Zimní přízrak, alebo keď sa temné leto nekončí

Takto vlani, na vlnách horúčav, pochytila ma žiadza schladiť sa nejakým hororovým románom. I vypožičal som si Temné léto od Dana Simmonsa. Rok sa s rokom zišiel, horúčavy, iste uznáte, boli vytrvalejšie, nuž, treba siahnuť po niečom radikálnom, výpovednejšom, so zimou v názve. No a Zimní přízrak sa núkalo ako ideálne riešenie.

Dôvod? Rovnaký autor, hrdina i miesto, to predsa nemôže dopadnúť zle. Ani nedopadlo, akurát sa ukázalo, že nie je horor ako horor.

V románe Zimní přízrak nám autor predkladá osud Dale-a Stewarta, úspešného profesora, priemerného spisovateľa, mizerného životného partnera, no hlavne, bývalého člena Cyklohliadky, skupinky detí, ktorých osudy sme mohli sledovať v Temnom léte. Dale sa po rozvode trápi sám so sebou, riešenie skúšal všelijaké, medzi inými aj kozlicu Savage. Nevydalo, a zároveň ho to nakoplo skúsiť to posledné a to jediné, čo skúšajú mnohí pri pohľade na trosky vlastných životov. Návratom ku koreňom.

A tak sa Dale po 41 rokoch vypravil do mestečka Elm Haven, prameňa jeho existencie i pekla zároveň, aby písal, reflektoval, chápal i nechápal, spomínal na šťastné roky nevinnosti. Tým sa Zimní přízrak stal Daleovovou topografiou detstva.

– Musím se vrátit. Něco tam na mě čeká.
– Co to je, Dale?
– Nemám tušení.

Temné léto inak

Náš hrdina síce netuší, no pozorný čitateľ, najmä so skúsenosťou Temného léta, vie: démoni vyvolaní počas leta roku 1960, leta, v ktorom vyčíňalo nadprirodzené zlo so svojimi ľudskými prisluhovačmi. Dale spomienky na tie prázdniny potlačil, lenže temnota sa pomaly, ale o to nástojčivejšie z nevedomia predrala na povrch.

Dale sa nepasuje len s efemérnymi prízrakmi minulosti, neplechu mu robí aj nepríjemne hmatateľná prítomnosť v podobe neonacistov. Tí ho v láske nemajú, Dale bol totiž aktívny aj publicisticky a jeho názor na extrémnu pravicu sa extrémnej pravici neveľmi pozdával. V láske ho nemá ani bývalá milenka, a to sú inak dve súčasti románu, ktoré by som (v takom rozsahu) oželel. Viac v závere.

Román žánrovo stále padá do zásuvky s horormi, no až do konca je to skôr „ducharina“. Kým Temné léto bolo najmä priamou krvavou akciou, v Zimnom přízraku je to o náznakoch: počítač, ktorý sa sám zapína a komunikuje s Dale-om, svetlá, čo sa samé zažnú, predmety ponechané tisíce míľ od Elm Havenu sú zrazu v aute, stretnutia s ľuďmi, ktoré, ako sa ukáže, sú dávno po smrti. Akože, nič originálne, klišé mysterióznych románov, ale Simmons vie písať, podal to presvedčivo, napätie sa stupňovalo, zvedavosť som si rozhodne sugerovať nemusel. A hlavne, ako román plynul, vysvitlo, že nič nebolo samoúčelné. Aj keď…

Zimní přízrak. Prečo?

… po dočítaní mi nebolo úplne jasné, že prečo vlastne tento text vznikol. A teraz nejde o to, žeby bol zlý, len som v duchu polemizoval nad motiváciou, pretože napriek kvalitám textu, obsahovo ho považujem za nevyužitú príležitosť.

Povedzme, že kým Simmons v Temnom lete písal o nevinnosti detstva, v Zimnom přízraku dával veci na pravú mieru, akoby sa rozhodol udalosti z roku 1960 demystifikovať, zasadiť ich do dospeláckeho kontextu. Skrátka, všetko to zlo racionalizovať. Napríklad v Temnom lete sa istý muž stal obeťou nejakého zombie prízraku, v Zimnom přízraku zistíme, že šlo o skorumpovaného policajta. A takých momentov sa v románe vyskytne viacero.

Potiaľto je to v poriadku a čitateľsky som si užíval pocit poznania, pravdy, ktorú Dale-ova pamäť pokrivila. Ako trebárs, keď náš protagonista nájde poznámky o egyptských božstvách iného člena bývalej Cyklohliadky. „Spomenie“ si, že jasné, chalan v tom našiel to pravé religiózne naplnenie, ale vy viete, že to tak nie je. Na jednej strane je fikčne trochu zvláštne, že práve tento fakt mu pena dní pozmenila, pretože v Temnom lete išlo o kľúčového nepriateľa, na druhej mi myseľ vyplavila otázku, že či to nebol len dôsledok dospievania, snaha (pod)vedomia o spracovanie takej hroznej udalosti. Však kto to kedy slýchal, aby v americkom Elm Havene vyčíňal dáky egyptský boh, že…

Aby som sa konečne dostal k tej nevyužitej príležitosti: skrátka, chýbal mi pohľad ostatných členov Cyklohliadky. Nedozvieme sa nič o nikom ďalšom, prinajlepšom nám autor podhodí nejakú odrobinku v podobe miesta aktuálneho bydliska. Dale-a si Simmons vybral podľa mňa preto, lebo sa s ním stotožnil už v Temnom lete, celý čas som mal pocit, že píše o sebe. Zimní přízrak mi túto teóriu síce nepotvrdil (to môže asi len autor), avšak minimálne posilnil jej opodstatnenie. Každopádne, škoda, román tak ostáva akýsi neúplný.

Lenivý Simmons?

Vyššie zmienené neplatí iba o členoch Cyklohliadky, ale aj o iných reminiscenciách Temného léta. Napríklad ducha jedného vojaka, viackrát sa tam zjaví, nikdy sa nevyjaví.

„Pokud jsou zde jiní duchové, mne nepatří. … Elm Haven je v tomto novém století sám o sobě jakýmsi duchem, nebudu s ním marnit čas“.

A to je presne to. V závere bolo cítiť, že Simmons by to rád aj ukončil, nech už nemárni čas. Možno aj preto sa pomalý mysteriózny rozmer až prirýchlo zvráti do akcie, akoby aj tí skíni slúžili len tomuto účelu (ale automobilová naháňačka rýchlosťou 5 km/h bola napísaná skvelo). Tu ten účel detekovať ešte možno, o čosi viac tápem v Dale-ových retrospektívach s milenkou. Chápem, asi pomáhajú vysvetliť hrdinov návrat do Elm Havenu, ale načo sa im toľko venovať? Nezdalo sa mi, žeby to príbehu zvlášť pomohlo a na podčiarknutie Daleovho vnútorného rozpoloženia toľký priestor rozhodne nebol potrebný. Uznávam, táto linka zrejme mala naznačiť, že aj Dale je schopný zla, každý je schopný zla, ale, neviem no, dáko ma to nepresvedčilo.

Inak, pamätáte si, ako som sa v recenzii na Temné léto trochu ponosoval na Simmonsov spomienkový optimizmus? Spomeňte si naň, keď bude Dale rozjímať nad starým dobrým „milovať sa“ oproti súčasnému konzumnému „mať sex“.

Bez ohľadu na to všetko je Zimní přízrak dobrý román. Pútavý, čítavý, remeselne zvládnutý, napínavý, nie plytký. V kombinácii s Temným létom je to skvelý hororový diptych, pričom u mňa stále platí, že omnoho lepší ako To Stephana Kinga.

Prečítajte si tiež: Temné leto a chladiace schopnosti hororového románu