Nôž Salmana Rushdieho je azda prvá (auto)biografia, po ktorej som siahol takpovediac intencionálne. Niežeby ma nezaujímalo, ako a čím (obľúbení) autori žijú, ale moje čitateľské gravitačné pole viac priťahujú ich príbehy než ich životy. Nepostávam síce za názorovým práporom, že dielo sa dá od života oddeliť, ale domnievam sa, že nazerať naň primárne optikou životopisu je kontraproduktívne.
A chápem, ak sa tomu samotní autori z takých, či onakých dôvodov bránia.
Čo by som asi tak zistil? Že mať Marquéza za rodiča, či manžela by som nechcel? Prvá veta románu Sto rokov samoty mu podľa jednej verzie napadla na ceste na rodinnú dovolenku. Strhol volant, otočil auto, vrátil sa domov a na mesiace sa zavrel za písací stroj. Znie to priam romanticky, ale čo utrápená Mercedes a ich deti? Alebo, že Kundera bol udavač? Veď pomaly v každom predslove zdôrazňoval, aby sa v jeho diele nehľadali paralely s jeho životom. Bodaj by nie, ešte by tie texty mohol človek čítať ako (ne)vyrovnávanie sa s biľagom komunistického hajzlíka… A tak by sa dalo pokračovať.
Ono je to vlastne večná a mediálne vďačná téma, len nedávno sa to riešilo pri Gaimanovi. Závistlivci sa škodoradostne uškrnú, kumpáni vyľakajú a zvyšok obecenstva morálne pohorší i povýši zároveň. Ale v konečnom dôsledku to speje k banálnemu konštatovaniu: že tak ako šikovný stolár môže doma mlátiť ženu, politik nie je svätec, ale korupčník, tak aj výnimočný spisovateľ môže byť mrcha človek.
Lenže pri Salmanovi Rushdiem je to iné. Jeho Nôž totiž nie je (len) autobiografia, ale ďalší príbeh. Príbeh, o akých neraz písal, si tentokrát musel odžiť. V piatok 12. augusta sa totiž v meste Chautauqua v New Yorku stalo, že k hrdinovi sa priblížil antihrdina (Rushdie ho nemenuje, len ho označuje skratkou A., ale my vieme, že ide o Hadiho Matara), a takmer ho dobodal na smrť.
A Rushdie na oplátku dvíha pero a píše Nôž. Ide o zúčtovanie, ale nie v zmysle pomsty, nie z nejakého influencerského nudizmu, či nebodaj snahy zarobiť na vlastnom nešťastí.
Tím zůčtovaním je tato kniha. Říkám si, že je to můj způsob, jak získat kontrolu nad vším, co se stalo, jak si to přivlastnit – jak to přetvořit ve své vlastní dílo.
Nôž ako ozvena minulosti
V tomto prípade nejde len o útok človeka na človeka, ale o minulosť, ktorá sa pustila do prítomnosti, aby skoncovala s budúcnosťou. A táto minulosť má aj meno, a jej meno je ó veľký ajatolláh sajjid Chomejní, ktorý roku Pána 1989 na Rushdieho uvalil fatvu za Satanské verše. Tak ako väčšina čudákov, ktorí z nejakého dôvodu majú potrebu útočiť na spisovateľov za ich dielo, tak ani Matara Satanské verše a vlastne asi nič od Rushdieho nečítal. Na presvedčenie, že smrť Rushdieho by bola pre svet dobrá, mu stačil YouTube.
Mimochodom, tá fatva nebola a nie je žiadna sranda, pretože jej obeťou nemusí byť len autor, ale ktokoľvek, kto danému dielu nejakým spôsobom pomáha. Japonca Hitoshiho Igarashiho stála jeho prekladateľská práca na Satanských veršoch v roku 1991 život, terčom útoku bol aj taliansky prekladateľ či vydavateľ z Nórska. Rozzúrený dav v Sivase podpálil hotel Madımak, v ktorom býval turecký prekladateľ Satanských veršov, Aziz Nesin. Nesin našťastie prežil, čo však neplatí o asi troch desiatkach iných neborákov. No a nie je to tak dávno, čo si ministerstvo zahraničných vecí Saudskej Arábie predvolalo českého veľvyslanca v Rijáde za české vydanie Satanských veršov.
Každopádne, A. udelil Rushdiemu toľko a toľko rán, a keď obecenstvu došlo, že nejde o nijaké dohodnuté performatívne vystúpenie, ktoré má podčiarknuť Rushdieho boj za slobodu slova, mnohí mu priskočili na pomoc. No a ako napísal autor:
A tak jsem onoho rána v Chautauquě zažil téměř současně to nejhorší i to nejlepší z lidské nátury.
Rushdieho atentát prekvapil v čase, keď si už myslel, že fatva vychladla, prestal sa vyslovene skrývať, po presťahovaní sa z Londýna si užíval život, ktorý mu ponúkal kozmopolitný New York. Práca, večierky, reštaurácie, stretávanie sa s priateľmi. Niečo, čo je pre väčšinu ľudí samozrejmé, no pre neho dlhé roky nebolo. Navyše pomerne čerstvo vo vzťahu, no skrátka, kto by nepoľavil v ostražitosti.
Anjel smrti
Kniha je rozdelená na dve časti: Anjel smrti a Anjel života. Ten anjel nie je náhoda, odkazuje totiž na vyššie zmienené Satanské verše, hrdina v nich totiž prechádza premenou na anjela Gabriela. Tento román zmieni Rushdie viac ráz, je to aj logické, ale zároveň cezeň poukazuje na smútok z toho, že čitatelia na jeho dielo neraz nazerajú práve optikou prenasledovaného spisovateľa. Akoby fatva bola akýmsi nechceným marketingovým ťahúňom. Rushdie si skrátka želá, aby jeho texty čítali ľudia nezaťažení touto vedomosťou. Aby po knihe siahli ako po texte, nad ktorým už autor a jeho životopis nemajú moc.
V súvislosti so Satanskými veršami ešte jedna poznámka: Rushdie menuje ľudí, iných spisovateľov a intelektuálov, ktorí po vyhlásení fatvy trepali frázy v zmysle, že “veď si to zaslúžil”, “na čo provokoval”, a tak. Ktovie, čo si tí neboráci hovorili po útoku. Menovať ich tu nebudem, nezaslúžia si to, veď si prečítajte.
Každopádne, Anjel smrti je najmä o útoku samotnom a o fyzickom zotavovaní sa. A keďže je to Rushdie, svoj údel si dovolí ironizovať, keď ho priam zarámcuje do mýtu.
Moje zdraví – můj život – bylo Zlaté rouno, k němuž jsem se pokoušel doplout. Argem bylo v tomto příběhu nemocniční lůžko, mořem byl pokoj a moře představovalo nebezpečný svět.
Ale nemyslite si, Rushdie je opisný a úprimný vo svojej telesnosti, píše o svojich bolestiach, o strachu z nich, o obavách zo straty zraku, straty schopnosti písať, o svojich výbuchoch, ktoré si odniesli jeho blízki či je zdravotnícky personál.
Keď som tieto pasáže čítal, napadlo mi, v súvislosti s nedávnym textom, v ktorom som písal o jazyku ako hraniciach nášho sveta, že či by to nemohla byť aj blbosť. Že v skutočnosti sú hranice nášho sveta tvorené telom a jeho možnosťami i bolesťami. Jazyk je len jedna z tých možností.
Milan se chtěl bavit o Trumpovi. Já ne, vážně.
Darmo sa vo svete môžu diať veľké veci, keď vás aktuálne trápi, ako sa dostať z blbého nachladnutia. Nieto ešte zotavovania sa z bodných rán.
Anjel života
Rushdie prežil, Rushdie sa zotavil, Rushdie odchádza z nemocnice, a tak nastáva čas zaradiť sa späť do života. A po fyzickom zotavovaní prichádza na rad duša. Začína to návratom domov, pričom šlo o náročnú logistickú operáciu. Nielen kvôli bezpečnostným otázkam, ale a asi najmä pre novinárov. Bulvár totiž nikdy nespí, viete ako…
Najsilnejšou časťou bolo pre mňa genéza vysporiadania sa so samotným atentátnikom. Predstavuje si, ako obeť konfrontuje útočníka, nechýba tomu patričná dramatizácia. Doslova, Rushdie s ním vedie fiktívny monológ. A hoci sa číta dobre, má svoju hĺbku, akosi som mal pocit, že je to presne ten typ hádky v hlave, ktorej jediným cieľom je vyhrať. Niežeby si to Rushdie nezaslúžil, niežeby dokonca nezvíťazil, ale oslovilo ma, že sa s tým aj takto vysporadúval. A to teda nie je kritika, ale intenzívne súznenie s autorom, keby ste vedeli, koľko hádok som vo svojej hlave vyhral ja! Skrátka, že taký veľký spisovateľ, intelektuál je takýto ľudský a nehanbí sa to priznať.
Rushdie sa pritom až tak nezaoberá otázkou viny a trestu, chce len pochopiť. Časom však dospeje k presvedčeniu, že nejaké stretnutie s A. by mu nič nedalo. A že sa s ním stretnúť ani nechce, ak k tomu aj dôjde, tak len v súdnej sieni a už nie pre “uspokojenie svojich potrieb”, lež ako splnenie si občianskej povinnosti. Prečo taká otočka?
Důležité pro mě bylo pokračovat, psát další kapitolu v knize života. Onen útok jsem vnímal jako velkou rudou kaňku, která ukápla na předchozí stránku a rozlila se na další. Byla ošklivá, ale knihu nezničila. Stačilo otočit list a číst dál.
Iste, nie je a nebude to jednoduché. Názov poslednej kapitoly, Smíření, sa končí otáznikom. A nejde tu len o zmierenie sa so samotným zločinom. Nová situácia prináša nové výzvy vo všetkých sférach života, a tá hlavná je, ako sa mi tak po dočítaní knihy javí, je oblasť lásky. Rushdie svoj osud neprežíva sám, ale aj s Rachel Elizou Griffithsovou. A píše o nej tak, že aj ja by som sa do nej asi zaľúbil.
A tak o tej najpodstatnejšej obave Rushdie píše až na poslednej stránke:
Vzpomněl jsem si na otázku, kterou jsem si položil po útoku: Přežije takovou ránu naše šťěstí?
Odpoveď je viac-menej, asi viac-viac než menej, pozitívna s optimistickým výhľadom.
Nůž. Přemítaní po pokusu o vraždu (Knife. Meditations after an Attempted Murder)
Autor: Salman Rushdie
Preklad: Martina Neradová
Vydal: Paseka, 2024