Táto izba sa nedá zjesť. Ľahko sa číta, ťažko trávi

Prvé zmienky o Tejto izbe som prvýkrát zachytil na Goodreads. Nič zvláštne, až na fakt, že sa tam zjavili ešte skôr, než kniha vôbec vyšla. Napadlo mi čosi o malom slovenskom rybníku, známostiach a potľapkávaní po pleci.

Kniha, resp. krátka novela, napokon vyšla. S marketingovým šumom okolo, že je odvážna, kontroverzná, búra tabu a podobné verbálne lubrikanty na úrovni „zdieľaj, kým zmažú“. Neskôr ju vyradili z Ceny René, kde kto sa vyjadroval a to mi už nedalo. No a teda po prvé: je smutné, že Táto izba sa nedá zjesť vyšla. Po druhé: text Nicol Hochholczerovej fakt stojí za prečítanie.

Takto: odvaha a kontroverzie na dobrú knihu nestačia. Fajn pre publicitu, marketing, ale v tomto prípade to z môjho pohľadu dopadlo tak, že miesto knihy samotnej sa rozmazáva autorka a život, ktorý knihe predchádzal. Skrátka, je jedno, aké traumy človeka trápia, je to síce smutné, poľutovaniahodné (naozaj), ale málo, primálo na knihu.

Na tú treba vedieť aj písať. No a sa mi tak totiž javí, že Hochholczerová písať vie. Jej debut Táto izba sa nedá zjesť je sugestívny opis nerovného pomeru, chorého. Ona má dvanásť, on päťdesiat, dekády rozdiel, ale vzťahu to nebráni. Aj by som napísal láske, lenže to nejde. Je tu vášeň, sex, ale vzťah dvoch nevyrovnaných ľudí asi láskou nazvať nemožno.

V láske sa ľudia navzájom podopierajú, keď sa už pritiahnu, lenže Ivan a Tereza sa akurát tak, prepytujem, preťahujú. Uznávam, drsné konštatovanie, lenže je to slabý odvar toho, čo nám autorka predostrela:

Vojdem do teba celý a budem sa pri tom pozerať do tváre, Terezka.
Vojdem to teba zozadu a budem pri tom hovoriť, aká si múdra a dospelá.

To už má Terezka 15 rokov. No a tu sa zdravý človek zhrozí. Čo keby to bola moja dcéra, spýta sa v duchu, alebo sestra? Čo keby to bol môj brat, nedajbože otec? Čo keby som to prebohaživého bol ja?

To sú presne tie otázky, ktoré vyvstanú pri čítaní, presne ten dôvod, prečo sa oplatí to vôbec čítať. Nechať sa dobrovoľne vtlačiť do vyhrotenej situácie a predstaviť si vlastnú reakciu.

Poetika nabrúsenosti

Autorkin jazyk je inak celkom poetický, aj keď miestami nabrúsený. Nejde priamo o hnev, či nebodaj zúrivosť, skôr z textu sála ten pocit adolescenta, že to, čo sa mi práve teraz deje, sa deje len a iba mne a je to také úžasné, definitívne, osudové a ty, ty milý dospelák, ty vieš hovno, čo je láska.

Zviažeš mi ruky reťazou z mojich nohavíc; sme taký malý pohreb mojich rodičov.

Rodičia s ostatnými dospelými sa zdajú byť ozaj mŕtvi. Reakciou na evidentné zneužívanie je buď ignorácia, alebo planá nádej v zmysle, že veď z toho vyrastie.

Aj sa človek nad nimi morálne povytiahne, no potom myseľ vyplaví všakovaké spomienky. Na istého učiteľa, čo sa v siedmej triede postaví za sediacu spolužiačku a pomaly si ju začne priťahovať k rozkroku, kým vy sa potíte pri tabuli. Alebo na tú známu o tri ročníky nižšie čo chodila so štyridsiatnikom.

A netreba ani spomínať na minulosť, aj súčasnosť je dobre pokrytá. Trebárs v médiách je obvinení zvrhlíkov, čo s ľahkosťou plávajú (aj) najvyššími štruktúrami spoločnosti, habadej.

Táto izba sa nedá zjesť je ťaživá

Nie je tajomstvom, že Hochholczerová vychádza z vlastných skúseností. Práve preto, vracajúc sa k perexu, je tragické, že vôbec niekto musel peklom zneužívania prejsť. Peklom, ktoré je spočiatku slastné. Ako keď Janko a Marienka ochutnávajú medovníkovú chalúpku, až sa prehryzú dovnútra a uvedomia si, že už niet úniku. Tereza obhrýzala svoju detskú izbu a miesto ježibaby ju na lopatu položil učiteľ kreslenia. Prašť jak uhoď…

Sexuálne zneužívanie je ťaživá a ťažká téma, náročná na novinárske spracovanie, nieto umelecké. Ľahko by to mohlo dopadnúť ako bulvárno-vulgárny príbeh pre 18+ bez pridanej hodnoty. Ale je dôležité sa na takéto témy pozrieť aj touto optikou, veď umenie a literatúra dokážu divy.

Napríklad Steven Pinker v Buď svetlo (ak si dobre pamätám) zmieňuje, že k zrušeniu trestu smrti pomohla aj románová spisba. Vďaka nej sa totiž ľudia dokázali vžiť do roly odsúdeného, súcitiť s ním. Skrátka, romány napomohli výraznej spoločenskej zmene.

Hochholczerovej príspevok je v tomto smere vydarený, aj keď časť kritiky spočívala v tom, že by to mládež mohla brať ako návod, nebodaj by si mohla myslieť, že vzťah ako z tejto knihy je vlastne normálny. Po prvé, nazerať na Túto izbu touto optikou, obávam sa, našepkáva čosi viac o čitateľovi než o texte. Po druhé, tiež som v detstve čítal o skalpovaní ľudí a nepobehujem teraz s nožom po ulici. Skrátka a dobre, viem, tá dnešná mládež, to je bordel a zmar, ale zase, fakt ju nepodceňujme. Minimálne ten segment, ktorý číta knihy.

Konca nikde

Osobne mám ale s knihou jeden problém: absencia záveru, katarzie, reflexie. Z textu cítiť, že autorka sa už nad udalosti povzniesla, ale stále mám pocit akejsi neukončenosti. Kniha v zásade nedisponuje dejom, ide skôr o opisy jednotlivých epizód, javov a možných dôsledkov z nich vyplývajúcich (napríklad neschopnosť zdravého ľúbostného vzťahu s rovesníkmi).

Akoby si potrebovala veci pomenovať, pretože práve tento akt predchádza následnej práci s traumou. Táto izba sa nedá zjesť zneužívanie síce pomenovala vskutku farbisto, ale to je vlastne všetko.

Skrátka sa mi zdá, že Táto izba sa nedá zjesť prekročila hranicu terapeutického písania len vďaka autorkinmu talentu a redakcii. Na cenu to síce asi úplne nie je (aj keď porota Anasoft litery si myslí čosi iné), no tá hodinka, čo vám text zoberie, rozhodne nie je premárnená.

Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.

Táto izba sa nedá zjesť

Autor: Nicol Hochholczerová
Vydal: KK Bagala, 2021

Obálka knihy Táto izba sa nedá zjesť od Nicol Hochholczerovej.
Obálka knihy Táto izba sa nedá zjesť.