Zavše sa tak udeje, že moju pozornosť pritiahne aj súčasná slovenská literatúra. Niekedy hneď po prečítaní zabudnem, niekedy si zanadávam, málokedy som nadšený. Tak aj teraz, zatvoril som jednu takúto knižku, Satori v Trenčíne sa volá, a keby som chcel napísať nejaký hnusný „rant“, tak začnem tým, že najväčšou devízou toho pseudointelektuálneho textu je jeho skromný rozsah.
Ale ono to nie je také jednoduché, pretože v skutočnosti vo mne Lukáš Cabala zanechal zmiešané dojmy „peknoty“ a nevyužitej príležitosti.
V úvode knihy Satori v Trenčíne sa zoznamujeme s asi 32 ročným Vincentom, predavačom kníh, ktorý by asi aj chcel dáky vážny vzťah, ale veľmi sa nedarí. Je to totiž taký ten typ, čo sa na rande vydá s Kafkom pod pazuchou a Kerouacom na tričku, pričom rázštep tiež na sebavedomí nepridáva.
Vincent sa pokúša o priazeň istej Kláry, no bezútešne a bezúspešne, a tak mu neostane iné, len si celý svoj ľúbostný život len napísať. A celé je to také hrejivé, ozajstné, hoci vymyslené.
No a všetko sa to odohráva v Trenčíne bližšie nedefinovanej budúcnosti, presný rok nevieme, ale jazdí tam metro a drahé oranžové taxíky a je to miliónové veľkomesto s obrovskou čínskou štvrťou.
Príbeh samotného hrdinu Vincenta a jeho rodiny je milý, intímny, snový a pomerne sofistikovaný, autor umne mieša časové linky i skutočnosť so surrealitou. Aj na úrovni vety predviedol dobrú prácu, často mu stačilo napísať málo, aby povedal mnoho.
Lenže čím som bol v čítaní ďalej, tým viac vo mne hlodali pochybnosti. Najprv o samotnom Vincentovi (a neskôr jeho synovi Jakubovi). Nedokázal som sa ubrániť pocitu, že je to len vešiak autorových príhodičiek, skúseností a postojov. Ale môžem sa mýliť, nepoznáme sa osobne, a v podstate je to legitímny základ umeleckej tvorby. Akurát by to nemuselo tak kričať. Ale to je len taká poznámka, horšie som sa vyrovnával s inými dvoma aspektmi knihy: o funkcii sci-fi v nej a intertextualite textu.
Úplne zbytočné sci-fi
Niežeby som sa do sci-fi vyznal, v skutočnosti tento žáner čitateľsky len objavujem. Ale i tak, práve to bol jeden z ťahúňov, prečo som po knihe siahol. Každý by chcel predsa vedieť, ako vyzerá Trenčín budúcnosti! A ako si ho predstavuje Cabala? Väčší! Preľudnený! S rozľahlou čínskou štvrťou! S mrakodrapmi, pod ktorými jazdí metro! A ešte… nič. To je všetko. Koniec vizionárstva v Cabalovej literatúre.
Raz sa prechádzali popri Váhu, ktorý je pre toto mesto tým, čím je Hudson pre New York.
Tak píše autor, a okrem toho, že vlastne neviem, čo chce týmto prirovnaním povedať, až na banálny fakt, že aj Hudson, aj Váh pretekajú nejakým mestom, tak je to v podstate výstižná definícia. Cabalov Trenčín neurčitej budúcnosti je totiž len New York konkrétnej súčasnosti. Nič viac, ba až menej.
Pritom sa tu núka všeličo, napríklad potenciál napínavého a ironického pnutia tak starosvetského povolania, akým je kníhkupec v pretechnizovanom svete či aj ten Kerouac na tričku… Spoznávali by ho ľudia v metre? Nie? Prečo? Áno? Čo by si s ním spojili? A býva ešte Pohoda?!
Nechcem teraz pôsobiť ako recenzent, ktorého výhrady spočívajú v poukazovaní na to, čo v dielach nenachádza. Moja hlavná výčitka spočíva v tom, že keby sme celé to sci-fi zahodili a ostali v súčasnom Trenčíne, nič, ale absolútne nič by sa v románe vo vzťahu k postavám nezmenilo. Vlastne vo vzťahu k čomukoľvek.
Je to totiž len dekorácia bez funkcie. Navyše nedomyslená, Cabala len napíše čosi o mrakodrapoch vystupujúcich z hmly. Niekto by namietal, že sa tým zdôrazňuje surrealita, necháva priestor čitateľskej fantázii. Lenže mne z predloženého diela vychádza len autorská nedôslednosť, nedotiahnutý koncept. A podozrenie, že sa pustil do niečoho, na čo tak úplne nemá, pretože na uveriteľné sci-fi treba trochu viac než len „priťahovanie magickým realizmom a vlnením skutočnosti“ (to je z autorovho medailónika). Trebárs láska k fyzike, či sociológii.
Len na okraj, rovnako problematická mi prišla aj tá čínska štvrť. Niežeby ju Cabala nijako nevyužil, napríklad sa Klára mohla rozísť s aležefaktdivným Kórejcom, alebo Vincent/Jakub naberať disciplínu skrz bojové umenie, ale vytvárať na to samostatnú štvrť? A aj to plnú stereotypov, miesto nejaké kultúrneho stretu, či presahu, som sa akurát tak dozvedel, že aziati majú obchody s oblečením, cvičia karate a majú stánky s jedlom. V jednom robia halušky na deväť spôsobov, pričom Vincentovi pripraví tie klasické so slaninou, tam originalita a vysporiadanie sa s integráciou cudzinca v Trenčíne končí.
Už len anime v čajovni tam chýba… Prisámvačku, že intenzívnejší dotyk Ďalekého východu sa dostaví pri pití pigi čaju, než v Satori v Trenčíne.
Intertextualita ako trajektória k pseudointelektuálnu
Porotca Anasoft litery píše, že Satori v Trenčíne je pocta literatúre a vytešuje sa z hromady referencií na iné umelecké diela. Čo sedí, je ich tam neúrekom, raz majú svoje opodstatnenie, inokedy už menej, no pomerne často som sa nevedel ubrániť pocitu, že autor sa mi len snaží povedať, čo všetko prečítal, zhliadol a počul.
Čím sa od chvályhodnej pocty umeniu dá ľahko skĺznuť k intelektuálnemu chválenkárstvu, ba až, veď nebojme sa toho slova, pózerstvu. Kafku a Kerouaca sme už zmienili, no mihne sa tam trebárs aj Asimova Nadácia, Boris Vian, Dave Clark, a dokonca aj Sorrentino. No a na ňom by som mohol demonštrovať môj problém s vyprázdnenou intertextualitou. Na jednom mieste, snáď si to pamätám dobre, Cabala píše o fyzioterapeutke, resp. masérke, ktorá vyzerá ako zo Sorrentinovho filmu. Nič viac. Ako fanúšik jeho filmov asi nejakú predstavu mám, ale ako čitateľa ma viac zaujíma tá Cabalova. Prečo mi ju nevykreslí, prečo si nedá prácu aspoň na jedinom odseku, po ktorom by som si povzdychol, ach, však to je ako zo Sorrentinovho filmu. Dokonca by mi asi ani nevadilo, keby to v závere takto natvrdo aj napísal, ale v tomto prevedení mi odovzdá len a iba informáciu, že autor má rád Veľkú nádheru, alebo čo…
Cabala si možno chcel uctiť umenie, ale výsledok skôr pripomína čitateľský denník. A reči o tom, že dobré umenie musí byť originálne tomu tiež nepomáhajú. A možno chcel byť len sebaironický, len som to nepochopil.
Nie je debut ako debut
Túto recenziu už píšem dlhšie ako som čítal samotnú knihu, tak to načim aj ukončiť. Ono vo finále to nie je zlé, naozaj som miestami aj pookrel, aj autorský potenciál tam šípiť. Rozohrá v nej množstvo zaujímavých vecí, ale nič nedotiahne. V jednom momente o istej protagonistke píše:
Bola taká skutočná, ako len človek môže byť. Napriek tomu sa jej však bál dotknúť. Stačí špičkou prsta a začnú sa na nej robiť kruhy ako na vode.
A toto (inak pekné) by sa v istom zmysle dalo vztiahnuť aj na Cabalovu knihu. Je skutočná, ako len kniha môže byť, má obálku, kvalitný papier i sadzbu, a kým sa na ňu len pozeráte, nechávate text plynúť, čítate len ďalší príbeh o láske a komplexoch, pôsobí to bezchybne. Akonáhle sa človek zamyslí nad detailami, celá hladina sa rozčerí.
Nad tým všetkým by sa dalo oko prižmúriť, je to debut a za tie necelé dve hodinky čítania za povšimnutie rozhodne stojí. Aj kniha ako artefakt je veľmi pekná, v tomto si zase vydavateľ a ilustrátorka Anna Cima odviedli dobrú robotu.
A tak by som to aj celé vnímal, prosto príjemne strávený čas pri peknej slovenskej knižke. Lenže Satori v Trenčíne je v top desiatke Anasoft litery a stala sa debutom vlaňajška v Knihe roka 2020. A tak som očakával, že ma priam odvalí, ale miesto toho som zase zavalený pochybnosťami, ako napríklad:
- ostatná slovenská produkcia musí byť hotové nešťastie, ak je Satori v Trenčíne tak vyzdvihované,
- hotovým nešťastím je porota literárnych súťaží,
- forma je dôležitejšia než obsah,
- celé je to len nepochopená irónia, prípadne autorovi závidím,
- ničomu nerozumiem a som len hejterský čitateľský plebejec.
Pritom len pre porovnanie si stačí prečítať román od zmieňovanej Anny Cimy. Tá je autorkou knihy Probudím se na Šibuji, tematizujúci viacero vecí, o ktoré sa snažil aj Cabala. Len s tým rozdielom, že jej sa to darí oveľa, oveľa lepšie. A potom si uvedomíte, že nie je debut ako debut. Berte to ako tip na záver.
Satori v Trenčíne
Autor: Lukáš Cabala
Vydal: Artforum, 2020