Čtyři domovy a stesk. Ako utiecť z vlastného väzenia

Poznáte to. Vtrhnete do kníhkupectva, viete, čo chcete, no aj tak odídete s niečím, o čom ste dosiaľ ani nepočuli. Mne napríklad sa to deje neustále, čo je jeden z dôvodov, prečo kamenné kníhkupectvá, antikvariáty a knižnice nikdy, ale že ozaj nikdy nepredčí nejaký eshop. Naposledy sa mi to stalo, keď som sa vybral za voľačím o Číne a odišiel s čímsi o Izraeli. A vzťahoch a láske a smútku a útekoch a väzeniach. Nebudem to naťahovať: Eškol Nevo a jeho debut spred pár rokov Čtyři domovy a stesk.

Román, ktorý som čítal na svoje pomery dlho. Lebo špeciálna vojenská operácia, resp. nebudeme urážať svoju inteligenciu, skrátka a dobre: vojna.

Pokračovať v čítaní „Čtyři domovy a stesk. Ako utiecť z vlastného väzenia“

Poslední záblesk slunce. Ako som odsúdil knihu podľa obalu

Poslední záblesk slunce je prisámvačku prvé fantasy, pri ktorom som zabudol, že čítam fantasy. A to preto, lebo ten je jazyk, štýl… Ťažko sa mi to verbalizuje, ale zavše mi pri čítaní zaletela myseľ k lyrizovanej próze. Kay totiž nepísal knihu, on maľoval, skladal mozaiku obrazov. Niektoré fragmenty zobrazovali výjavy neľútostných bojov, iné hĺbavé postavy a ďalšie rozprávkové výjavy. Pritom sa to celé vďaka historickému základu drží pevne na zemi.

Sú to práve Kayov štýl (kde treba rozhodne oceniť prekladateľskú robotu Daniely Orlando), práca s dejinami i postavami, akcia podopieraná krehkosťou (a naopak), náznaky esejistiky a finálne dobro, ktoré tomuto textu priradili tag „Krásna literatúra.“ Nemôžem inak.

Pokračovať v čítaní „Poslední záblesk slunce. Ako som odsúdil knihu podľa obalu“

Ostrov bez pamäti. Keď pamäťová polícia zasahuje

Ostrov bez pamäti od japonskej autorky Yoko Ogawa je poslednou knihou, ktorú som v roku 2021 dočítal. Tento fakt nestojí sám o sebe za to, aby som sa týmto románom zaoberal podrobnejšie, len si to tak odkladám ako pripomienku pre budúce generácie.

Podstatné je, že Ogawin román ponúka síce predvídateľný, ale výborný text hodný niekoľkých riadkov aj na tomto mieste. A to aj napriek tomu, že obálka hovorí čosi o orwellovskom románe, čím trochu zavádza.

Pokračovať v čítaní „Ostrov bez pamäti. Keď pamäťová polícia zasahuje“

Tulák po hviezdach. Londonov manifest na nezlomnosť ducha

Tulák po hviezdach je zvláštna kniha. Je to dobrodružný román, je to ezoterický text zafŕkaný mystikou, je to návod na astrálne cestovanie, je to filozofické pojednanie, je to sociologická štúdia a ktovie, možno je to aj autobiografia.

Skrátka, je to Jack London, autor, ktorého diela som nachádzal v sekcii dobrodružnej literatúry pre deti a dodnes tak celkom nerozumiem, prečo.

Pokračovať v čítaní „Tulák po hviezdach. Londonov manifest na nezlomnosť ducha“

Červenákov černokňažník Čierny Rogan, alebo dobré béčko nie je zlé. Občas

V rámci objavovania tunajšej fantastiky, siahol som nedávno po „klasickom fantasy príbehu“ od Míla Linca. Konkrétne ide o román s názvom Stín Černého Hvozdu.

Ibaže to už nie je ani objavovanie, ani tunajšej, ale z nejakého dôvodu mi to pripomenulo Juraja Červenáka a jeho mocného hrdinu s menom Chuck Norris. Trepem, inak sa ten černokňažník volal: Čierny Rogan.

Pokračovať v čítaní „Červenákov černokňažník Čierny Rogan, alebo dobré béčko nie je zlé. Občas“

Sladký život, ktorý nie je ani sladký a možno ani život

Jana Micenková sa mi vryla do pamäti v aute, kde som si vypočul jej rozhlasovú hru Pán Hybš tu nebýva. Bol to taký horor, alebo thriller, alebo čo, v ktorom mladá recepčná zachraňuje kohosi týraného v hotelovej izbe, aby sa ukázalo, že to vlastne nie je tak úplne tak. Podrobnosti si už presne nepamätám, zostal len pocit ťažkej depresie. Niečo ako Sladký život. To je autorkina poviedková zbierka, po ktorej dočítaní vo mne zostala pachuť cynizmu, depresie, zmaru, nešťastia a priehrštia vulgarizmov.

A ono to vlastne nemusí byť vyslovene zle, občas aj niečo mútne človeku do života treba, napríklad poldeci borovičky, ale keď si dáte naraz celú fľašu… Nič moc, čo si budeme hovoriť.

Pokračovať v čítaní „Sladký život, ktorý nie je ani sladký a možno ani život“

Zimní přízrak, alebo keď sa temné leto nekončí

Takto vlani, na vlnách horúčav, pochytila ma žiadza schladiť sa nejakým hororovým románom. I vypožičal som si Temné léto od Dana Simmonsa. Rok sa s rokom zišiel, horúčavy, iste uznáte, boli vytrvalejšie, nuž, treba siahnuť po niečom radikálnom, výpovednejšom, so zimou v názve. No a Zimní přízrak sa núkalo ako ideálne riešenie.

Dôvod? Rovnaký autor, hrdina i miesto, to predsa nemôže dopadnúť zle. Ani nedopadlo, akurát sa ukázalo, že nie je horor ako horor.

Pokračovať v čítaní „Zimní přízrak, alebo keď sa temné leto nekončí“

War Crimes. Keď sa World of Warcraft odohráva v súdnej sieni

Blizzard sa nedávno rozhodol vydojiť pár dolárov na trhu nostalgie a vydal rozšírenie pre World of Warcraft Classic s podtitulom The Burning Crusade. Čo je vlastne MMORPG vyše desať rokov staré, ale stále jaré a hrané. Na mňa po čase začalo dotierať nutkanie prihlásiť sa do hry. Bola to zas a znova literatúra, ktorá ma uchránila pred márnym hľadaním strateného času prebdených nocí a frustráciou z neschopnosti dohnať ostatných v guilde či zohnať tanka do dungeonu.

Miesto toho som sa začítal do War Crimes, súdneho procesu jedného z antihrdinov Azerothu, Garosha Hellscream, z pera Christie Golden.

Pokračovať v čítaní „War Crimes. Keď sa World of Warcraft odohráva v súdnej sieni“

Sčítač. Jesse Ball, Downov syndróm a výprava za smrťou

Ovdovelý otec syna s Downovým syndrómom sa dozvie, že je smrteľne chorý. So životom i synom sa rozhodne rozlúčiť výletom. Toto je premisa románu Jesseho Balla, Sčítač. Takto na prvú to znie ako emočne vydieračský brak, prípadne spis o ťažkom živote s postihnutým dieťaťom. No v závere sa z toho vykľula zatiaľ najdojemnejšia kniha, akú som tento rok čítal.

A pritom ani neviem presne definovať, prečo. Možno je to tým, že z predloženého textu nevyžaruje ani tak túžba napísať knižku, ale vyslovene potreba. Tuším sa tomu hovorí vnútorná výpoveď.

Pokračovať v čítaní „Sčítač. Jesse Ball, Downov syndróm a výprava za smrťou“

Tři kameny jsou zeď. Ako som sa (ne)stal archeológom

V živote som chcel byť všeličím, od stolára, cez kresliča vystrihovačiek až po progamera. V tomto diapozóne viac či menej uletených predstáv bola vďaka dejepisárovi na základnej aj kariéra archeológia (pozdravujem pána D.). Tú som napokon neskúsil, ale zato som pomerne úspešne zisťoval, čím byť určite nechcem. Napríklad čašníkom. Alebo zubárom.

No niekde v podvedomí ten sen odhaľovať tajomné a skryté pretrval. A opäť sú to práve knihy, ktoré mi ho pomáhajú naplniť. V tomto prípade titul Tři kameny jsou zeď od muža menom Eric H. Cline. Kniha, ktorá si zaslúži pozornosť každého, kto má čo i len letmý záujem o históriu.

Pokračovať v čítaní „Tři kameny jsou zeď. Ako som sa (ne)stal archeológom“