Blizzard sa nedávno rozhodol vydojiť pár dolárov na trhu nostalgie a vydal rozšírenie pre World of Warcraft Classic s podtitulom The Burning Crusade. Čo je vlastne MMORPG vyše desať rokov staré, ale stále jaré a hrané. Na mňa po čase začalo dotierať nutkanie prihlásiť sa do hry. Bola to zas a znova literatúra, ktorá ma uchránila pred márnym hľadaním strateného času prebdených nocí a frustráciou z neschopnosti dohnať ostatných v guilde či zohnať tanka do dungeonu.
Miesto toho som sa začítal do War Crimes, súdneho procesu jedného z antihrdinov Azerothu, Garosha Hellscream, z pera Christie Golden.
Svoju lásku k Warcraftu som už na tomto webe prezentoval, je to ten druh knižného junkfoodu, ktorý si prosto občas doprajem. Schválne ho konzumujem v origináli, nie je to môj rodný jazyk, a tak veci, ktoré by ma inak v preklade rozčuľovali si tu ani nemusím všimnúť. Čo síce svedčí o úrovni mojej angličtiny, ale snažím sa to predsa napraviť. Čítaním Warcraftov v angličtine napríklad!
No nič, poďme radšej k tomu, prečo tu vôbec o War Crimes píšem. Dôvod je ten, že oproti iným titulom z warcraftového univerza sa román v čomsi líši. Nie je to typické akčné fantasy, kde sa mágovia ostreľujú ohnivými guľami, bojovníci rozbíjajú štíty a paladíni sa pokúšajú často o nevyžiadané, ale aspoň liečivé dotyky. Dej je tu totiž pomerne statický, všetko, až na záver, sa odohráva v jednej miestnosti, v súdnej sieni. Obvinený ork Garrosh, žalobkyňa nočná elfka Tyrande Whisperwind, obhajca tauren Baine Bloodhoof. Golden vo War Crimes rozohráva aj iné príbehy, ale tie sú v tomto kontexte vedľajšie.
Pre neznalých: Garrosh Hellscream bol istý čas na čele Hordy, to je tá škaredá, ale zato drsná a (jediná správna!) frakcia vo World of Warcrafte. Svoje postavenie sa rozhodol využiť na to, aby sa práve Horda stala vládcom celého Azerothu, a na to musel teda položiť na kolená tú druhú frakciu, Alianciu.
Garrosh sa neštítil na svoj cieľ využiť aj také škaredé veci, ako napríklad genocída, únosy, vysídľovanie iných rás (Garrosh totiž preferoval orcov), spolčovanie sa s pochybnými zločineckými skupinami, a tak podobne. Jeden z jeho prvých smutných aktov bolo zabitie Cairna Bloodhoofa (čo je opísane v knihe The Shattering), a tým ma teda ozaj naštval, pretože to bola jedna z mojich obľúbených postáv. Dopadlo to napokon tak, že sa členovia Hordy a Aliancie museli spojiť, aby Garrosha a jeho verných porazili. I stalo sa, že ho chytili a postavili pred súd vedený pandami. Z úcty k mojim spomienkam k Warcraftu je to naposledy, čo túto rasu zmieňujem, každopádne, na tomto mieste sa začína príbeh Goldenovej knihy.
Čelní predstavitelia Azerothu musia v úvode vyriešiť taký malý problém: žalobca by mohol byť hocikto, ale kto ho má obhajovať? Kto by sa dobrovoľne postavil na stranu masového vraha? Nik, veď ako ináč, tak museli donútiť Baine-a, aká to náhoda Cairnovho syna, ktorý to teda zobral, a dokonca po vízii s otcom, sa rozhodol, že bude Garrosha obhajovať najlepšie, ako to len bude možné. Navyše je to tauren, v starom dobrom Classicu to bola tá najmierumilovnejšia rasa, voľba niekoho z tohto rodu bola teda logická.
Baine nemá ilúzie, svoj príhovor začne vyjadrením závisti Tyrande. Má totiž jednoduchšiu robotu, a Baine nemieni popierať realitu, prizná obhajobu neobhájiteľného, no pokúsi sa aspoň osvetliť Garroshove pohnútky. A eventuálne tak zabrániť trestu smrti.
Vo veci Garrosha Hellscreama
Takto. Osobne si myslím, berúc do úvahy aj udalosti, ktoré sú popísané inde, že Garrosh nie je tak úplne na vine. Po prvé, on sa viackrát vyslovil, že nechce Horde šéfovať, necítil sa na to, v podstate ho donútil Thrall a.k.a. Go´el. A to aj napriek tomu, že tento nápad Thrallovi vyhováral aj nebohý Cairne.
Aj smrť samotného taurenského náčelníka bola de facto vražda. On totiž Garrosha vyzval na „mak´gora“, čo je orkský názov pre akýsi duel cti na smrť. Cairne mu celý čas dával na frak, avšak padol, pretože Garrosh sa stal len nechcenou súčasťou intríg medzi taurenmi. Istá Magatha totiž potrela Garroshovu zbraň jedom.
A tak celkovo je Garroshov osud smutný, nie všetky voľby boli tak úplne jeho, o niektorých zločinoch nemal ani potuchy. No, taký je život, a ten je o to ťažší, ak scenáristi a dizajnéri hry potrebujú silou mocou nového bossa do raidu.
War Crimes ako cesta časom
Späť do súdnej siene. Línia obhajoby je nudná, niežeby nebavila, je to nuda v tom zmysle, že Tyrande len prezentuje Garroshove zločiny, pričom tam prebubláva opovrhnutie celým procesom. Podľa nej (a spočiatku temer podľa všetkých) je nonsens, že sa nejaký súd vôbec vedie.
Zato taký Baine, obhajca, to už je iný príbeh. Jednak je zaujímavé sledovať, ako sa vysporadúva s vnútornými pochybnosťami, druhak ako pracuje s kontextom jednotlivých zločinov. Dokazovanie totiž prebieha tak, že zástupcovia bronzovej dračej letky tam šaškujú s akýmsi strojom času, ktorý vizualizuje všetko, čo si obhajoba i obžaloba zažiada. Zvláštne, že to nevyužili trebárs vtedy, keď Arthas Menethil, svojho času „lich king“, vyčistil Stratholme od nemŕtvych. Síce len budúcich, takže navonok šlo o vraždu vlastných obyvateľov, ale bavíme sa tu vlastne o „fan“ a „lore“ fiction, tak to nebudeme s nárokmi na logiku preháňať.
Každopádne, Baine aj Tyranda tam púšťajú videá, ktoré majú Garroshovi buď priťažiť, alebo naopak, a následne vypočúvajú svedkov. Tak aj my sledujeme rôzne udalosti, pričom v nejakom svetle ich predstaví Tyrande, iné, najmä po dokončení prehratého videa, na tie isté udalosti vrhne Baine. Je to taký zaujímavý ping-pong, má to čosi do seba. Nebojme sa to vysloviť, má to istú hĺbku!
Zrejmé posolstvo
Bainova obhajoba Garrosha de facto spočíva v dvoch základných veciach: na snahe poprieť priamu zodpovednosť na všetkých prezentovaných zločinoch a na poukázaní faktu, že na mieste pre obžalovaných mohol sedieť hocikto iný, trebárs hocikto zo svedkov. Toto podčiarkuje záver knihy, v ktorom postavy bojujú proti svojim pokriveným odrazom z alternatívnej reality. Reality, v ktorej Thrall, Baine, Jaina, či Varian na svojich životných križovatkách učinili odlišné rozhodnutia. Také, ktoré ich podobne ako Garrosha Hellscreama, odviedli na scestie lemované zlom.
Mimochodom, Garroshovi sa podarí ujsť, hoc´ zviazaný a strážený, disponuje legendárnym artefaktom zvaný „plot armor“. Ale nie nadlho, však si pozrite, ako to s ním nakoniec dopadlo:
Každopádne War Crimes je jeden z tých warcraftových titulov, ktoré by som asi aj dokázal odporučiť aj nefanúšikom tohto univerza. Minimálne tým, čo majú záujem ak už nie o hru samotnú, tak o príbehový exkurz do World of Warcraftu.
Prečítajte si tiež: Pán prsteňov, kresťanstvo a čo s tým má Tad Williams
World of Warcraft: War Crimes
- Autor: Christie Golden
- Vydal: Pocket Books, 2015
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.