Dnes si dáme pojednanie o slasti. A bolesti. A závislosti. Jedno s druhým i tretím súvisí, veď každý máme čosi, každý tomu na nejakej úrovni rozumie. No a kto nerozumie, alebo si potrebuje to neurčité poznanie verbalizovať, zhmotniť, zbaviť ho hmly abstraktu, ten si vezme knihu, nie drogu. V ideálnom prípade.
V tomto prípade Dopamine Nation od Anny Lembke.
Americká autorka a profesorka na Stanforde nám predkladá text, ktorý začína sexom. A síce kapitolou nazvanou kapitolou Our Masturbation Machines. Názov doslovný i prenesený, nič také, že sex predáva. Lembke opisuje príbeh pacienta, ktorého závislosť na masturbácii tak pohltila, až si začal vyrábať dômyselné prístroje, ktoré mu umožňovali ani nie tak extatickejšie vyvrcholenie, ale skôr predlžovanie cesty, ktorá k nemu viedla.
Lebo je to fáza túžby, čo môže byť silnejšia, tým pádom adiktívnejšia než samotný cieľ. Keby to tak nebolo, tak na vyliečenie z gamblingu by predsa stačila jedna poriadna výhra.
Skrátka, cesta je cieľ, v tomto prípade dopamín.
Text nám to podčiarkuje na príklade myší geneticky upravených tak, že neboli schopné vylučovať dopamín, čo viedlo k tomu, že zomreli od hladu. A to aj napriek tomu, že jedlo mali doslova na dosah.
A iste, povieme si, uľaví sa nám, joj, veď také čosi ja nemám, nechľastám, nedrogujem, netočím maty, aj vzťah k pohlavným radovánkam mám hádam vari snáď aj zdravý a vysporiadaný, lenže Dopamine Natione hneďky v Úvode takto píše:
If you haven´t met your drug of choice yet, it´s coming to a website near you.
Neverili by ste, ale človek môže byť závislý aj od čítania. Autorka to ilustruje sama na sebe, keď opisuje svoju nadmernú a nekontrolovanú konzumáciu romantických/erotických/fanzazijných románov, tuším sa tomu dnes jemne hovorí romantasy, slangovo asi „smut“, z úst realistu by vyšlo niečo o porne.
Veru, znelo mi to zvláštne, keď po opise závislosti od sebaukájania príde s čítaním, ale keď sa tak zamyslíme nad obsahom prečítaného. Twilight ságu vraj prečítala štyri razy. Štyri!
Slasť a bolesť na hojdačke
Každopádne, oba prípady spája neprimerané, kompulzívne správanie s negatívnymi dopadmi na bežný život. Hoci človek aj vie, že si škodí, eroduju fyzicky, psychicky, chradne sociálne i ekonomicky, ale nedokáže si skrátka pomôcť.
Veď ako Lembke v knihe neskôr pripomína, akékoľvek správanie, ktoré vedie k dopamínu, je potenciálne zneužiteľné. Či už samým sebou, alebo firmami, ktoré z toho ťažia.
A teraz hoďme kameňom, kto sa s čímsi takým v živote nepasoval. Nehovoriac o tom, že čítanie tejto knihy má podobný efekt, ako vyhľadávanie pôvodu symptómov na internete. Človek sa razom vidí v tých najhorších štádiách najťažších a najzriedkavejších chorôb.
Text neopomína ani pojmy ako slasť či bolesť, čoby jej protiklad, ale nie v doslovnom zmysle. Ide o to, že žiadna slasť netrvá večne, príroda chce veci v rovnováhe. Lembke si pomáha analógiou hojdačky. Za normálnych okolností je hojdačka vo vodorovnej polohe, no keď sa do mozgu vylúči dopamín vďaka váhe našich radostí, preváži sa na stranu slasti. Čím intenzívnejší vnem, tým intenzívnejšia slasť. Lenže nič netrvá večne, ale to neznamená, že teraz príde bolesť. Hojdačka sa totiž neprehupne na druhú stranu, alebo keď, tak jemnejšie a na krátky čas, aby sa následne na to opäť vyrovnala. Za normálnych okolností.
Prvý problém je zdroj. Ak dopamín spúšťa niečo intenzívne, napríklad sex, alkohol, nikotín či iné drogy, feed vašej sociálnej siete. Výstrel z hojdačky je kvôli nim razantnejší, drsnejší, a preto aj naozaj bolí. No a tak skúsime ďalšiu cigaretu, lebo buď chceme späť ten pocit slasti, čo sme zažili, alebo/a nechceme prežívať bolesť, ktorá do nás po slasti búši. Pád do dopamínovej jamy totiž vždy zabolí. S tým súvisí aj fakt, že pád je tvrdší nielen kvôli výške, kde sa začne, ale aj kvôli hĺbke, v ktorej sa rozpleštíme. Lebo aj základná dopamínovú úroveň sa prepadne nižšie.
Druhý problém je mozog, resp. jeho unikátna schopnosť adaptácie, čo je vlastne dobrá vlastnosť. Lenže tu sa nezaoberáme dobrými vecami. Totižto mozog si na pôvodný impulz navykol a na vyplavenie rovnakého množstva dopamínu už nestačí. A tak vyhľadáva kvantitu, a keď už ani tá nestačí, skúsi sa poobzerať po čomsi intenzívnejšom, drsnejšom.
Samozrejme, neurovedkyňa to vysvetľuje erudovanejšie, ale toto som si z toho odniesol, takto mi to dáva zmysel, zmierte sa s tým. Autorka nesúdi, nehodnotí, sama priznáva, že neraz sa od svojich pacientov naučila možno viac než oni od nej. Zdôrazňuje, že cesta zo závislosti existuje, pretože komu jesto rady, tomu jesto aj pomoci.
Analýza dopamínu
Chce to dôslednú analýzu, alebo teda diagnostiku, a úprimnosť. K sebe samým a aj k druhým. Pravda oslobodzuje, veď! A teraz to nemyslím ako podnadpis nejakého konšpiračného titulu o dejoch niekde za oponou, ale o tom, že radikálna úprimnosť môže byť, ak nie priamo liekom, tak jednou z jeho esenciálnych prísad.
Dopamine Nation v jednej kapitole ponúka aj nástroj, ktorý môže pomôcť v úvode nášho zápasu. Ak človek nadobudne podozrenie, že ho nejaký zdroj slasti prerastá, môže si spraviť analýzu DOPAMINE – čo písmeno, to jedna jej zložka. Nech si čosi z tohto textu aj odnesieme, dáme si krátky sumár:
- D ako dáta. Jednoduch sa zamyslíme nad tým, čo požívame, koľko, ako často, kedy, kde apod.
- O ako „objectives“, čiže s akým cieľom si aplikujeme danú drogy (nech je ňou už čokoľvek). Zaháňame nudu či bolesť? Chceme sa len zabaviť, alebo zapadnúť v kolektíve?
- P ako problém. Lebo všetkého veľa škodí, čiže o čo nás droga oberá? Zdravie? Vzťahy či čas na zmysluplné záležitosti?
- A ako abstinencia. Autorka v rámci svojej klinickej praxe klientom radí na nejaký čas vysadiť svoju drogu. Jednak je to dôležité pre vybalansovanie úrovne dopamínu, druhak to ponúkne nadhľad v kontexte vyššie zmienených atribútov. Ale pozor netýka sa to stavov, v ktorých by vysadenie mohlo viesť k ujme na zdraví či živote.
- M ako „mindfulness“, v skratke schopnosť všímať si, čo sa to vlastne v našom mozgu deje, keď sa v ňom niečo deje.
- I je „insight“. Pochopenie, nadobudnutie nadhľadu nad našou situáciou, keď už sme trebárs po období abstinencie pochopili, čo nám droga ani nie tak berie, ale skôr, čo nám život bez nej dáva.
- N ako „next steps“. Skrátka a prosto a dobre, čo ďalej. Stojí za to sa k droge vrátiť? Prejsť na pokus o striedmejšie užívanie, alebo to nadobro nechať?
- E ako experiment. V podstate pokračovanie predošlého bodu, kde tie ďalšie kroky začneme uplatňovať v živote a následne ich vyhodnocovať.
No, úprimnosť a analýza sú všetko dobrý štart, ale okrem nich potrebuje človek empatiu. A to empatiu od druhých, lebo nerád to hovorím, ale človek závislosť sám nezvládne. Človek tak celkovo veľa toho sám nezvládne, asi aj preto neraz do tej závislosti upadne.
A to je všetko, lebo ako vraví kolega, už je to dlhé ako noc pred popravou. Pointa je, že Dopamine Nation je kniha, ktorú treba. Prečítať aj žiť.
Čo sa ľahšie povie, než… žije.
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.
Dopamine Nation. Why our Addiction to Pleasure is Causing us Pain (v slovenčine vyšlo ako Dopamínová pasca)
Autorka: Dr. Anna Lembke
Vydal: Headline Press, 2024
