Poslední záblesk slunce. Ako som odsúdil knihu podľa obalu

Poslední záblesk slunce je prisámvačku prvé fantasy, pri ktorom som zabudol, že čítam fantasy. A to preto, lebo ten je jazyk, štýl… Ťažko sa mi to verbalizuje, ale zavše mi pri čítaní zaletela myseľ k lyrizovanej próze. Kay totiž nepísal knihu, on maľoval, skladal mozaiku obrazov. Niektoré fragmenty zobrazovali výjavy neľútostných bojov, iné hĺbavé postavy a ďalšie rozprávkové výjavy. Pritom sa to celé vďaka historickému základu drží pevne na zemi.

Sú to práve Kayov štýl (kde treba rozhodne oceniť prekladateľskú robotu Daniely Orlando), práca s dejinami i postavami, akcia podopieraná krehkosťou (a naopak), náznaky esejistiky a finálne dobro, ktoré tomuto textu priradili tag „Krásna literatúra.“ Nemôžem inak.

Poďme na to zhurta a to vyhlásením: román Poslední záblesk slunce kanadského spisovateľa Guya Gavriela Kaya sa stal pre mňa dokonalým príkladom písania hrdinskej fantasy bez upätosti na naturalistické násilie a trápnych replík (pozdravujem Červenáka a Rogana. Viem, viem, porovnávať vtedajšieho Červenáka s terajším Kayom, či béčko s áčkom nie je úplne fér, ale tak musel som, no…). Niežeby tam krvi nebolo, aj opisu krvavého orla sa nám dostane, ibaže Kay zjavne pozná zmysel pojmov „účel“ a „miera“.

Obsah knihy nikoho neodvalí. Autor v podstate zmiešal historické udalosti deviateho storočia okolo anglosaského kráľa Alfréda Veľkého (tu nesie meno Aeldred), severské ságy a keltskú mytológiu. Čiže budeme sledovať osudy jedného kráľovského rodu, zoznámime sa s drancovateľmi ďalekého severu a navštívime temný les. Predstavte si seriál Vikingovia, to by malo na ilustráciu stačiť.

Na pozadí sa odohráva ústup pohanských bohov istému Džadovi. To je akronym pre kresťanského Boha, ale treba povedať, že Guyovi sa teológiu podarilo „vykradnúť“ lepšie (a nezostal len pri tom), inteligentnejšie než takému Tadovi Williamsovi. Druhý menovaný načrel do teológie ako registra mien a úkonov, no v tomto románe polemizujeme o veľkých otázkach viery, alebo aj o takom celibáte.

Guy šiel do hĺbky, do ktorej zliezal najmä skrz kňaza Ceiniona. Ten rieši taký menší rozpor, že Džad zmýšľa o duchoch, vílach a podobných nadprirodzenostiach (kniha užíva veľmi pekný pojem „přísvětí“) ako o bohorúhačských poverách, ale sám ich svojho času uzrel. Aj vníma existenciu prísvetia, aj vie, že je to prúser. A nie je to len on, koho gniavi tento problém, ale ako jedna postava naznačí, možno by stačilo len akceptovať, že oba svety sú v skutočnosti jedným:

Najdu svůj svět tam venku, až tě opustím?
Nevím, jak to myslíš. Toto je svět, který máme.

Neľahké hľadanie hlavného hrdinu

Ceinion je zároveň výbornou ilustráciu schopnosti autora pracovať s postavami. Majú svoju minulosť, ktorá logicky vyústila do ich činov vo fikčnej súčasnosti. Trebárs spomínaný Ceinion a jeho vzťah k nadprirodzenu je formovaný zradou pri smrti manželky, ale autor umne poodhaľuje aj ďalšie vrstvy.

Identifikovať jedného hlavného hrdinu nie je možné, zato zlosyna, ktorý do príbehu vnesie konflikt, spoznáme ľahko. O to prekvapivejší je jeho koniec, skorý a mňa osobne zaskočil. Išlo totiž o postavu, čo nápadne pripomínala istého Ivara Bezkostého. Hej, seriál Vikingov mám naozaj rád.

Toľko zmieňovaný Ceinion pôsobí ako sprievodca, nie hrdina, aj vďaka veku a minulosti je už vyformovaný. To isté platí aj o žijúcich legendách, napr. Brynn ap Hywll, Owyn z Kadyru či Aeldred, kráľ anglsynský. Kay nám čo to o nich rozpovie, dokázali veľké činy, no ich osobné príbehy sú uzavreté. Niežeby nemali čo hovoriť do sveta a deja, a veruže im Kay prepožičia silné slovo, najmä Aeldredovi, aj sa kamsi posunú, ale v zásade sa zaoberajú viac minulosťou a budúcnosťou než sami sebou. Na prítomnosť viac-menej len reagujú.

Čo už neplatí o tých mladších, či už ide o Aeldredových kráľovských synov a dcéry, Berna Thorkellsona, syna jedného vyhnanca, alebo Aluna ab Owyna. Tí prví hľadajú cestu, ako vystúpiť z tieňa kráľovského otcovského majestátu, Bern sa vyrovnáva s osudom, do ktorého ho uvrhol zločin otca, Alun je na ceste pomsty a zmierenia sa so svetom, prísvetím i sebou samým. Oni sú vo veku formatívnych činov, a že ich teda vykonajú.

Aj by sa mohlo zdať, že text románu sa musí pod ťažobou toľkých postáv a príbehov rozsypať, tento dojem by mohol posilniť aj výskyt zdanlivo irelevantných postavičiek. Ale nič také, Kayovi všetko zapadá, a tie postavičky majú tiež svoje miesto. Lebo máločo tak neakcentuje veľké dejiny ako skúsenosti malých ľudí v nich.

Často je to však zřejmé až ve zpětném pohledu, kdy s dlouhým odstupem vynikne, kolik různých pramínků a životů se tehdy vzájemně protnulo – nebo rozpojilo.

Poslední záblesk slunce ako historický román?

Ešte pár písmen k historickej rovine textu, čosi som už načal v úvode. Autor svoju inšpiráciu históriu vôbec nespochybňuje, priznáva ju, veď aj ten kráľ anglsynský je len spotvorený kráľ anglický, všakže. V tomto prípade ide o Alfréda Veľkého, Erlingovia nie sú nič iné než Vikingovia, rané kresťanstvo sme si už rozobrali, a dalo by sa pokračovať. Rukolapne to prizná v poďakovaní, kde uvádza viac zdrojov ako slovenský politik v diplomovke.

Až sa natíska otázka, prečo vlastne autor Poslední záblesk slunce zaodel do fantasy hávu? Napadla mi jediná odpoveď, ktorej obsah pramení v konci príbehu. Ten je totiž šťastný. Naozaj, všetko sa dobre skončí, možno nie pre všetkých, ale pre tie hlavné postavy veruže áno. Tomu by sme v texte ukotvenému v skutočnosti asi len ťažko uverili.

Fanúšik realizmu by navyše očami prevracal pri obraze súlože smrteľníka s vílou či oslobodzovaní „ukradnutých duší.

Nesúď knihu podľa obalu

Jedinou chybou románu je niečo, za čo Kay tak úplne zrejme nemôže. Obálka, a tým nemyslím len českého vydania. Naozaj si myslím, že román má potenciál osloviť aj nefantasy čitateľov. Toto nie je dobre zvládnutá žánrovka, ale výborný literárny text.

Žiaľ, dračia loď, aj keď jej rozumiem, naznačuje to prvé. A keď už, iste by sa našiel aj umeleckejší spôsob než tento gýč. Sám som si ten slnečný záblesk zakryl, sám zas a znova som padol do pasce a vyniesol súd podľa obalu. Prevedenie, ktoré (minimálne v elektronickej podobe) pôsobí ako dve vrstvy vo Photoshope, titulky a hotovo, vo mne vzbudilo očakávanie ťažkého béčka.

S menom autora som sa pritom po prvýkrát stretol v eseji Trůn klasické fantasy, ktorá uvádza Williamsovu ságu Jasný osten, Žal a Trn. Boris Hokr v nej Guy Gavriela Kaya radí medzi top tvorcov (klasickej fantasy). Tak som si teda vygooglil, zočil obálku a zavrel. Som rád, že teraz takmer po roku od tohto letmého zoznámenia, som predsa len otvoril.