Jedného dňa si vtedy ešte trojročný syn nahodil batoh a začal sa prechádzať z izby do izby. I pýtam sa, že mladý muž, a ty si sa kam vybral? A on mi na to, že: “Idem zistiť, či ja som naozaj Ja.”
Dúfam, že si, odvetil som roztopený. Lebo jednak to bolo krásne, druhak citoval detskú knihu, ktorá patrí u nás medzi najčítanejšie. Medveď, ktorý tam nebol.
Poviem, ako je, nebyť vlastných detí, tak detské knihy zostanú na periférii periférie môjho čitateľského záujmu. Čo by bola škoda, ako sa postupne presviedčam. A titul Medveď, ktorý tam nebol (vďaka ti, M.!) je signifikantným príkladom, na ktorom som sa odhodlal ilustrovať, prečo.
Navyše, detskú knihu som dosiaľ takto nerozoberal. Všetko je raz po prvý raz, však aj s rozhlasovou hrou som to už skúsil, tak sa hádam nebudeme oštiepkať ani pri obrázkových knižkách.
Medveď, ktorý tam nebol, potom bol a je
Príbeh je taký, že z ničoho, resp. zo Svrbenia sa pred nami vynorí medveď, ktorý si uvedomí, že je, len ešte nevie presne čo, a tak začína púť so aj za sebou samým. Cestou-necestou, tu konkrétne Úžasným Lesom, sa mihajú všakovaké bytosti i udalosti. Vtipné, dojemné, ale aj pomerne bizarné, priam absurdné.
Na prvé čítanie je to príbeh o objavovaní seba samého, od narodenia až po sebauvedomenie, od svrbenia až po v zrkadle požmurkávajúce Ja. Medzitým je zžívanie sa so životom, spočiatku jednoduchým, časom komplikovanejším, prichádzajú totiž dilemy existenčné i existenciálne (zvoliť si medzi Raňajkami, či Obedom? Dobrom, alebo Zlom?), zistenie, že jedinec nie je vo svete jediný, že svet a realitu s ním zdieľajú entity s vlastnou agendou. Oren Lavie to ukazuje textom, Wolf Erlbruch zase ilustráciami.
Úžasný Les je čoraz bujnejší, vegetácia na obrázkoch bohatá, hustá, kde tu i poničená. Zablúdiť v takej faune je jednoduché, ba až, ako pripomína Taxi Korytnačka, nutné, nevyhnutné a vlastne správne. Asi tu nebudem za génia, keď vyslovím, že les je tu alegória života, že, ale je fascinujúce sledovať za strany na stranu, ako sa táto alegória vyjavuje kresbami.
Medveď napokon objaví sám seba, uvedomí sa, zistí, že ten “ty” v zrkadle je naskutku “ja”. Kdesi som čítal, že deťom sa to deje niekedy okolo tretieho roku života, asi teda nebude náhoda, že to syna tak bavilo. No medveď i človek sa ďalej vyvíja, aktualizuje svoje postoje, hodnoty, vlastne je na ceste Dopredu neustále. Opäť, nebude asi náhoda, že to syna baví aj po piatom roku života. A ocka tiež. Aj pred štyridsiatkou.
Zmárnime autora
Zdrojom tej zábavy je, že po prvom čítaní príde druhé a tretie a štvrté a ďalšie, ako to už pri čítaní deťom chodí, a prisámvačku vždy sa pri tom spolčím s Barthesom, spoločne “zabijeme autora”, čo má za následok nové a ďalšie asociácie.
Tak napríklad tu máme takú pasáž, v ktorej sa náš hrdina zamýšľa, že či les rastie aj bez toho, aby to vnímal. Medveď, nie les. Prichádza na nasledovné:
Čím viac pozerám,
tým menej viem.
Stromy a kvety rastú,
aj keď sa nedívam.
Chlpáč si to zapíše, lebo to bola pekná myšlienka, no Knihobôľ sa tu hneď naširoko interpretačne rozkročí. Na prvú tam azda každý vidí parafrázu na ten bonmot, že múdri ľudia sú plní pochybností, kým hlúpi sebavedomia. Čím viac toho vieme, tým je zrejmejšie, ako málo toho v skutočnosti vieme. A tým ťažšie sa čítajú diskusie na internetoch…
No ale tu nekončíme, pretože čo? Pretože druhá časť myšlienky už malé dieťa učí, že antropocentrizmus naozaj nie je cesta. Vesmíru, prírode, svetu je úplne jedno, čo si človek o sebe namýšľa, Úžasný Les je úžasný aj bez nás.
Nosiť slová do lesa
A viete, čo ešte učí? Že tie stromy a kvety rastú aj bez toho, žeby samé seba pomenovali ako stromy a kvety. My sme tým podnetom prisúdili význam, my sme si vytvorili mätež (no dobre, systém) slov, spravili sme z univerza text, no skutočnému lesu je to ukradnuté, netuší, že ho ktosi kdesi lesom nazval. Ani nevie, že nevie.
Les je totiž lesom pre slovenčinu, pre iných je to “forest” alebo “der Wald”, alebo “selva”, je svetom, ktorý my dešifrujeme jazykom. Tu nám podáva ruku Wittgenstein, ktorý svojho času vyslovil také, že hranice nášho sveta sú definované hranicami nášho jazyka. Čo znie strašne super a intelektuálne, a veď aj je. Lenže dá sa bárs aj nesúhlasiť, koniec koncov sám Wittgenstein sa neskôr asi zamiloval a nenachádzal na ten stav slová, alebo čo, pretože sa od tejto tézy odklonil, prešiel k jazykovým hrám, v ktorých je jazyk len nástrojom sociálnej interakcie determinovanej kontextom.
Lenže tu je kontext taký, že máme Medveďa putujúceho osamote, interagovať zatiaľ nemusí s nikým, a tak si môže nerušene a bez vysvetľovania vychutnávať
nepatrné ticho lístia, aj hlboké ticho zeme a starobylé ticho stromov.
Na ďalšej strane stretne zaujímavú dvojicu. Pohodlnú Kravu, čo by mohla byť aj pohodlná pohovka. Čitateľ je zneistený už pri zoznámení, tak je to krava, či nie? Je to pohovka, či nie? Aha, zase žmurká Wittgenstein s tým kontextom. Nápomocná nie je ani druhá z dvojice, Lenivá Jašterica, ktorá na pohovke/krave sedí, pretože tá pre zmenu zneisťuje tým, že podľa textu drží fajku, no podľa obrázka je to skôr nejaká cigareta. A toto predsa nie je fajka!
Odkazuje sa Lavie touto zradou obrazu na Magritta a reprezentáciu fajky či Foucolta a referenciu na reprezentáciu fajky? Som obeťou preludu? Nedorozumenia v preklade a kresbe? Nadinterpretujem? Overthinkujem?!
Substitúcia substitúcie
Z konopí nepomôže ani ďalšia absurdná postavička. Substitučný Tučniak, ktorý premýšľa o všetkom a zároveň o ničom, lebo nič je súčasťou všetkého. Hlboký je, hlboký a hĺbavý, pod klobúkom zamračený, už len existenciálny čierny svetrík mu chýba, no pritom od života odtrhnutý. Všimne si síce presne 38 kvetov, ale ich krása ho míňa. Sa tak domnievam, že aj jeho tieň, na ktorý Tučniak “uprene hľadel” tu má svoj význam. Možno sa, neborák, zasekol v Platónovej jaskyni pri ohni a tieň, čo vrhal si zamenil za skutočnosť, za seba samého, neuvedomujúc si, že je to len… no, skrátka tieň, fyzikálna hra svetla a objektu.
Ešteže je tu medveď, ktorý jeho i nás poučí, že život treba žiť a nie je nutné ho prekomplikovať márnym filozofovaním a zbytočnou kvantifikáciou:
Je lepšie kvietky voňať, ako ich počítať.
Kvietky sú viac Nádherné, ako ich je 38.
Len mi furt tá substitúcia v Tučniakovom mene nedá pokoja. Nielen kvôli tučniakovi, ale pohľaďte na dolnú časť strany.
Tri obrázky a každý očíslovaný. Ide o substitúciu v praxi? Mám učiť malého popri ovoniavaní kvietkov dešifrovačky? Alebo názorne ukazovať, že trebárs slovo “tučniak”, či jeho obrázok nie je skutočný tučniak, ale len jeho referencia v kultúrnom produkte, ktorý práve konzumujeme?
Že tak, ako trojka substituuje akéhosi vtáčika, tak tie písmenká substituujú realitu? A ako sa to vlastne stalo, že tučniaka označujeme slovom “tučniak” a nie trebárs jeleň?
Ešte vás to baví? Mňa veľmi.
Ale už sa mi nechce písať.
Začal som príhodičkou so synom, načim to tak aj ukončiť. Keď mal dva roky, vyštveral sa pred zrkadlo v predsieni, ukázal na seba (nie na svoj odraz) a riekol: “To som ja.”
Dáko takto si predstavujem situáciu, v ktorej sa môže zrodiť nápad na knihu. Aj na takú knihu, ako Medveď, ktorý tam nebol.
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.
Medveď, ktorý tam nebol (Bear Who Wasn´t There)
Autori: Oren Lavie (text), Wolf Erlbruch (ilustrácie)
Preklad: Ján Gavura
Vydal: Slniečkovo o.z., 2016