„I urobil Boh oblohu a oddelil vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou.“ Tak čítame v knihe Genezis o druhom Stvoriteľovom dni. V tretí deň vody oddelil od súše, na štvrtý ich osvetlil hviezdami, na piaty zase osídlil životom. A teraz si predstavme, žeby tu Boh akt stvorenia ukončil, a deň šiesty, deň zrodu človeka by nenastal.
Americký spisovateľ Robert Silverberg si to nielen predstavil, ale rovno napísal. Vytvoril planétu Hydros a na ňu umiestnil dej románu Tvář vod.
Narazil som na svojej objaviteľskej púti science fiction žánrom na obálku, kde sa nachádza plachetnica, a na to mám už raz len slabosť. Každopádne, do vesmíru sa ešte bojím, moje prvé recenzované sci-fi, Jejich moře, sa odohrávalo pod morom, do kozmu je to odtiaľ ešte ďaleko, tak reku, nech ten skok nie je príliš rázny, z temnoty vôd vystúpime najprv na hladinu.
Tvář vod má mnoho tvárí
Tvář vod od amerického spisovateľa Roberta Silverberga sa odohráva na planéte Hydros, ktorú pokrýva len a iba oceán plný života. Čitateľ sa rýchlo dozvie, že inteligentného a navzájom úzko prepojeného, pričom vyčnieva druh Žiabratých, humanoidov, ktorí si vybudovali sieť umelých plávajúcich ostrovčekov. Hydros kedysi slúžil ľudstvu ako väzenská planéta, neskôr ako jedno z útočísk preživším zničenia Zeme. Žiabratí ľudí na svojich ostrovčekoch tolerujú, to je asi tá najpozitívnejšia emócia, ktorú voči nim prežívajú.
Takhle nějak musel vypadat svět první den po stvoření.
Sú to práve hranice tolerancie, ktoré spustia príbeh, konflikt, cestu za katarziou. Krehký vzťah Žiabratých a ľudí na plávajúcom ostrovčeku Sorve naštrbí kapitán Delagard, keď pri svojej honbe za bohatstvom zahubí niekoľko morských tvorov. Trestom je vyhostenie celej, asi 70-člennej komunity.
A tak sa ľudia musia vydať na plavbu nekonečným planetárnym oceánom. Posádku tvorí rozmanitý diapozón postáv, od už spomínaného vypočítavého a násilníckeho Delagarda, cez jeho manželku, ktorá ho miluje a pritom znáša tyranské manželove vyčíňanie, kňaza Quillana, ktorý na Hydrose hľadá stratenú vieru, až po Sundiru, ženu, ktorej nepochopené antropologické chúťky vnútili tulácky život. Práve ona sa stane osudom hlavnej postavy, doktora Lawlera. Muža, ktorý síce Zem nikdy nevidel, no zato na ňu neustále spomína.
Plavbu im komplikuje počasie, oceán, ale aj fakt, že ich nik nechce prichýliť. Obývateľné ostrovy sú maličké a ostatné komunity majú v historickej pamäti násilné riešenie Žiabratých, ktorým sa popasovali s problémom ľudského premnoženia. A tak nečudo, že flotila sa plaví ďalej a ďalej, za hranice známych morí, až napokon objaví Tvár vôd, mýtický ostrov, pri ktorom poniektorí prežijú mystický zážitok, čím sa vlastne román skončí.
Safari po mori
Silverberg sa s Hydrosom vyhral, obdaril ho bohatou flórou i faunou. Občas prišli momenty, keď som si hovoril, či toho nie je už príliš, akoby sa autor do svojho sveta zaľúbil a chcel mi ukázať všetko, čo si vymyslel. Posádka každú chvíľu s niečím bojuje, niečo obdivuje, čosi zase len obopláva. Ako na nejakom safari.
Na druhej strane, keď dôjde k ozaj veľkej udalosti, napríklad v jednom momente zmizne značná časť flotily, tak tam sa mi vysvetlenia nedostane. Nevravím, do istej miery to umocňuje pocit z ohrozenia neznámom, ale konkrétne v tomto prípade trochu Silverberga upodozrievam zo snahy uľahčiť si záver. Aby sa autor nemusel pasovať s reakciami na Tvář vod celej flotily, prosto ich nechal zmiznúť.
Tiež sa mi zdá, že viac priestoru venoval práci na imaginárnej planéte než trebárs práci so skutočnými vratiplachtami, ale takéto technikálie by boli aj tak zbytočné.
Ostrov ontologickej istoty na Hydrose
Ale tieto podozrenia s ľahkosťou zahluším, najprv preto, že Silverberg bol schopný napísať aj 50 miliónov slov ročne (čiže lenivý rozhodne nebol) a potom preto, lebo čo ubral mechanike, to pridal na sile príbehu a postavách. Tu autor exceluje, príde mi, že práca s psychológiou a charaktermi je práve to, v čom Tvář vod presahuje remeslo, žáner. Nejde pritom len o vzťahy v posádke, ale aj vzťah k Hydrosu ako takému. Existenciálna depresia, reprezentovaná najmä Lawlerom, totiž tkvie v živote pozemšťana mimo Zem. Môže byť človek doma niekde, kde je vlastne mimozemšťan, parazit (toto slovo nevolím náhodne)?
Odpoveď sa núka jednoduchá, dala by sa zhrnúť do vyhlásenia, že čo sa nedá zmeniť, na to si treba zvyknúť. A zabudnúť, najmä na to, čo už nejestvuje. Ak sa vám pozdáva pojem „rezignovať“, pokojne ho použite.
Zložitejšie riešenie je prestať sa vnímať ako mimohydran, zapadnúť medzi ostatných a prestať sa správať ako parazit. Pokúsiť sa žiť v jednote s celou planétou, ak vám prichodí na um „zmierenie“, tiež ho pokojne použite. Zo Silverbergovho románu cítiť silnú inšpiráciu hypotézou Gaia. Podľa nej je planéta jeden superorganizmus, žijúci v jednote, vďaka ktorej dokážu jednotlivé súčasti (organizmy) planéty prežiť. No a keď sa nejaký organizmus začne správať nepatrične, stane sa chorobou, ktorá buď daný superorganizmus zničí, alebo podľahne jeho obrane. I jedna z postáv sa v tomto duchu zamýšľa, má neodbytný pocit, že celý Hydros sa ľudí snaží vyhubiť.
Síce sa tu trošku dostávame na tenký ľad mútnych vôd ezoteriky, ale nemení to nič na tom, že po dočítaní sa je nad čím zamyslieť. Pritom ani nie tak nad tradičnými sci-fi motívmi, ako je stret s mimozemskou civilizáciou, alebo vzťah človeka a technológií budúcnosti, ale skôr nad bytím samotným.
A prisámvačku, že chvíľami som aj pozabudol, že čítam nieže remeselne skvele zvládnutý text, ale rovno umeleckú prózu. Veď dajme si prvú vetu ako ukážku:
Nahoře bylo modro a dole bylo jiné modro, dvě obrovské nezměrné prázdnoty, a loď téměř jako by se vznášela mezi jednou a druhou modrou prázdnotou a nedotýkala se ani jedné z nich, nehybná, v naprostém bezvětří.
No nie je to malebné? A mimochodom, sú chvíle, keď sa tie lode naozaj nad vodou vznášali, patrilo to k taktike ich prežitia. Však si prečítajte, zistíte.
Nakoniec už len jedna vec. Síce sa Tvář vod vydáva pod značkou sci-fi, nie je to úplne tak. Román je vlastne Dvadsaťtisíc míľ nad morom, dobrodružná odysea, jednoduchý príbeh o hľadaní pokladu, (ontologickej) istoty vo svete, ktorý nie je náš. Čím chcem len povedať, že dajte si to. Aj keď sci-fi nie je váš žáner, napokon ani môj nie, stojí to za to. A oné, je tam aj sex. Hromadný sex. Silverberg je totiž známy aj ako Don Elliot. Sex vraj predáva, tak reku, že to zmienim.
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.
Tvář vod (The Face of the Waters)
Autor: Robert Silverberg
Preklad: Veronika Volhejnová
Vydal: Laser, 2021