Kámen a bolest ako cesta ku kráse. Nad románom Karla Schulza

Človek sa musí občas opiť, aby naďabil na niečo zásadné, niečo, čo by za iných okolností triezve rácio prehliadlo. Tak i ja, po akejsi bujarej oslave v snahe prebiť hlavybôľ, vytrmácal som sa do mesta. I vtiahlo ma to do antikvariátu. Vrávoral som medzi regálmi, mútnym pohľadom hanil chrbáty kníh, keď tu zrazu: Kámen a bolest. Ó áno, názov, čo vystihol aktuálny bôľ, hlavybôľ, schmatol som tú knihu, sadol do kresla a…

… v ten moment som vytriezvel. V tú chvíľu som sa začal dojímať a dojímam sa doteraz. Nie, toto nie je recenzia, toto je óda, chválospev na Karla Schulza, vraj plagiátora a vraj osočovateľa cirkvi, a jeho opus magnum, nedokončené veľdielo Kámen a bolest.

To sa tak občas stane, že smrť ukončí nielen život, ale aj prácu. Tak to bolo aj v prípade českého spisovateľa Karla Schulza a jeho eposu o Michelangelovi Buonarrotim. Pôvodne to mala byť trilógia, osud chcel, aby z toho bola len prvá časť (V zahradách Medicejských) a fragment druhého dielu (Papežská mše).

Karel Schulz (zomrel v Prahe v 1943) si v rámci svojej tvorivej evolúcie prešiel poetistickou avantgardou, bol členom Devětsilu, zoskupenia, ktorému nebola cudzia lyrizovaná próza či niečo, čo dnes voláme magický realizmus. Síce ho odtiaľ vylúčili kvôli obvineniu z plagiátorstva (Vladislav Vančura sa vyslovil, že poviedka Hughesov ústav sa až príliš nápadne podobá na Klub samovrahov od Roberta Louisa Stevensona; neviem potvrdiť ani vyvrátiť, ani jedno som nečítal. Zatiaľ.), ale neskôr ho brnianska pobočka pribrala naspäť.

Ešte neskôr neskôr mu to asi začalo byť aj jedno, pretože z priam radikálneho ľavičiarstva konvertoval ku katolíckej viere. A práve z tejto pozície začal v roku 1941 písať Kámen a bolest.

Kameň je viac než len životopis!

Ústredným motívom románu je život Michelangela Buonarrotiho, ale keby sme to uzavreli kategóriou „životopisný román“, veľmi by sme knihe krivdili. Lebo toto je v skutočnosti kronika, autor nás uvrhol do Talianska na prelome 15. a 16. storočia so všetkými a všetkým, čo k tomu patrí.

Čiže nielen Michelangelo, ale aj Niccolo Machiavelli nám čo-to povie, nazrieme do záhrad a osudov Mediciovcov, staneme sa svedkami vzostupov a pádov ďalších šľachtických rodov, no a v neposlednom rade, zamotáme sa v osídlach rímskych, resp. vatikánskych intríg. Zoznámime sa s milenkami pápežov, zradcami kráľov, ale aj s lúzou.

Pretože Kameň a Bolesť, to nie je príbeh jedného života, to je exkurz do dobových pomerov, oslava cirkvi a kritika vtedajších hodnostárov. Pápeži s milenkami, rodinkárstvo z Petrovho stolca, honba za bohatstvom, vraždy, vojny. Všetko tam je.

Veď si román, Schulz sa už toho nedožil, zato aj čo-to schytal. Okolo knihy sa rozbehla debata, že či nie je trochu nemorálna a či náhodou nejde len o snahu poškvrniť matku Cirkev. Že s tým začali členovia rádu, na ktorom v minulosti stála inkvizícia, dominikánov, je snáď len zlomyseľná zhoda okolností. Iní zase dielo obhajovali, že cirkev a vieru v skutočnosti oslavuje, veď napokon, je dielom konvertitu. Došlo to tak ďaleko, až kniha skončila na indexe pražskej a olomouckej diecézy. Zhrnutie celej kauzy nájdete tu, každopádne dejiny dali za pravdu umeniu a nie fanatizmu.

Román Kámen a bolest sa zaradil medzi kánonické diela českej literatúry a medzi ojedinelé mementá toho, že alkohol dokáže priniesť človeku aj niečo dobré.

Já a noc, jako již tolikrát.

A teraz…

… nastala chvíľa, rezignujem na objektivitu. Kámen a bolest je skrátka oslnivá kniha, chyby na nej nenachádzam. Azda len, že nie je dokončená. Ťažko sa tá žiara, tá krása opisuje, tá sa predsa prežíva, neviem s určitosťou definovať, kde v tej knihe pramení. V príbehu? V postavách? Štylistike a kompozícii? Jazyk pripomína biblické podobenstvá, je kvetnatý, chvíľami až prezdobený ako baroko, tempo i tak plynulé, tie ozdoby nerušia, proste čítate, čítate, čítate, detail za detailom a zrazu obraz. Alebo socha! Čo úder to písmeno, čo písmeno, to slovo, čo slovo to veta, veta neraz siahodlhá a čo veta to myšlienka, z hĺbky a hlboká zároveň.

Oj, aký len musel mať Schulz prehľad… Text autor popretkával modlitbami, latinskými citátmi, referenciami na kresťanské texty, filozofov, všetkým tým, čo zaváňa pózou a vyprázdneným intelektuálnym exhibicionizmom. Lenže nie, tu všetko dáva zmysel, zapadá do seba, miesto pocitu trápnosti vás prepadá zúfalstvo z uvedomenia si vlastnej nevzdelanosti.

Prisámvačku, že som Schulzovi schopný uveriť, že v tých „záhradách medicejských“ naskutku bol, že diktoval vtedajším pisárom do kroník state o smrti toho cudzoložníka Alexandra VI, alebo že sám Schulz čistil nástroje Buonarrotimu.

Štúdia k soche Dávida, ilustrácia z knihy Kámen a bolest.
Štúdia k soche Dávida, ilustrácia z knihy Kámen a bolest.

Bolesť vo Westworlde

Sťa kameň vás tá kniha ovalí, sťa bolesť prehluší toto dielo všetko, čo ste čítali. Iste, ibažeby nie, ale Knihobôľu sa tak stalo, a čo sa stalo, už sa neodstane. Bolesť totiž na jednej strane zatemňuje, na druhej prostredníctvom nej všeličo poznávame. Choroby, čo nás sužujú, vlastné vnútro, ale aj charakter nášho okolia.

Pri písaní som si spomenul na sci-fi seriál Westworld. Okrem iného tam pracuje s tézou, že umelá inteligencia, roboty (alebo roboti, ak ich považujete za životné entity) dokážu nadobudnúť vedomie. Jednou z ciest je silný zážitok, formatívna emócia vyvolaná bolesťou. Aj preto sú tam stroje vystavené nesmiernej krutosti, ktorej žriedlom je, ako inak, temnota ľudských duší. Niet sa však potom čo čudovať, ako temné sady vydajú temné ovocie. Ale sú aj svetlé výnimky, vo Westworlde sa ich pár našlo, veď si to pozrite.

Ale vráťme sa k téme, premostime temnotu a Michelangela. Lebo tento umelec, hoc žijúc v dobe, ktorá bolí, žijúc život plný vnútorných rozbrojov, dokázal cez to všetko zanechať za sebou svetlo. Až sa tak javí, že nebyť bolesti, nič by nebolo. Veď ako Schulz píše:

Zmítal se, měl srdce ze síry, maso z koudele, kosti ze suchého dříví. Verše se rozletěly jako jiskřící prach. V ohni a horečce se rodí báseň.

Román nás tak stavia nielen pred Michelangelove diela samotné, ale aj pred udalosti a dilemy, ktoré k nemu viedli. Ako fakt, je to hlboká psychologicko-filozofická sonda do jednej duše. To dnes síce píše každý recenzent do každého textu ku každej knihe, ale verte mi, keď sledujete Buonarrotiho pochody vedúce k úškrnu fauna či k soche Dávida, floskule sa vracia význam.

Mimochodom, ani samotný text Michelangelovho životopisu sa nerodil ľahko. Po dokončení prvého dielu si poznamenal, že chcel písanie trikrát opustiť a trikrát sa k nej vrátil.

Nie je to úplne ľahké čítanie, súčasný človek zvyknutý na 140 znakové tweety a stupídne memečka sa môže preľaknúť, zháčiť pri pohľade na vetu dlhšiu než názov kapitoly a potom sa o tom posťažovať na Facebooku. Môže ho to odradiť, ale nech, taký čitateľ je nehodný diela.

Keď som knihu zatvoril, nechal som ju ešte v sebe pár dní pôsobiť. Bál som sa pustiť do niečoho ďalšieho. Obával som sa hluku profánnosti a zároveň mnou lomcovali obavy: ako to, že som na takýto text narazil až teraz? Kde dosiaľ bol? A koľko takýchto géniov mi ešte uniká?

Nyní první díl dokončen s vypětím všech sil. To neudělal jsem já, já bych toho nebyl schopen, to udělala bolest.

Karel Schulz

Kámen a bolest

  • Autor: Karel Schulz
  • Vydal: Vyšehrad, 1977 (k dispozícii je aj nové vydanie)
Obálka knihy Kámen a bolest, vydanie z roku 1977.
Obálka knihy Kámen a bolest, vydanie z roku 1977.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *