Hra o tróny, alebo keď aj tanec s drakmi nudí. Prečo (ne)čítam fantasy, diel druhý

Drak.

Po tom, ako som sa v predošlom texte zamýšľal nad dvoma konkrétnymi fantasy titulmi, nadišiel čas podumať nad žánrom ako takým. Pripravte sa na nejaké to zovšeobecnenie, veď žáner založený na klišé to znesie, nie? A tiež si kopneme do Piesne ľadu a ohňa. A to sa čo? Oplatí!

Ale aby to nebolo len o frflaní, roztrúsim v texte aj zmienky o knihách, z ktorých zas tá duša tak nebolela.

Na úvod sa ešte vrátim k prvému dielu tejto prečonečítamfantasy ságy.

Aby sme si rozumeli, viem, že knihy vychádzajúce k a z herných svetov sú viac-menej autorizovanou fanfiction, odporúčanou literatúrou k univerzu. Ak to obstojí ako svojstojný produkt kultúry, kniha bez videoherného kontextu, tak je to iba dobre, ak nie, nevadí (osobne si nemyslím, že akákoľvek Warcraft Universe kniha obstojí, ale napríklad dvojdielna séria zo sveta The Elder Scrolls, Pekelné mesto a Pán duší, ten potenciál má).

Keď môže Activision Blizzard ponúkať ako merchandise tričká či krígle s logom Hordy, prečo nie aj knihy, že… Problémom je samozrejme obsah. Ak budem piť z toho krígľa pokazené pivo, ani taurenský stomp nezabráni vyliatiu toho patoku do záchoda… Ak na mňa z obalu žmúri nočný elf Malfurion, a ten obal prekrýva množstvo stránok a celé sa to tvári ako kniha, ešte to neznamená, že je to (dobrá) literatúra.

Ale i tak občas siahnem po nejakom tom warcraftovom titule. Hráč som už síce len občasný, ale fanúšik trvalý. Čím by sme moju motiváciu, prečo ako čitateľ tú kolísavú literárnu kvalitu prehliadam a aj v prípade, že je to nedajbože hlúposť, snažím sa to dočítať.

No a potom tu máme echt (klasické, high, akčné, epické, urban, neviemaké) fantasy, výsledok imaginácie a spisovateľského remesla, nie herných dizajnérov. Hej, aj také sa mi zavše pritrafí. Zláka ma napríklad obálka (mám slabosť na krajinky, s drakmi na mňa nechoďte), prípadne synopsa, inokedy je zase človek len zvedavý, čo to tie státisíce a milióny ľudí či šiesti kritici ospevujú. Ibaže je to fantasy, ktoré zaberá najväčší kus toho pomysleného koláčového grafu nedočítaných kníh. Prečo?

Prečítajte si prvý diel o tom, prečo (ne)čítam fantasy.

Tri hlavné dôvody

Po prvé: Keď všetkého veľa škodí a čo s tým má R. R. Martin

Fantasy je azda jediný literárny žáner, kde temer nejestvuje stred. Alebo mi autor predloží poviedku, alebo sedem 800-stranových zväzkov. Prirovná sa k záhradníkovi, príbeh sa mu rozrastie a potom treba predsa každú dejovú líniu rozumne ukončiť, konárik správne uťať. Alebo sa vyhovorí na rozsiahly svet, a ten sa nedá uveriteľne vybudovať na 300 stranách. Ibaže vo mne vždy hlodá podozrenie, že len nevie škrtať, nevie, kedy prestať, nevie, že je grafoman. Žmurkám na istého Martina. A editor zase buď nevie robiť svoju robotu, nedokáže autora presvedčiť, že toto vyhoď, alebo pri pohľade na tisíce strán rukopisu len zalomí rukami, odpíše „jasné, pozriem na to“ a ide radšej plniť dáke questy vo World of Warcrafte.

A keď už teda niečo šancu dostane a pustím sa do ságy, dávam si veľký pozor, aby bola ukončená. A tu už prisámvačku na toho Martina gánim. Lebo viete, keď na deviatej strane poviedky zisťujem, že ma to nebaví, tak som už vlastne na konci. Čo pri románových ságach neplatí, a tak to aj dopadne.

A tu sa teda bližšie pozriem na tú nešťastnú Hru o tróny, resp. Pieseň ľadu a ohňa. Vydržal som dlho. Celý seriál a aj päť kníh. Teda, piatu, Dance with Dragons, som už dočítať nedokázal.

Všetko podstatné vytiahli scenáristi do seriálu, oni spravili tú editorskú robotu a hromadu fillerov vyhodili. Oni vytiahli George R. R. Martina zo žánrovej bubliny do mainstreamu a on sa im potom za to odvďačil ako? Nechce sa mi veriť, že seriál ukončili tak, ako ukončili bez toho, aby to prešlo konzultáciou s autorom. A ten si počkal na reakciu, zočil tsunami nevôle (čomu teda tiež úplne nerozumiem, ale asi to čosi napovedá o aktuálnom stave rozmaznaného ľudstva… Petície, fakt vážne? Petície?!) a na svojom blogu naznačil, že záver bude iný. Alebo bude rovnaký, len v knihe bude dávať väčší zmysel.

Isteže, popíše tritisíc strán a v tej mäteži opisov zbraní, erbov, hradov, dejového labyrintu a sarkastických dialógov ten zmysel niekde bude. Len hrozí, že sa nenájde, už nebude nik, kto by tú záhradu pokosil, kto by to podstatné zdôraznil. A ak sa niekto taký nájde, ja pri tom nebudem. Ja som sa už totiž asi od tretej knihy nudil, nedokázal som nájsť motiváciu, ktorá by čítanie hnala ďalej. Zmáhal sa pocit, že už nie som vnorený do príbehu, ale len nezúčastnene sledujem dej. Pýtal som sa sám seba, čo mi to dáva? Načo sa trápim? Quo vadis?

Aby sme si rozumeli, Pieseň ľadu a ohňa nepokladám za odpad, malo to svetlé momenty, nie, že nie. Aj chápem, že si čitateľov našla, jeden známy hovoril, že sa mu veľmi páčili farbisté opisy reálií, ďalší zase ocenil, že je to také hrubé a obšírne, vďaka čomu mohol dlhší čas tráviť vo Westerose. Len mne sa tak akosi zdá, že konkrétne táto sága je po literárnej stránke preceňovaná. A nudná. Kdesi som zachytil, že Martinovi ide lepšie sci-fi než fantasy, ale to posúdiť (zatiaľ) neviem.

Po druhé: Všade samá šeď

Jednostaj narážam na snahu vymedziť sa voči žánrovému stereotypu fantasy ako boju dobra a zla, čierno-bielej polarizácie, všade sa to hemží nejednoznačnými hrdinami, ktorí raz zlo páchajú, inokedy dobro robia, raz pochybia, potom zase správne zvolia a vy vlastne neviete, prečo to čítate, keď toto vlastne žijete. Toľko sa všetci vymedzujú, až sa to samo stalo stereotypizovalo.

Mne napríklad vôbec nevadí, keď je jasne definované, že tento je dobrý, tento zlý. Každý si zaslúži istoty! Niekedy len stačí, keď je to dobre napísané. V literatúre je štýl dôležitý sťa príbeh samotný, štýl je predsa tou deliacou veličinou, ktorá oddeľuje dva rovnaké príbehy o putovaní magickými krajinami.

Obálka fantasy románu Králové Wyldu.

Ako trebárs Nicholas Eames a jeho Králové Wyldu. Miestami neviete, či čítate beletrizovaný zápis z nejakej hry na hrdinov (Dračí doupě, Dungeons and Dragons), alebo z putovania klasickej MMORPG zostavy. Všetko tam je: tank – ten, čo znesie veľa úderov; DPS – tí čo zase veľa úderov rozdajú; liečiteľ – postava, čo… Chápate. Je to skladačka všetkých možných žánrových klišé: blížiaca sa vojna prináša temnotu, záchrana sveta, draci, príšery, temný les, očarované zbrane, artefakty… Ale je to svižné, nijaký súboj navyše, nechýba vtip, cítite radosť z písania, a pritom je to len o tom, že jeden otec dá dokopy jednu starú partiu, aby išli zachrániť jednu dcéru. To je celé zhrnutie a nepotreboval na to štyri zväzky, krucinálfagot! Iste, Eames v závere hodí udičku, na ktorú by sa pokračovanie mohlo chytiť, ale to si ani nemusíte všimnúť.

Obálka fantasy knihy Sama čepel.

Ale Knihobôľ nie je nijaký plytký čitateľ, dokáže sa zžiť aj s tými nejasnejšími postavičkami. Ako v trilógii Prvý zákon od Joe Abercrombieho. To je zase o tom, že ledva sa skončila jedna veľká vojna, už sa zbrojí na inú veľkú vojnu, čo dá dohromady nezvyčajnú zmes ľudí zo severu, juhu i východu, čo nie sú nijakí hrdinovia, ale zato celkom dosť trosky, ale nie úplné neschopní, aby sa vybrali na západ, či kde, aby našli dáky artefakt, aby tak ukončili tú vojnu, čo sa má rozpútať a popritom porazia ešte bájne zlo. Kde ste už také niečo čítali, že… No všade! Aký je tu rozdiel? Abercrombie je vyštudovaný psychológ a je to vidieť. Logen a Glokta sú okrem postáv z Pána prsteňov jediné, ktoré si z fantasy vybavím po mene a nepletú sa mi zo Starkovcami. A to už je čo povedať. Navyše Abercrombie je zdravo cynický, vie pichnúť tak, až sa zamyslíte.

Po tretie: Funkcie feat. krása

Na pomyslenej základnej osi úloh literatúry – eskapizmus, resp. zábava, vzdelanie, reflexia – väčšina fantasy (a žánroviek ako takých) spadá do kolonky „zábava“. Nehodnotím, konštatujem. Napísať fantasy nie je jednoduché, v tom niet rozpor, na dobrú knihu treba predsalen čosi viac než znalosť reálií stredovekej zbrojárne. Ale aj tak, asi nik nečaká pri otváraní prvého zväzku hocakej trilógie budúceho laureáta Nobelovej ceny.

Lenže spektakulárne opisy kráľovstiev, dynamické štúdie bitiek a premyslené koncepty mágie ma ohurujú len dočasne (zväčša do konca trilógie). Je to vizuál v slovách, ľúbivé, nie krásne. Obrázok, nie pocit. Z toho, čo som doteraz prečítal, je to práve asi len ten Pán prsteňov (a čiastočne Daniel Abraham a jeho Tiene v lete a Zrada v zime), ktorý vo mne zanechal taký ten ťažko definovateľný pretrvávajúci pekný dojem, dojatie nad poslednou stránkou, že „ach, tak a je koniec“. Nielen, „už viem, ako sa to skončilo, ďalší prosím!“.

A kým pri čítaní trebárs Menasseho ma pri každej stránke prepadá túžba tiež niečo také úžasné napísať, pri fantasy takú žiadzu pocítim zriedka až vôbec. Iste, toto je veľmi subjektívne, veď fantasy autorov je dosť, takže kde-koho také nutkanie prepadne (a to je dobre!), len tým chcem podčiarknuť svoje vnímanie žánru.

Záverom

Možno to celé teraz pôsobí, že fantasy nemám rád, že tento druh literatúry považujem za pokleslý žáner, že patrím medzi tých, čo s pozdvihnutým nosom povedia: na rozprávky nemám čas, hľa, Ulysses, tým teraz žijem. V origináli. Už desať rokov. Na pätnástej strane (true story). Možno len ledabolo čítam, a preto mi uniká celý ten úžasný svet, čo mi autor predostrel. Možno si vravíte, že Knihobôľ nemá fantáziu. Ale vedzte, že to hovoríte o niekom, kto sa dokáže úplne bez problémov identifikovať ako krava, hľa:

Screenshot z hry World of Warcraft.
Zoznámte sa, Jekhyl, tauren na ceste šamana. S cool klobúčikom, veď uznajte…

Možno sa pýtate, načo to čítam, keď chcem niečo s presahom, keď chcem nejakú konfrontáciu s realitou dneška, alebo sa čosi dozvedieť. Načo sa trápim, keď ten brak, úniková literatúra letí do kúta, na kieho ďasa to kupujem, keď to potom končí v antikvariátoch (pozdravujem R. R. Martina do Liptovského Mikuláša).

Baví ma nechať sa literatúrou fascinovať, uvažovať o nej, premýšľať ju. Ale mne aj tá zábava na začiatok stačí. Je základ, niekedy prosto máte chuť si prečítať aj niečo „béčkové“. Je to ako s “junkfoodom”, viete, že vám život skracuje, i tak si objednáte. Alebo s borovičkou, tušíte, že to nie je dobrý nápad, aj tak ten poldecák do seba hodíte.

V podstate k celej beletrii pristupujem prizmou zábavy. Alebo inak, prizmou príbehu. Lebo darmo je, beletria je príbeh, ten je základ presahu. Nemožno napísať hlboké dielo s plytkým príbehom. Skončí to ako póza, do seba zahľadený text, táranie, karikatúra literatúry. A to je horšie ako nuda.

Rozdiel je, že pri fantasy nič iné než príbeh nečakám, všetko ostatné je bonus, malo by byť teda o čosi jednoduchšie ma vo svojom imaginárnom svete udržať, nie? Ak kniha nenapĺňa ani len túto bazálnu funkciu, mrzí ma to, ďalší text na ceste do zabudnutia, ďalší knihobôľ. A je jedno, či ide o fantasy, červenú knižnicu, alebo Umberta Eca (Nulté číslo tiež skoro skončilo v kúte, a áno, je to Eco, autor jedného z formatívnych diel Knihobôľa. O tom možno niekedy nabudúce).

Takže preto (ne)čítam fantasy. Rozčítam, sklamem sa, odložím. A to je všetko.

Ak ste dočítali až sem, zaslúžite si odmenu. Môžete mi dať like na Facebooku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *