Srdce ztraceného. Rozpačitý návrat do fantasy sveta Východného Ardu

Obálka knihy Srdce ztraceného od Tada Williamsa.

Odskočil som si z reality bežných dní pozrieť do zeme nebohého Kňaza Jána, výlet to bol krátky, Srdce ztraceného je totiž útla knižka. Necelých 250 strán je na pomery fantasy taký širší prológ, v autorskej mierke jej autora Tada Williamsa je to zas len taká kapitolka.

A presne na tom román stojí a padá, a tak celkovo sa mi javí, že poslúžil len ako cvičenie pred písaním ságy Posledný kráľ Východného Ardu.

Román Srdce ztraceného sa tvári ako pokračovanie (alebo epilóg?) štvordielnej trilógie Jasný osten, Žal a Trn, čo je mätúce už viac než dosť, lebo takto má tá trilógia dielov päť. Zároveň má ale fungovať ako také intermezzo medzi prvou ságou a tou ďalšou (alebo to má byť je prológ?), ktorá má byť tiež trilógia, ale už prvý diel, Koruna z čarodreva, je rozdelený na knihy dve. Raz darmo, niektoré veci sa nezmenia.

Známe postavy v známom svete

Dej knihy sa odohráva len pár mesiacov po porážke Inelukiho, Kráľa búrok, a zachytáva útek zvyškov rozmetanej nornskej armády do svojej základne a de facto posledného mieste vo Východnom Arde, kde Norni môžu ešte prežiť, do Nakkigy. V pätách im je Isgrimmur so svojimi jednotkami. Autor dejovú linku odvíja z oboch perspektív, z tej ľudskej i z tej nornskej, a to je azda najväčšia devíza knihy. Ale k tomu neskôr.

Výhodou i nevýhodou predloženého textu je, že nie je nutné poznať dej trilógie o prosťáčikovi Simonovi, toho času kráľovi Východného Ardu. Výhodou preto, lebo čitateľovi sa dostane sa kniha, ktorá obstojí sama o sebe, a tak nezostane zmätený.

Nevýhodou je, že človek, ktorý hľadá emóciu návratu k prvej ságe a očakáva radosť zo stretnutia so známymi postavami, prežije sklamanie. Iste, stretávame sa tu s Isgrimnurom z Elvritshallu či verným Sludigom, ale to je z hľadiska známych postáv asi tak všetko. Vôbec som nemal dojem, žeby Williams skúsil moje puto s týmito charaktermi utužiť, keď tak nad tým spätne uvažujem, toto bol v podstate úplne iný Isgrimnur, akého sme spoznali v prvej ságe. Nejaké čriepky predošlých udalostí tu rozsypané sú, nieženie, ale to mi nestačilo, Isgrimnur i Sludig sú tu len v čele armády, nič viac. Osobnosť, ktorú im Williams vybudoval na stovkách strán predtým, sa nezachovala, a keby som ich už nepoznal, prišli by mi ako úplne ploché postavy.

To by sa asi aj dalo ospravedlniť, lebo Isgrimnur tu nezastáva rolu jedinej hlavnej postavy. Patrí medzi ne, ale osudov sledujeme viacero, od Porta či Endriho z Ansis Pelippé, cez spomínaného Sludiga až po samotných Nornov. Práve im sa dostane značný priestor, v podstate asi polovica. Williams ich nezobrazuje ako vinníkov vojny, ale len ako jednu stranu konfliktu, miestami sa aj zamyslíte, či nie sú vlastne obete. Veď aj Ineluki všetok ten „shitstorm“ začal zo zúfalstva, ktorého mu doprialo pred vekmi ľudstvo.

Ľudská podstata Nornov

Norni majú teda, aká to irónia, aj svoju ľudskú stránku. Nie sú to nijaké krvilačné obludy, ale rozvinutá societa s pevnými hierarchickými väzbami. Alebo reťazami, ako sa neskôr ukáže, a jedným z motívov, ktoré autor rozohrá, je snaha ich zo seba striasť.

To riešenie vôbec nie je originálne, veď načo vymýšľať koleso, spočíva v odpútaní sa od skostnatelých tradícií, aktívnej spolupráce vládnucej vrstvy navzájom i triedami nižšími, trochy intríg a vymazania šovinizmu zo svojich myslí. Aj keď nevedno, čo na tento „social justice movement“ aspekt hovorí síce hibernujúca, no stále živá pramatka a hýbateľka Inelukiho krvilačných plánov, Utuk´ku. Už originálnejšia, zato nepochopiteľnejšia je myšlienka, že sa to má udiať v izolácii temných útrob obrovskej Búrkovej hory, ale… No, má to diery, ktoré sa azda vyjasnia v ďalšej ságe.

Ako väčší problém vnímam Williamsov postup, ktorý mi vychádza ako trochu násilná snaha Nornov rekontextualizovať, zbaviť sa pôvodného klasického fantasy bipolárneho klišé boja dobra proti zlu. Čo samo o sebe nie je zlé, len tým Williams popiera premisu prvej ságy, a pre mňa aj dôvod, prečo som sa do nej pustil. Lebo hej, občas sa rád aj ja začítam do klišé. Zmiešané pocity som z toho mal aj vo chvíľach, keď som s nimi začal sympatizovať, ale potom som si spomenul na tie zverstvá, čo napáchali. A navyše sa v anotácii Koruny čarodreva píše, že brány Nakkigy sa opäť otvárajú a nocou sa plížia monštrá. To signalizuje, že umiernené krídlo Nornov asi úspešné nebolo. Uvidíme.

Iste, možno hľadám a nachádzam, čo tam v skutočnosti nie je, ale kedy, ak nie v tomto post postmodernom svete si môžem dovoliť takú kratochvíľu, nie?

Každopádne, všetko toto Williams servíruje pomerne svižným štýlom, vytratila sa z neho tá gýčová fantasy košatosť, a tu sa priznám, že nemám úplne jasno v tom, či to vnímam ako klad. To až meditatívne písanie v predošlej trilógii bolo, napriek svojim úskaliam, ktorým sa autorovi nepodarilo vždy vyhnúť, atraktívne. Nútilo spomaliť, ale o to viac sa zahĺbiť do jeho sveta. Takto už ničím nevyniká, neviem, ako ho odlíšiť od iných remeselne dobre zvládnutých textov.

Srdce ztraceného: Neohúri, neurazí

Chápem, viac otázok než odpovedí, čo je toto za hodnotenie, pýtate sa, ale pokúsim sa to nejako zhrnúť, však potrebujem dačo aj na Instagram skopírovať.

Na Srdce ztraceného sa dá nazerať ako na príbeh o únave z vojny, o tom, že násilie plodí len ďalšie násilie, o boji tradičného s progresívnym. Román je zároveň ďalšou tehličkou vo výstavbe sveta Východného Ardu.

Môj hlavný pocit z prečítaného však je, že Williams si potreboval po dlhom čase napísať niečo zo svojho fantastického sveta prv, než sa pustí do ďalšej ságy. Aj sám autor v úvode píše:

Vrátiť sa po všetkých tých rokoch do zeme Východného Ardu a skúmať jeho staré i nové časti bola obrovská úloha, z ktorej šiel niekedy až strach.

A tak mu Srdce ztraceného poslúžilo ako to povestné cvičisko. Preto sa u mňa osobne román Srdce ztraceného zaradil medzi súčasné tuctové fantasy. Neohúri, neurazí, nutnosť pre fanúšikov, kratochvíľa pre ostatných.

Do ďalšej ságy sa azda časom tiež pustím, ale popravde, som už fantasy na nejaký čas asi prejedený. Alebo možno len Williamsa (hoci obálka novej ságy vyzerá pomerne pútavo), pretože ma z tohto žánru láka nový Abercrombie. Lenže kde na to vziať čas, keď mi na stolíku leží asi päť ďalších rozčítaných kníh? Kde?

Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.

Srdce ztraceného (The Heart of What Was Lost)

  • Autor: Tad Williams
  • Preklad: Petr Kotrle
  • Vydal: Laser, 2019
Obálka knihy Srdce ztraceného od Tada Williamsa.
Obálka knihy Srdce ztraceného od Tada Williamsa.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *