Buď svetlo. Steven Pinker o tom, prečo sa máme dobre

Buď svetlo, povedal Steven Pinker, otvoril textový editor a podujal sa obhájiť rozum, vedu, humanizmus a pokrok. Tvrdí, že vôbec nie sme na tom tak zle, ako sa zdá. Podľa testimoniálov na obálke mu to uznal aj taký Bill Gates. A dá sa povedať, že tento prístup oslovil aj mňa.

Akurát mi napadá, že či Buď svetlo nie je práve jedna z tých kníh, ktoré presviedčajú už presvedčených.

Kanaďan Steven Pinker pôsobí ako profesor na Harvardovej univerzite, jeho odborným záberom sú kognitívne vedy, výskum jazyka a sociálnych vzťahov a najmä psychológia, resp. evolučná psychológia. To je tá, ktorá najviac žmurká na prírodné vedy, s Freudom a Jungom tam asi veľmi nepochodíte, zato Darwin, to už je iná pesnička. Priznám sa, že na prvé počutie sa mi javí, akoby tu duša, vedomie nemali čo hľadať, zaujíma ich len mozog, mäso, ale to je vedľajšie a asi sa aj mýlim.

Nikdy nebolo lepšie

Každopádne, to nás teraz zaujímať nemusí, pretože táto Pinkerova kniha nie je referátom odborníka v akademickej debate, ale príspevkom intelektuála do súčasnej celospoločenskej diskusie o stave sveta. Buď svetlo je textom najmä sociologickým a úvahou, ktorá má, ako hovorí podtitul knihy, obhájiť rozum, vedu, humanizmus a pokrok.

Autora už totiž rozčuľovalo neustále bedákanie nad tým, ako sa ľudstvo rúti do záhuby, či slaboduché privolávanie mýtických starých dobrých čias. A je jedno, či po nich volá populista, alebo skľúčený jednotlivec, či im vadí, že by sme sa mohli mať lepšie, alebo, že sa máme až príliš dobre, a tak zabúdame na to podstatné, nech je to už čokoľvek. Základná premisa knihy znie, že nikdy nebolo lepšie. Alebo, ako zacitoval Pinker Obamu:

Keby ste si mohli vybrať historické obdobie, v ktorom sa chcete narodiť, … , vybrali by ste si dnešok.

Barack Obama

Argumentačná báza stojí na množstve dát, grafov, výskumov (len poznámkový aparát a použitá literatúra zaberajú vyše sto strán), ktoré dokazujú, že náš svet je bezpečnejší, žijeme dlhšie a vo väčšine v mieri, aj kvalita života je vo všeobecnosti tiež na vysokej úrovni, tak na čo sa vlastne sťažovať?

Ešte aj teraz, keď sa súčasná situácia okolo koronavírusu prirovnáva k tomu najhoršiemu, čo svet postihlo od druhej svetovej vojny, tak vlastne jediný problém značnej časti obyvateľstva je vyhrať boj s nudou, alebo nutkaním vypisovať na Facebook mobilizačné výkriky typu „zostaň doma“. Iste, existenčný aspekt lockdownu je ťaživý pre mnohých, ale tí skôr riešia ďalšiu pôžičku, aby mohla rodina prežiť, alebo nadávky od tej prvej skupiny, akí sú sprostí, keď zo zúfalstva uverili konšpiráciám. Uvedomujem si, že zjednodušujem, že táto kríza redefinuje všeličo, no nech je ako chce, uznáte, že sme niekde inde, ako trebárs obyvatelia krajín sužovaných vojnou či hladomorom. Aj keď pesimista, zarytý kritik, či cynik by podistým dodal, že čo nie je, môže byť.

Buď svetlo, riekol a ponúkol grafy

Spomínam si na časy, keď mama chodila prať oblečenie do rieky, tam ich plákala, pretože sme nemali automatickú práčku, len žmýkačku. A to vám bola udalosť, keď sme sa k takej vymoženosti dostali, pretože odrazu ste v mínus tridsiatkach v decembri nemuseli máčať prsty v ľadovej vode, hneď potom, čo ste si vysekali ľad. Takže áno, aj to je pokrok, pekne vysvetlený, hmatateľný, progres s príbehom, graf ukazujúci krivku životného komfortu premietnutý do zrozumiteľného naratívu.

Tu trochu Pinker pokrivkáva, ponúka samé grafy, samé čísla, nevravím, aj nejaké príklady dá, len to zavše až unaví, pôsobí ako suchý výpočet, no a ako sa hovorí, z grafov sa nenajeme. Darmo sa budete sýrskeho utečenca pýtať, že čo sa sťažuje, veď žijeme v najmierumilovnejšej dobe. A dedičov, ale čoby dedičov, obete generačnej chudoby, ktoré dodnes nemajú ani (na) tú žmýkačku, asi neupokojíte grafom s klesajúcou krivkou cien bielej techniky.

Pinker často v knihe zmieňuje otrepanú výčitku, podľa ktorej grafy ľudí degradujú na čísla a kontruje tým, že je to práve naopak. Že čísla zrovnoprávňujú, že nepozerajú na jednotlivcov, ale na celkový trend. A ten je snáď vo všetkých ukazovateľoch priaznivý. Ibaže ak ten úspech pokroku sledujem za jeho neprekonateľnou hranicou, vylúčení z užívania si jeho benefitov, tak nás asi žiaden graf neuspokojí. Nik predsa svoj život nežije analyticky, človeku bol odjakživa bližší mýtus než veda, už len preto, že mýtické myslenie zahŕňa aj emócie.

Pre mňa osobne druhou vážnou slabinou knihy je posledná kapitola, v ktorej si vytvorí oponentov osvietenstva a následne ich rozoberie. Prvou hrádzou proti osvietenstvu, resp. humanizmu, je podľa Pinkera teistická morálka, čo je v jeho ponímaní náboženstvo. No ako píše:

Väčšina ľudí má však o náboženstve len hmlisté predstavy.

A taký pocit som mal aj z jeho argumentácie, akoby aj on patril k tej väčšine. Celé to kĺzalo po povrchu, nechýbali kvázi hlboké otázky typu, ak je Boh, prečo dopustil holokaust a keď už zaťal v štýle, že nebyť náboženstva, nebolo by inkvizície, upaľovania a križiackych výprav, tak už som ozaj pretočil očami. Je to asi argument na úrovni, že nebyť pokroku, nebola by atómová bomba, veľký čínsky firewall a ani Trump v Bielom dome. Rozumiem, že autor vychádza z amerického prostredia, kde sa jednostaj musí naťahovať s kreacionistami, ale náboženstvo, resp. viera nie je ezoterika či fanatizmus (čo napokon pomerne presne ukazuje v pasáži venovanej islamskému svetu), ale ustavičná pochybnosť. Tu mi napadlo, či teraz mraští čelo viac vedec, alebo dogmatický katolík.

Druhým nepriateľom humanizmu je autoritárstvo, nacionalizmus, populizmus, reakcionárstvo a fašizmus. S tým sa nedá nesúhlasiť. Pochybnosti nastanú až vtedy, keď sa tok textu o vyššie zmienených ideológiách zvrhne na hejt na Nietzscheho. Povyberal si čriepky z jeho tvorby, špeciálne tie o nadčloveku, všetko tak zredukoval a juch, vinník je jasný. Pritom nemám pocit, žeby nejaký skeptik vôbec Nietzscheho vyťahoval, alebo sa ním súčasní kritici zaštiťovali.

Celkovo z toho dýcha anachronizmus, ale kým pri zakladateľoch osvietenstva sa v úvode knihy tejto pasci vyhol, tu akoby sa do nej strmhlav sám a rád vrhal. A že sa teda chytil…

Presviedčať presvedčených

Uvažoval som, komu je vlastne táto kniha určená a napadli mi tri skupiny: my, čo sa máme relatívne fajn, nás poteší takýto faktografický dôkaz posunu k lepšiemu. Nás už o kvalitách tejto knihy netreba veľmi presviedčať. Potom sú tu tí, ktorých “svetlo” obišlo, ale domnievam sa, že tí k takejto literatúre v lepšom prípade neinklinujú, v horšom ani nedostanú. No napokon je tu nekonečný zástup kritikov, ktorých, tak ako tých prvých, asi tiež nepresvedčí nič. Vždy budú mať naporúdzi nejakú inú publikáciu, podľa ktorej, napríklad, čo ja viem, o rok dôjdu zásoby ropy. Vlastne, nie, to už akosi v súčasnosti nie je téma, ale nájdu si čosi iné.

Ale bez ohľadu na to, kniha je to dobrá. Čitateľovi poskytuje skvelý argumentačný nástroj, ak sa chce baviť v rovine faktov, slušne zhadzuje večných frfľošov, ktorí kritizujú z povahy svojho pôsobenia, alebo prosto len nechcú vidieť aj to dobro v tom božom svete. Niežeby Pinker kritiku nepovažoval za prospešnú, napokon, kam by sme sa bez nej pohli, len považuje za dôležité vyzdvihnúť aj veci, ktoré sa podarili. Proste, jestvuje konštruktívna kritika a potom kritika pre kritiku.

Ohlasovatelia konca dní tu boli, sú a aj budú, je iba na nás, do akej miery sa nimi necháme ovplyvniť. Sú zruční, a tak my musíme byť zručnejší, informovanejší a presne v tomto smere Buď svetlo exceluje.

Dobré rady nad zlato

V samotnom závere ponúka Pinker krátky návod na to, ako si vniesť optimistické svetlo do temnej záľahy negativistických výstupov médií, konšpirátorov, politikov, susedov.

Niet lepšieho spôsobu, ako Buď svetlo odporučiť a recenziu uzavrieť, než odpisom krátkeho súhrnu, ktorý nám zabezpečí trochu toho optimizmu v pochmúrnej realite (aj keď trpí nedostatkami opísanými vyššie):

  • pamätajte na matematiku: jeden prípad ani zďaleka nenaznačuje trend,
  • pamätajte na dejiny: to, že je dnes niečo zlé, neznamená, že to kedysi v minulosti bolo lepšie,
  • pamätajte na filozofiu: nemožno rozumne uvažovať o tom, že neexistuje rozumné uvažovanie, a rovnako nemožno veriť, že je niečo dobré, pretože to tak určil Boh,
  • pamätajte na psychológiu: mnoho z toho, čo si myslíme, že je pravda, pretože sú o tom presvedčení naši spolubratia, pravda nie je,
  • udržujte si odstup. Nie každý problém je kríza, nie každá zmena znamená koniec,
  • neupadajte do ponurých hĺbok pesimizmu, problémy boli a budú, no dajú sa riešiť,
  • no a napokon: nechajme už Nietzscheho.

Buď svetlo. Obhajoba rozumu, vedy, humanizmu a pokroku

  • Autor: Steven Pinker
  • Preklad: Martin Djovčoš, Igor Tyšš
  • Vydal: Tatran, 2019
Obálka knihy Buď svetlo od Stevena Pinkera.
Obálka knihy Buď svetlo od Stevena Pinkera.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *