Taká je doba, že človek číta všeličo a všeličo v tom nachádza, hlavne z takej doby, ako je tá naša, a tak som čítal aj román japonského spisovateľa Kazua Ishigura, Pohřbený obr, hoci si nie som istý, či ho písal pre dobu, ako je tá naša.
Ale to je tuším tá vec, ktorú kritici a recenzenti stotožňujú s pojmom nadčasovosť. A je to veru tak, veď povážte:
Začneme zhurta, rovno citátom, ktorý ma vôbec primal k písaniu nasledujúcich riadkov.
„Čo asi nastane, až obratní rečníci prepoja starodávne krivdy s novou túžbou po pôde a dobývaní?“
Žánrová všehochuť
Takto sa spytuje hrdina knihy „Pohřbený obr“, keď sa snaží vysporiadať so smrťou dračice. Znie to ako fantasy? Znie. Tak inak. Takto sa spytuje istý bývalý diplomat Artušovho kráľovského dvora v próze nobelistu Kasura Ishigura. Znie to ako historický román? Znie. Tak inak. Takto sa spytuje muž svojej ženy tesne pred rozlúčkou po mnohoročnom spolužití. Znie to ako romantický príbeh? Znie. Tak inak a azda naposledy. Takto sa spytuje jeden z hlavných hrdinov chvíľu predtým, ako jeho i jeho súputníkov prestane sužovať amnézia. Znie to ako záver postapokalyptického príbehu? Znie.
(Nedá sa tu rovno aj nevložiť odpoveď prostým poukázaním na dátum 24. február 2022, čo by sa aj mohlo javiť, že ide o knihu priam prorockú, no vidly nám do tohto prvého plánu hádže dejepisecká gnóza: dejiny sa rýmujú.)
Ishigurov text je žánrovo prelietavý a aj otázka toho, či ide o román je relevantná, napokon ani Nagy v doslove tento pojem neužíva. Zámerne, hoci rozsahom tam spadá, a nie je to na škodu. Iste, závisí od čitateľa a jeho očakávaní. Ak túži po fantastike, bude sklamaný, ak prahne po historicky presnom románe, zmes mýtov, legiend a priam rozprávkový štýl písania ho uvrhnú do značného zmätku. Sám som bol na vážkach, že čo to vlastne čítam, možno som narazil na intelektuálne, filozofické fantasy (však som aj podchvíľou uvažoval, že to zaradím do fantasy sekcie), historický magický realizmus, alebo čo vlastne… No ono je to jedno, lebo Ishigurov príbeh je prosté rozprávanie o putovaní za spomienkami.
Počas prvých stránok som netušil, čo vlastne od Ishigura čakať, síce o ňom slýcham neustále, ale čitateľsky je práve Pohřbený obr mojím prvým stretnutím s týmto autorom. A áno, nobelista, ale mal som trochu pochybnosti, že vocogou, keď muž ženu oslovuje princezno? A čo tie súboje s rytierom, drakom či zdanlivo nevyhrateľná bitka jedného proti tridsiatim? A čo mal znamenať ten dialóg prievozníka s Beatrice a Axlom? A následný záver?
Samé rečnícke otázky
Zabudnúť, o tom to celé bolo, kraj a ľudia, ktorí trpeli hmlou pamäte, nevedeli si spomenúť ani na udalosti spred hodiny, stratilo sa dievčatko, hľadali ho, no prišli nejakí výreční pastieri, razom naň zabudli. Ľahostajnosť? Pripomína mi to súčasnú roztrieštenosť mysle, na nič sa nevieme dlhodobo sústrediť, klikáme od jedného tabu k druhému, scrollujeme post za postom a už pri treťom nevieme, o čom bol ten prvý.
Pokročme v interpretácii a súčasnosti zároveň. Veta z úvodu týchto zápiskov zaznie temer v závere knihy. Ak som v úvode užil verbum „sužovať“, tak som jej krivdil. Hmla tu nie je užitá náhodne. Príbeh spočiatku predstavuje hmlu ako prekážku odsúdenú na odstránenie, no napokon sa ukáže, že v skutočnosti mala fortifikačný efekt.
Bola hradbou proti násiliu, pomste a jej nekonečnému kolobehu, pretože nech sa stalo čokoľvek, bez spomienok akoby sa nestalo nič. Staré krivdy upadnú do zabudnutia, tak prečo sa zas a znova mstiť? A čo tí zdatní rečníci? Nie je to len analógia dnešných zákerných politikov a kadejakých samozvaných či algoritmami splodených spasiteľov?
A ďalší rozmer, ďalšie nebezpečenstvo: zabudnuté spomienky, minulosť treba čímsi nahradiť. Ak nefunguje pamäť, najmä tá kolektívna, nastúpia povery (a zákerní politici a kadejakí… viď vyššie). Nedá mi nezmieniť, že aj toho ich draka som vnímal skôr ako legendu, až kým neprišlo k „boju“.
Ale aj iné mi pri čítaní letelo mysľou. A síce, že takáto protektívna hmla by nebola nutná, keby sme dokázali odpúšťať. To nie je synonymum zabúdania a iste, ťažko jednotlivec odpustí genocídu, vyvlastnenie, vraždu, čokoľvek, čo sa ho priamo a azda i nepriamo dotklo. A netreba si namýšľať, že odpustenie si možno nárokovať, či nedajbože nariadiť. Ale čo iné nám ostane, ak nechceme byť odkázaní na amnéziu, na tú dvojsečnú hmlu, čo iné dokáže pretrhnúť kruh nenávisti, ak nie odpustenie? Azda spravodlivosť, ale to sa predsa nevylučuje.
Áno, áno, teraz už idete tento tab zavrieť, neprišli ste tu čítať nejaký jalový katechizmus, dobre, už končím.
Slovom: je to o krehkosti civilizácie, o sile spomienok, o láske a odpúšťaní.
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.
Pohřbený obr (The Buried Giant)
Autor: Kazuo Ishiguro
Preklad: Lenka Sobotová
Vydal: Argo, 2017