Ostrov bez pamäti. Keď pamäťová polícia zasahuje

Ostrov bez pamäti od japonskej autorky Yoko Ogawa je poslednou knihou, ktorú som v roku 2021 dočítal. Tento fakt nestojí sám o sebe za to, aby som sa týmto románom zaoberal podrobnejšie, len si to tak odkladám ako pripomienku pre budúce generácie.

Podstatné je, že Ogawin román ponúka síce predvídateľný, ale výborný text hodný niekoľkých riadkov aj na tomto mieste. A to aj napriek tomu, že obálka hovorí čosi o orwellovskom románe, čím trochu zavádza.

Predstavte si, že sa ráno prebudíte, začnete si obliekať nohavice, prevlečiete pravú nohu a potom začnete dumať, že na kieho parom je ten druhý otvor. Následne si uvedomíte, že vedľa tej pravej nohy sa hompáľa ešte čosi. Čosi, na čo si matne spomínate ako na ľavú nohu. A postupne aj táto skutočnosť upadne do ničoty a vám to nepríde divné.

Absurdné, že? Presne toto sa stalo hrdinke Ostrova bez pamäti, mladej spisovateľke románov a ďalším obyvateľom jedného bezmenného ostrova. V kontexte diela to nevyčnieva, dalo sa čakať, kedy po všakovakých predmetoch ako klobúky, ovocie, ruže či fotografie, príde čas aj na zmiznutie nejakej končatiny.

Nebezpečné spomienky

Lebo na tom stojí základný príbeh knihy. Na miznutí, nielen fyzickom, ale aj metafyzickom. Vždy, keď sa z ostrova niečo vytratilo, obyvatelia to postrehli (akoby aj nie, často šlo až o akúsi sviatočnú udalosť), ale po chvíli si dokázali spomenúť len na zmiznutie samotné. S vecou sa v zabudnutí ocitlo aj jej pomenovanie a spomienka na ňu.

Ak aj niekto nejakým nedopatrením na už vymazaný predmet narazil, netušil, čo si s ňou počať. Nevedel čo to je, na čo sa používa, kontakt vyvolával v lepšom prípade nejaké nejasné brnenie v útrobách, v horšom pocity prázdnoty a depresie. Ale zväčša nič. Predmet tu síce je, ale jeho koncept a zmysel nie, čiže vlastne nie je, a čo nie je, to nemôže v človeku nič vyvolať.

Navyše také „stretnutia“ boli nebezpečné, na miznutie vecí a spomienok dohliadala pamäťová polícia. Obyvatelia žili pod tyraniou, v neustálej paranoji a strachu z možného zatknutia, mučenia či fyzickej likvidácie. Pamäťoví policajti sa nebabrú, nočné razie a zahalené nákladiaky v uliciach sú súčasťou bežného koloritu. Ich úloha je zrejmá: vyhľadať a zničiť všetko, čo zmizlo a s tým aj kohokoľvek, kto by si na čosi hoci aj matne spomínal.

Čím sa dostávame k nosnej téme konfliktu a katastrofy, k životu tých, čo si spomienky uchovali. Nie vždy Autorka priamo nevysvetľuje, čím to, že niektorí zabudnúť nedokážu, hoci by aj chceli (ale takí tam ani neboli). Moja pracovná teória znie, že problém so zabúdaním majú najmä intelektuálne činorodí ľudia, vždy šlo alebo o vedcov, alebo o umelcov a ich rodinných príslušníkov.

Naša hrdinka, spisovateľka a rozprávačka zároveň, tá síce zabúdala bez problémov, ale v hĺbke duše cítila, že niečo nie je v poriadku. Neprekážala jej ani tak strata artefaktu ako taká, ale vnútorný nepokoj zo straty spomienky. Zároveň ju trápi aj otázka, či vôbec má zmysel spomínať na niečo, čo nie je:

Aké je to, všetko si pamätať? Mať všetko, čo sme my ostatní stratili, uložené v srdci?

Román v románe

Vyrovnáva sa s tým v zásade dvoma spôsobmi. Písaním románu o pisárke, ktorá stratila schopnosť rozprávať. Jej jediným komunikačným nástrojom je písací stroj, a keď sa pokazí aj ten, no koniec. Horký, pretože kým realitu spisovateľky przní všadeprítomná polícia, ktorá mala pôvodne predsa pomáhať a chrániť, vo fikcii zapisovateľky je tým manipulátorom a hajzlom milovaný partner. Táto linka je taký text v texte, Ogawa totiž píše de facto dva romány, ktoré sa navzájom prelínajú a podčiarkujú. Metafora umocňuje metaforu.

Uvedomila som si, že aj žena v mojom románe uviazla v tesnom priestore.

Zároveň tým, tak sa domnievam a nevylučujem posibilitu nadinterpretácie, demonštruje silu umenia. Jeho potenciu vyjaviť na svet naše bôle, a tak kanalizovať frustráciu z niečoho, čo nás ničí. Zo života v každodennosti. Skrátka, umenia ako ochrancu, nie v tom eskapickom zmysle, ale skôr katarznom, čiže nie zutekať, ale vyrovnať sa so svetom a vo svete.

Ogawa to zaujímavo demonštruje na postave spisovateľkinej matky, pôsobila ako sochárka. Jej sochy všeličo predstavovali, ale do ich útrob, román zmieňuje hlavne abstraktné diela, ukrývala veci, ktoré mizli. Jasné a konkrétne. Tak si umením chránila vlastnú minulosť s nádejou, že to ocenia aj budúce generácie. Veď aký to musí byť pocit, keď si pochutnávate na cukríku, ktorý už nejestvuje?

No a aby nebolo len pri písanom slove, naša spisovateľka sa aj činí – ukrýva svojho redaktora R. Ten má pamäť dobrú, často ju konfrontuje s vecami minulými, úporne sa snaží v spisovateľke spomienky oživiť. R zároveň slúži ako ilustrácia dôsledkov pretrvania spomienok v oklieštenej realite. Za jeden z najkrajších obrazov knihy považujem sériu scén o narodení dieťaťa R. Skrýva sa, takže ho nemôže vidieť, a keďže z ostrova chvíľu pred tým zmizli fotografie… Manželka, hoc kresliť nevie, mu pošle aspoň obrázok, ale čo asi tak R uvidí? Azda len karikatúru, deformovanú podobizeň podobizne.

Ostrov bez pamäti nie je orwellovský román

Nebudem vám klamať, román sa neskončí dobre, aj keď asi nie úplne zle, vec pohľadu. S tým mám inak trochu problém, že si ten záver nedokážem zarámcovať. Niežeby mi to prekážalo, lebo dojem z knihy po poslednej vete pretrval dobrý. Lenže v istom zmysle som bol oklamaný.

Obálka totiž sľubuje „orwellovský román“. Iste, v texte cítime orwellovskú paranoju zo všadeprítomnej totality ako v 1984, lenže Orwell bol človek veľmi konkrétny. Presne pomenováva Veľkého brata, dôsledne vysvetľuje jeho pohnútky, motivácie aj objasňuje, prečo koná, tak ako koná, nechýbajú odbojné bunky, vyfabrikované obvinenia a vyšetrovania. Všetko sú to aspekty, ktoré dávajú textu politický podtón.

Ale Ogawa čitateľovi nič také nepredostrie. Nedozvieme sa, čo je vlastne konečným cieľom pamäťovej polície, kto ju riadi. Márne som dumal nad kľúčom zmiznutých vecí: prečo zmizli klobúky a nie dáždniky? Prečo ruže a nie iné kvety? Až tá noha dávala určitú logiku, ľahšie tak mohli pochytať pamätníkov. Poviem ako je, keď už tomu dať nejakú nálepku, tak z môjho pohľadu je Ostrov bez pamäti románom kafkovským. Celá situácia, nielen okolo „redaktora R“, mi pripomína Proces, jeho neurčitosť, nezmyselnosť a absurdnosť.

Ogawin dystopický text ale jednu konkrétnu výstrahu predsa len vydáva: bez spomienok sme ničím. Bez pamäti nieže zopakujeme chyby minulosti, nie. Bez nej sme odsúdení na zánik.