preklad: Ladislav Šimon
  • Vydal: Kalligram, 2015
Obálka knihy Roberta Menassa, Blažené časy, krehký svet.
Obálka knihy Roberta Menassa, Blažené časy, krehký svet.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *