knihy, recenzie, reflexie
Blažené časy, krehký svet som prečítal pred dvoma rokmi, posledné strany som dočítal v aute cestou domov z istej svadby, nie, nebol som šofér, a potom som po zvyšok cesty len nemo hľadel z okna na ubiehajúci svet.
Teraz, vo voľnej chvíli, som si v knihe opätovne zalistoval, začítal sa do pár strán, do prvej, nejakých náhodných a záverečnej. A znova sa to všetko vrátilo. Leo a Judita, intelektuál a život, šťastie a trosky. Hlavne tie trosky.
Pokračovať v čítaní „Blažené časy, krehký svet“
Je tu hic, zaúpel som doma pri pohľade na teplomer. Nedalo sa to vydržať, vydal som sa na jedno z mála miest v Trnave okrem krčiem a kostolov, kde nie je hic, aj keď je hic. Do knižnice.
Rovno medzi horory, síce ich nečítam, ale kde inde by ma mohlo zamraziť, stuhnúť rozhorúčená krv v žilách, vlasy by dupkom mohli vstať? A ruka osudu schmatla Temné leto. Príhodný názov pre toto obdobie, uznajte.
Pokračovať v čítaní „Temné leto a chladiace schopnosti hororového románu“
Na Ostrov v bode Nemo som narazil prokrastinujúc u jedného online predajcu kníh. Nejaký algoritmus zavrešťal, že na, odporúčame.
A ja taký, že mmkay, v knižnici to (na smolu toho predajcu kníh) majú, obálka pekná, synopsa zaujímavá, komentáre plebsu zmätené, vravím si, ja im ukážem, ja to pochopím! No.
Pokračovať v čítaní „Nostalgiou cez oči, alebo ako sa nestratiť na ostrove v bode Nemo“