Tvář vod alebo dvadsaťtisíc míľ nad morom

Obálka knihy Tvář vod autora Roberta Silverberga.

„I urobil Boh oblohu a oddelil vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou.“ Tak čítame v knihe Genezis o druhom Stvoriteľovom dni. V tretí deň vody oddelil od súše, na štvrtý ich osvetlil hviezdami, na piaty zase osídlil životom. A teraz si predstavme, žeby tu Boh akt stvorenia ukončil, a deň šiesty, deň zrodu človeka by nenastal.

Americký spisovateľ Robert Silverberg si to nielen predstavil, ale rovno napísal. Vytvoril planétu Hydros a na ňu umiestnil dej románu Tvář vod.

Pokračovať v čítaní „Tvář vod alebo dvadsaťtisíc míľ nad morom“

Bol raz jeden Kníhkupec z Kábulu

Kníhkupec z Kábulu je jedna z tých kníh, kde každý každému robí zle. Štát občanom, náboženskí fanatici vlažným veriacim, muži ženám, ženy ženám, muži mužom, skrátka: ľudia ľuďom. Kníhkupec z Kábulu je mozaika príbehov jednej na afganské pomery bohatej rodiny. Kníhkupec z Kábulu je aj sondou do života v krajine rozbitou vojnou a fundamentalizmom.

Tento text nie je ani tak recenzia, skôr len tip. Åsne Seierstad napísala dobrú knihu, prečítajte si, poťažkáte si, zamyslíte sa, poďakujete za to, čo máte.

Pokračovať v čítaní „Bol raz jeden Kníhkupec z Kábulu“

Pán prsteňov, kresťanstvo a čo s tým má Tad Williams

Tad Williams sa kade-tade spomína ako ten, čo sa kedysi nechal inšpirovať Tolkienom, no v súčasnosti je to už on, kto inšpiruje (napríklad aj autora Hry o tróny). A ešte sa spomína, že jeho štvordielna trilógia Jasný osteň, Žiaľ a Tŕň patrí medzi piliere žánru klasickej fantasy. Tak som teda po nej siahol, reku, časy sú ťažké, chce to do života niečo ľahšie i pekné zároveň, niečo ako Pán prsteňov. A treba si rozširovať aj tie žánrové literárne obzory.

Pôvodne som o tom síce písať nechcel, ale povedal som si, že tých temer tritisíc strán strávených vo Východnom Arde si pár poznámok zaslúži. Spoiler: text obsahuje spoilery.

Pokračovať v čítaní „Pán prsteňov, kresťanstvo a čo s tým má Tad Williams“

Buď svetlo. Steven Pinker o tom, prečo sa máme dobre

Buď svetlo, povedal Steven Pinker, otvoril textový editor a podujal sa obhájiť rozum, vedu, humanizmus a pokrok. Tvrdí, že vôbec nie sme na tom tak zle, ako sa zdá. Podľa testimoniálov na obálke mu to uznal aj taký Bill Gates. A dá sa povedať, že tento prístup oslovil aj mňa.

Akurát mi napadá, že či Buď svetlo nie je práve jedna z tých kníh, ktoré presviedčajú už presvedčených.

Pokračovať v čítaní „Buď svetlo. Steven Pinker o tom, prečo sa máme dobre“

Quijote a Rushdieho magický realizmus, v ktorom sa môže stať čokoľvek

Obálka knihy Quijote od Salmana Rushdieho.

Spomínam si, že keď sa v roku 2016 schyľovalo v USA k prezidentským voľbám, Rushdieho facebookom sa hmýrili statusy plné obáv z Trumpa a toho, čo jeho vtedy ešte len potenciálne zvolenie prinesie. Už vtedy som si kládol otázku, že ani nie tak či, ale kedy sa s tým vyrovná aj literárne. Medzičasom uviedol knihu Dva roky, osem mesiacov a dvadsaťosem nocí, lenže v nej som reflexiu posttrumpovského obdobia tak celkom nevidel.

No a nedávno mu u nás vyšiel nový román, Quijote, ktorým mne, Trumpovi a asi aj sebe Rushdie skúsil odpovedať.

Pokračovať v čítaní „Quijote a Rushdieho magický realizmus, v ktorom sa môže stať čokoľvek“

Jejich moře, alebo keď som prestal mať zo sci-fi nočné mory

Kde bola tam bola, bola jedna planéta, no tá planéta je úplne nepodstatná, lebo dôležité je iné. Okolo nej totiž obieha mesiac zvaný Ilmatar a na tomto nepatrnom kúsku nekonečného vesmíru sa odohrá konflikt medzigalaktických rozmerov. Pretože aj o tom je román Jejich moře od Jamesa L. Cambiasa.

A jediný dôvod, prečo som ho vlastne začal čítať, bola obálka.

Pokračovať v čítaní „Jejich moře, alebo keď som prestal mať zo sci-fi nočné mory“

Kámen a bolest ako cesta ku kráse. Nad románom Karla Schulza

Človek sa musí občas opiť, aby naďabil na niečo zásadné, niečo, čo by za iných okolností triezve rácio prehliadlo. Tak i ja, po akejsi bujarej oslave v snahe prebiť hlavybôľ, vytrmácal som sa do mesta. I vtiahlo ma to do antikvariátu. Vrávoral som medzi regálmi, mútnym pohľadom hanil chrbáty kníh, keď tu zrazu: Kámen a bolest. Ó áno, názov, čo vystihol aktuálny bôľ, hlavybôľ, schmatol som tú knihu, sadol do kresla a…

… v ten moment som vytriezvel. V tú chvíľu som sa začal dojímať a dojímam sa doteraz. Nie, toto nie je recenzia, toto je óda, chválospev na Karla Schulza, vraj plagiátora a vraj osočovateľa cirkvi, a jeho opus magnum, nedokončené veľdielo Kámen a bolest.

Pokračovať v čítaní „Kámen a bolest ako cesta ku kráse. Nad románom Karla Schulza“

Hra o tróny, alebo keď aj tanec s drakmi nudí. Prečo (ne)čítam fantasy, diel druhý

Drak.

Po tom, ako som sa v predošlom texte zamýšľal nad dvoma konkrétnymi fantasy titulmi, nadišiel čas podumať nad žánrom ako takým. Pripravte sa na nejaké to zovšeobecnenie, veď žáner založený na klišé to znesie, nie? A tiež si kopneme do Piesne ľadu a ohňa. A to sa čo? Oplatí!

Ale aby to nebolo len o frflaní, roztrúsim v texte aj zmienky o knihách, z ktorých zas tá duša tak nebolela.

Pokračovať v čítaní „Hra o tróny, alebo keď aj tanec s drakmi nudí. Prečo (ne)čítam fantasy, diel druhý“

Prečo ma Pán prsteňov nudil, Warcraft nie a prečo (ne)čítam fantasy. Diel prvý

Trilógie Pán prsteňov a World of Warcraft: Vojna prastarých.

Týmto coming outom si možno kde koho pohnevám, ale keď je raz niečo pravda, tak je to pravda a čo je pravda, nie je hriech a pravda vraj očisťuje, takže: Pána prsteňov som čítal po prvýkrát v sedemnástich a, nehanbím sa za to, príšerne ma nudil. Trilógiu zo sveta Warcraftu, Vojna prastarých, som čítal o niečo skôr a, tiež sa za to nehanbím, neskutočne som si to užíval.

Po takmer pätnástich rokoch som k Tolkienovi i Knaakovi vrátil.

Pokračovať v čítaní „Prečo ma Pán prsteňov nudil, Warcraft nie a prečo (ne)čítam fantasy. Diel prvý“

Blažené časy, krehký svet

Blažené časy, krehký svet som prečítal pred dvoma rokmi, posledné strany som dočítal v aute cestou domov z istej svadby, nie, nebol som šofér, a potom som po zvyšok cesty len nemo hľadel z okna na ubiehajúci svet.

Teraz, vo voľnej chvíli, som si v knihe opätovne zalistoval, začítal sa do pár strán, do prvej, nejakých náhodných a záverečnej. A znova sa to všetko vrátilo. Leo a Judita, intelektuál a život, šťastie a trosky. Hlavne tie trosky.

Pokračovať v čítaní „Blažené časy, krehký svet“