Kníhkupec z Kábulu je jedna z tých kníh, kde každý každému robí zle. Štát občanom, náboženskí fanatici vlažným veriacim, muži ženám, ženy ženám, muži mužom, skrátka: ľudia ľuďom. Kníhkupec z Kábulu je mozaika príbehov jednej na afganské pomery bohatej rodiny. Kníhkupec z Kábulu je aj sondou do života v krajine rozbitou vojnou a fundamentalizmom.
Tento text nie je ani tak recenzia, skôr len tip. Åsne Seierstad napísala dobrú knihu, prečítajte si, poťažkáte si, zamyslíte sa, poďakujete za to, čo máte.
Nórska spisovateľka a reportérka Åsne Seierstad sa vydala do Afganistanu pokrývať dianie po útoku na Svetové obchodné centru v New Yorku. Po páde Talibanu, radikálneho nábožensko-politického hnutia, skrátene fanatici, v krajine ešte zotrvala. Štyri mesiace prebývala v rodine kábulského kníhkupca, zaznamenávala si videné i počuté a potom z toho vznikla táto kniha.
Text osciluje na pomedzí reportáže a románu. Bližšie to má asi k tým reportážam, nejde o ucelený príbeh s naratívnym oblúkom, skôr zbierku príhod členov Sultánovej rodiny.
Sympatický despota
Áno, Sultánovej, autorka sa rozhodla mená anonymizovať. Nepomohlo, veď v tak zdevastovanej krajine akou je Afganistan asi nebude veľa ľudí, ktorí sa pokúšajú vybudovať kníhkupecké impérium. Nehovoriac o tom, že po vydaní Seierstadinej knihy sa ozval samotný protagonista. Volá sa Shah Muhammad Rais a vyzerá takto:
Sympaťák, poviete si, no v krátkosti by sa dal, vychádzajúc z knihy, charakterizovať takto:
Sultán bol po mnohých stránkach liberál. V Iráne sebe a Sonji nakúpil západniarske oblečenie. Burku opisoval ako ponižujúcu klietku a tešil sa, že niektoré ministerské posty obsadili ženy. V srdci si prial, aby sa Afganistan zmenil na modernú krajinu, a vedel horlivo rozprávať o oslobodení žien, ale v rodine naďalej vystupoval ako autoritatívny patriarcha.
Veru, a ak nebol doma, tak žezlo pána rodiny prebral jeho syn Mansúr. Aj vám ho je ľúto, lebo je pomerne, na rovinu povedané, poondený z otca, no potom ho chcete aj prefackať, pretože k ženám sa správa tak, ako bol naučený. Napríklad nemá problém navrieskať na vlastnú matku, prípadne jej nedovoliť chodiť do práce snov. Jeho mať totiž chcela byť učiteľkou, ale musela zostať doma.
Trochu osobnej skúsenosti
Pripomenulo mi to jednu služobnú cestu vo Fínsku, spoznal som sa na nej s istými jordánskymi súrodencami. Milí boli, vzdelaní, ich firma pracovala na edukačnom softvéri pre deti, ale bol to brat a sestra, muž a žena. Na ceste z práce sme ja a on kráčali vedľa seba, ona pár krokov za nami. Nikdy pred, nikdy povedľa nás. A už nedajbože vedľa mňa. Ani vtedy nie, keď sme sa rozprávali. Čo, mimochodom, bolo možné vždy len po láskavom zvolení brata. Jej spolubývajúce v hoteli dokonca poprosil, nech na ňu dozrú. Spolubývajúce boli Maďarka a Španielka, ak si dobre spomínam, takže asi tušíte ako to dopadlo. Prisľúbili, neriešili. Napokon, ani nebolo čo, vraj sa správala príkladne.
Zastihlo ma to inak nepripraveného, síce som mal povedomie o biednom postavení žien v moslimskom svete, ale čo som mal, v centre mrazivých Helsiniek jednému aj druhému vykladať, že hej, toto je nespravodlivé, nechaj ju, nech sa sama rozhodne! Navyše som mal chvíľami pocit, že brat sestru neobmedzuje, ale ochraňuje. Predomnou, pred reprezentáciou skazeného západného sveta.
Ľahko sa odsudzuje aj ťažko zároveň, ani ten brat, ani Mansúr iný prístup k ženám nepoznajú, Sultán azda aj áno, len zase to máte tak: môžete milovať knihy a byť aj mrcha chlap zároveň (a nemá rád Salmana Rushdieho, vraj si fatvu zaslúžil, pritom Satanské verše ani nečítal…). Hlavne, keď sa môžete oprieť o prastaré rodové zvyky a Talibanom znivočené sebavedomie žien.
Motív utláčaného ženského pokolenia je v knihe silný, sama autorka priznáva, že najviac ju do zúrivosti privádzalo práve správanie sa mužov k ženám. Vytáčalo to inak aj mňa. A tak vôbec, čo sa tu budem rozpisovať. Muž (Karím) dvorí dáme (Leila), po hodinách pod dozorom sa na moment ocitnú osamote a prebehne tento rozhovor na tému, či by si ho teda vzala:
„Aká je tvoja odpoveď?“ spustí Karím.
„Vieš, že ti to nemôžem povedať.“
„Ale čo si praješ?“
„Vieš, že nemám vôľu.“
„Ale páčim sa ti?“
„Vieš, že na to nemôžem mať názor.“
„Povedala by si mi áno, keby som ťa požiadal o ruku?“
„Vieš, že ti to nepoviem ja.“
„Chceš sa so mnou znovu stretnúť?“
„Nemôžem.“
„Prečo nemôžeš byť milá?! Nepáčim sa ti?“
„Moja rodina rozhodne, či sa mi páčiš alebo nie.“
Spoiler: rodina rozhodla, že sa nepáči.
Pre poriadok však treba dodať, že aj ženy sa dokázali vytrápiť medzi sebou. Napríklad potom, ako jednu dievčinu zavraždili jej vlastní bratia (po dohode s matkou, prosím pekne) ako trest za to, že sa spustila (bola s nejakým chalanom sama na lavičke), to boli práve susedky, ktoré klebetili v zmysle, že si to zaslúžila, a že tak jej treba, a že tak rodina zmila hanbu. Správne sa rozhodli!
Hlava mi ten koncept vraždy zo cti neberie, fakt, že nie. A to ani v prípade, keď si priznám, že môj pohľad užívateľa výhod západného sveta môže úsudok skresľovať. Snažil som to brať inak do úvahy počas celej knihy, ale nie je to jednoduché, často som bol z tých ľudí smutný.
Kníhkupec z Kábulu vracia úder
Mimochodom, smutný bol aj kníhkupec z Kábulu po vydaní knihy. Seierstad vraj nepodala pravdivý opis udalostí, píšu LA Times, a vonkoncom nepochopila fungovanie afganskej spoločnosti. Rais tvrdí, že autorka do krajiny prišla s už vytvoreným obrazom a jeho rodinu len vtesnala do rámu.
Raisovou odpoveďou boli nejaké legislatívne kroky, vyhodenie Kníhkupca z Kábulu z portfólia kníhkupca z Kábulu, a pozor, vlastná kniha, v ktorej vraj dáva veci na pravú mieru: Bol raz jeden kníhkupec z Kábulu. Takže načim si aktualizovať wishlist. Hoci už teraz si kladiem otázku, prečo túto knihu nenapísala trebárs vyššie spomenutá Leila, alebo Ásirova prvá manželka.
Kníhkupec z Kábulu (Bokhandleren i Kabul)
- Autor: Åsne Seierstad
- Preklad: Simona Jánošková
- Vydal: Absynt, 2019