Tad Williams sa kade-tade spomína ako ten, čo sa kedysi nechal inšpirovať Tolkienom, no v súčasnosti je to už on, kto inšpiruje (napríklad aj autora Hry o tróny). A ešte sa spomína, že jeho štvordielna trilógia Jasný osteň, Žiaľ a Tŕň patrí medzi piliere žánru klasickej fantasy. Tak som teda po nej siahol, reku, časy sú ťažké, chce to do života niečo ľahšie i pekné zároveň, niečo ako Pán prsteňov. A treba si rozširovať aj tie žánrové literárne obzory.
Pôvodne som o tom síce písať nechcel, ale povedal som si, že tých temer tritisíc strán strávených vo Východnom Arde si pár poznámok zaslúži. Spoiler: text obsahuje spoilery.
Začnime stručným obsahom: cyklus Jasný osteň, Žiaľ a Tŕň je typický príbeh postavený na mustre z nímanda hrdina a polarite dobro proti zlu. Kuchársky pomocník Simon si žije pokojný život na hrade Hayholt vo Východnom Arde, kým nezomrie dobrotivý panovník Kňaz Ján, po ktorého smrti kráľovstvo preberie prvorodený Eliáš, ten zo starej zášte rozpúta občiansku vojnu proti bratovi Jošuovi, pričom celé je to v podstate plánom zla reprezentovaného Inelukim, Kráľom búrok, ktorý sa snaží dostať zo záhrobia (alebo skôr zo zásvetia), aby sa pomstil ľudstvu, ktoré vymazalo jeho existenciu i značnú časť rasy Sithov z povrchu ardského, pričom jeho návratu majú zabrániť tri bájne meče (podľa ktorých sa trilógia volá), no a k jednému, resp. k dvom, sa Simon dostane, v pravej chvíli vstúpi do rozhodujúceho boja a bum, Kráľ búrok porazený, nech žije Si… kráľ!
Všetko sa to deje v intenciách starodávneho proroctva, Simonovi na jeho púti pomáhajú rôzne postavy a tajná organizácia zvaná Bratstvo zvitku.
Celý príbeh sa odohrá v štyroch knihách, prvou je Trón z dračích kostí, pokračuje Kameňom rozluky a uzatvára ho Veža zeleného anjela. Tá je rozdelená do dvoch častí a mne hlava neberie, prečo chcel mať Tad Williams z toho silou mocou trilógiu, keď tá tretia kniha sa v tej veži prakticky neodohráva a obsahuje toľko kľúčových momentov, žeby to bez problémov obstálo aj ako samostatný diel. Niežeby to prekážalo čitateľskému zážitku, ale jednostaj mi to akosi vŕta hlavou.
Stredozem a stredovek vo Východnom Arde
Vyššie načrtnutá synopsa vnímavému čitateľovi dozaista naznačí pomerne silnú podobnosť s Tolkienovým Pánom prsteňov, čo aj sám Tad Williams priznáva.
Jasný osteň, Žiaľ i Tŕň sú niečo ako prsteň moci, v závere sa musia sa spojiť na jednom jedinom mieste, aby zabránili víťazstvu zla. To reprezentuje efemérna entita, snažiaca sa o svoj návrat a nastolenie nového poriadku. Akurát sa nevolá Sauron a nesídli v Mordore, ale je to Kráľ búrok a istá sithská veľmať Utuk‘ku, ktorá je zaseknutá v Búrkovej hore.
Plány temného pána realizuje mág Pryrates, obdoba Sarumana – trpezlivo a oddane pomáha, ale tým len zastiera vlastný cieľ, ktorým je čo? Temné vedomosti a bezbrehá moc. Kým Sarumanovou bábkou bol istý Theóden, Pryrates si podmanil Eliáša, kráľa, ktorý sa nechal nahovoriť, že mu Kráľ búrok dá ohromnú moc a navyše možnosť stretnúť sa s mŕtvou manželkou. Áno, v podstate je to láska a neschopnosť vyrovnať sa s jej stratou, ktorá uvrhla Východný Ard do občianskej vojny a otvorila brány pekelné.
Miesto elfov u Williamsa pobehujú Sithovia a Norni, rovnako starobylé, tajomné, vznešené a so svetom sa lúčiace bytosti, akurát pôsobia o čosi exotickejšie. A furt spievajú čosi a furt chápu viac než ostatní, ale nevysvetlia im to, lebo by to nepochopili. Majestátne podzemné mestá zase miesto trpaslíkov budujú permoníci, ale tu treba uznať istú originalitu – nejde o krpatých bradatých alkoholikov so sekerou, ale zaujímavo vykreslené bytosti, ktoré v skutočnosti majú bližšie k Sithom. Tým bojujúcim trpaslíkom sú vo Východnom Arde najbližšie Trolovia. Žijú tribalistickým spôsobom v zasnežených horách na severe, sú krpatí, jazdia na baranoch a zdatne zachádzajú so zbraňami. A majú Binabika (ten mi prišiel ako zmes Gandalfa a Sama), môjho obľúbenca.
Kde je Gandalf samotný? pýtate sa. Adeptov je viac, stačí načrieť medzi členov Bratstva zvitku, nejakého si akiste vyberiete. Chýbajú vám magické artefakty, napríklad palantír? Nevadí, nájdeme kadejaké iné predmety. A tak ďalej, stále ďalej.
Aby som Williamsovi nekrivdil, takéto analógie možno nájsť v každej fantasy knihe, a treba zdôrazniť, že autor sa kde-tu vybral aj svojou cestou. Napríklad vojnu vykresľuje ako sprosté násilie, ktorého plodom sú len slzy a strata, nie legendy o statočnosti a udatnosti. Aj Inelukiho pohnútky sa od Sauronových líšia, v istom zmysle mi ho prišlo až ľúto. Nekoná totiž z túžby po moci, ale zo šialenstva, do ktorého ho pred vekmi vohnali ľudia, keď decimovali Sithov. A oproti Pánovi prsteňov je táto trilógia omnoho temnejšia.
Popri Tolkienovi sa Williams inšpiroval aj niečím iným. No, inšpirácia je pomerne eufemizmus v tomto prípade, každopádne, je to kresťanstvo. Katalóg mien väčšiny Erkyňanov tvoril asi otváraním Biblie na náhodných miestach, takže sa stretávame s Eliášom, Jošuom, Barnabášom, Noahom, Leleth, Juditou apod. Z kríža urobil strom, z Chrámu sv. Petra Sancella Aedonitis, kresťania sú aedoniti a tiež nemajú úplne v láske pohanov. Dokonca si myslím, že ani Ard nemá prívlastok Východný náhodou, ale Williams odkazuje na starú kresťansku legendu o kňazovi Jánovi, ktorý kdesi na východe vládol ríši plnej pokladov a bájnych zvierat. Akurát, že nik ju neobjavil, ak teda nepočítame Umberta Eca a jeho Baudolina, no a teraz Williamsa.
Nie je to jediná analógia stredovekého sveta, ale z môjho pohľadu vyčnieva najviac. Každopádne, Williams nevytvoril len suchopárny fantastický zemepis, ale premyslené a detailne opísané univerzum, celé „inšpirovanie sa“ by bolo nanič, keby ste tam nechceli tráviť čas. Ja som chcel. Akurát som si časom kládol otázku, že s kým.
Festival samoľútosti
Ide totiž o takú vec: ako v každej ságe, aj v tejto nájdete hromadu postáv, ale hrdina je prosto vždy len jeden. V tomto prípade je ním Seoman, alebo Simon, dospievajúce chlapčisko, ktorý sa ocitol vo víre udalostí, pričom jeho osud pozorný čitateľ odhalí už v prvej knihe. Od druhej knihy som ale nadobudol neodbytný pocit, že Simon je sebaľútostivý fagan, ktorému sa veci dejú tak nejako samé, a viac ma začali zaujímať cesty iných protagonistov. Napríklad Eliášovej dcéry Miriamele, alebo Tiamaka, nového člena Bratstva zvitku.
Celý čas Simona niekto alebo niečo zachraňovalo, a celý čas, a to bolo najhoršie, sa ľutoval. Prisámvačku, že práve od Kameňa rozluky, takmer vždy, keď Simon nastúpil na scénu, nezabudol sa poľutovať, že mu nič nevychádza, že ledva prežil to, osud mu neprial v tamtom, nič z toho nechcel a podobne. A takýchto neborákov stretneme viac, trebárs princa Jošuu, ale ten bol aspoň proaktívny.
Možno chcel Williams pripomenúť, čím všetkým si Simon prešiel. Ale v jednom kuse? Možno sa chcel do neho psychologicky ponoriť. Lenže boli chvíle, keď si Simon ťažkal ešte aj dobre že nie pri otváraní blbých dverí alebo dákej inej ordinárnej činnosti. Možno som už zabudol, aké to bolo v puberte. A možno chcel len nabrať strany, však každá fantasy ich musí mať stovky…
Keď sme už pri tej kvantite, domnievam sa, že sa v nej odrazila aj snaha napísať, podobne ako Tolkien, vznešený príbeh. To môže ospravedlniť rozvláčnosť a kvetnatosť textu, dokonca je to jedna z jeho predností, donúti to čitateľa spomaliť, vytrhne ho z hektiky každodennosti, umožní ísť do hĺbky, len nie vždy to bolo účelné. Pri opisoch miest, dejín, prepise starobylých textov fajn, opis vnútorného sveta postáv až na toho Simona Williams poväčšine zvládol. Ale boli situácie, keď tá „rozťahovačnosť“ vyložene bila do očí a s príbehom nemala nič, akurát čo zvyšovala počet znakov.
Veď dajme si krátky príklad:
„Áno,“ prikývol Jošua súhlasne hlavou.
už neviem, na ktorej strane
Načo, prepánakráľakňazajána, si to musel takto rozpisovať? Nestačilo len prikývnuť? Dá sa aj niečím iným než hlavou a dá sa aj inak ako súhlasne? Isteže dá, napríklad neochotne, ale tak mi to opíš až v tomto prípade, inak ten balast, milý Williams (prípadne editor) vyškrtni. Kým by to bola jednotlivosť, nič sa nedeje, ale takýchto momentov je v celej ságe množstvo, textu to neprospieva a čitateľa oberá o energiu, ktorú by zužitkoval sústredením sa inde.
Klasický v dobrom i zlom
No, už sa zbytočne rozpisujem aj ja, tak načim to ukončiť. Napriek vyššie zmienenému musím povedať, že čítanie Williamsovej ságy rozhodne nebol stratený čas. Chcel som „niečo ako Tolkien“, dostal som to. Košatý a kvetnatý text, kde je aj svet samotný jedným z hrdinov, ktorému držíte palce, záver dokonca prekvapí, a keď si uvedomím, že to je vlastne príbeh o tom, ako odpustenie dokáže poraziť nenávisť, tak až pookrejem.
Ono, najlepšie to asi vystihol v doslove Trónu z dračích kostí Boris Hokr (a ktorý rozhodne stojí za prečítanie):
Fantasy príbeh, ktorý je v dobrom i zlom klasický, a ktorý už roky preukazuje svoje kvality.
Príbeh vo svete, do ktorého sa časom určite vrátim, pretože Jasný osteň, Žiaľ a Tŕň nie je a nebude jediným spisom z Východného Ardu.
A mimochodom, oceňujem obálky. Dýchajú z nich síce trochu tie roky deväťdesiate, ale po dočítaní som si uvedomil, že je to taká umná dešifrovačka toho, čo sa udeje v knihách.
Trilógia Jasný osten, Žal a Trn (Memory, Sorrow, and Thorn)
- Autor: Tad Williams
- Preklad: David Záleský, Markéta Záleská, Tomáš Zábranský
- Vydal: Laser, 2018 – 2019