Destrukce, alebo ako som sa nechal zničiť Magnesiou Literou

Tak som vám dočítal víťaznú prózu českej súťaže Magnesia Litera od Stanislava Bilera. Nazval ju Destrukce, a že ma teda zničil. Je pravda, že v ostatnej dobe sa laureáti kadejakých ocenení a môj vkus míňajú, tak by som mohol byť aj zvyknutý, ale i tak… Konkrétne v tomto prípade môj zásadný problém s predloženým textom je v tom, že autorovi je príbeh ukradnutý, podstatné je posolstvo a tomu podriadil všetko.

Len v takom prípade sa z textu stáva manifest. Konkrétne v tomto prípade manifest toho, že „všichni tady umřeme“.

Stanislava Bilera poznám vďaka A2larmu, médiu (ktoré mám vlastne celkom rád) schopného publikovať text o tom, že flákanie sa v práci je v skutočnosti veľký čin odporu proti systému.

Ale to je v poriadku, každý sme nejakí, konkrétne Biler mi príde aj vďaka jeho programu „Všichni tady umřeme“ či diskusiám, ktoré som s ním zhliadol, ako príčetný a zdatný sociológ či vtipný komentátor. Lenže po dočítaní jeho oceneného románu mám pochybnosti o tom, či je aj dobrý spisovateľ.

Obsah Destrukce, destrukce obsahu

Čo sa teda v románe Destrukce stane. V krátkosti: z chlapca sa stane muž a dostane meno, popritom sa rozsype ekosystém jednej dediny. Dlhšia verzia: bezmenný učiteľ opustí mesto, aby sa vrátil ku koreňom na dedine (v ktorej inak nikdy nebol), v naivnom domnení, že tam nájde istoty a pevnú pôdu pod nohami.

Pôdu síce našiel, ale pevnú, kvôli ekologickej katastrofe spôsobenej fabrikou a ľahostajnosťou, resp. cielenou ignoráciou obyvateľstva, fakt nie. Za všetko môžu dospelí, všetci, preto im autor nedáva nijaké mená, len funkcie, napríklad starosta, riaditeľ továrne, farár apod. Nie všetci, niektorí si prúser uvedomujú, ale veľa toho nezmôžu, za odmenu dostanú iniciálku, a tak sa stretneme napríklad s istou dámou M. Deti sú v tom nevinne, ony sú odsúdené zdediť dôsledky dospeláckych zločinov, tie mená majú. Zuzana, David, Apoléna.

No. Čítať inak ako podobenstvo o súčasnej klimatickej kríze to naozaj nedokážem. Lebo netvrdím, že toto, či akákoľvek iná veľká téma nie je legitímnym východiskom pre tvorbu, ale tento text…

O rozprávačovi a hlavnej postave nevieme nič. Nedozvieme sa, prečo z mesta odišiel, aká je jeho minulosť či pohnútky, čo presne ho vlastne motivuje žiť okrem vôle autora. Na každej druhej strane ničomu nerozumie, cíti sa ako idiot, nechápe svet a dianie okolo seba a aj by som mu fandil, ale keď mi to zopakoval asi 15-krát, tak som chcel knihu odniesť do antikvariátu. Len to sa s e-bookmi robí ťažko.

Takže som čítal ďalej a k sebaľútosti sa pridalo moralizovanie a poučovanie čitateľa. Totižto, ak máte v chladničke mäso, tak sa podieľate na genocíde, napríklad. Aby som to zhrnul, hlavný hrdina Destrukce pôsobí skôr ako vešiak autorových názorov, ktoré konfrontuje s inými vešiakmi v dialógoch, za ktoré by sa občas nemuseli hanbiť ani scenáristi Kameňáka. V tomto smere dávam do pozornosti „vtípek“ o jedinom lekárovi v obci, z ktorého sa vykľuje zverolekár. Haha. Ha. Šmarjájósef…

Zaujímavé inak na tom je, že keď som si to predstavil práve v Bilerovom formáte rantu „Všichni tady umřeme“, tak mi to aj fungovalo. V beletrii ani náhodou.

Koniec dobrý, všetko dobré. Iba žeby nie

Každopádne, náš hrdina časom prezrie, prestane vajatať a nechápať, postaví sa na vlastné nohy, prevezme zodpovednosť a bum! Prejde iniciáciou, dostane meno a s tým zmysel života. Smutné je, že všetko, čo tomu predchádzalo, ma čitateľsky tak ubilo, až mi ten kľúčový moment alebo unikol, alebo tam teda možno aj nebol (mám podozrenie, že to bolo vtedy, keď prvýkrát svoj pád zadržal rukami). Čo by ma tiež neprekvapilo.

Takže tak. Porota v kontexte textu Destrukce vyzdvihla „kafkovskú absurditu a musilovské odcudzenie“. Absurdné to rozhodne bolo a hrdina bol odcudzený takpovediac dokonale, ešte aj odomňa ako čitateľa. Fakt sa mi nepodarilo nájsť jediný dôvod na akékoľvek súznenie, úprimne, keby v závere brokovnica odpálila hlavu jemu a nie hlavnému záporákovi, tak by to so mnou ani nepohlo. Ba naopak, asi prvýkrát by ma text prekvapil.

Zato prekvapivá bola pasáž, kde Biler z ničoho nič začal tematizovať sexuálne násilie na deťoch. Chcel ňou okrem iného predstaviť životný príbeh pána starostu a poodhaliť pozadie istej tajomnej postavy. Ale nedokázal som sa ubrániť dojmu, že celá pasáž vznikla najprv ako poviedka, čo skončila v šuflíku, ktorú sa rozhodol použiť v románe. Iste, zapadá do koloritu dedinských neduhov, ale aj tak pôsobila ako päsť na oko, ako ten kameň, do ktorého náručia padala rozprávačova tvár (parafrázujem). Inak fakt? „Spadnúť do náručia kameňa“ ako opis rozbitia si huby príde nejakému editorovi v poriadku?

No a keď už teda Biler skrz beletriu spracováva klimatickú krízu, tak miesto wiki fun facts o rýchlosti svetla, teploty jadra zeme či o procese funkcie oka by som ocenil niečo aj z tej klímy.

Aj z voza, aj pod koč

Aby som bol úprimný, malo to svetlé momenty, nieže nie, lenže to majú aj telenovely. Stanislav Biler prosto predložil text tematizujúci veľké a ťaživé pnutia v spoločnosti, len so slabým príbehom.

Destrukce je taká literárna nevesta ani do voza, ani do koča. Skôr pod ten koč. Ak si chcete prečítať o probléme klímy, tak radšej siahnite po nejakej literatúre faktu. Ak chcete príbeh o odcudzení, tak teda… Neviem, asi nejaký vydarený príbeh o odcudzení. A ak o sebaľútosti, tak napríklad aj tá Micenková to zvládla lepšie. A ak nejaký „venkovský román“ tematizujúci neduhy dedinského života, ešte aj ten Živý bič Mila Urbana z roku 1927 je súčasnejší než toto. Hovorím ako rodák z dediny žijúci na dedine a s dedinou.

Ale zase taká Eva Klíčová o Destrukci tvrdí, že porota sa zvyčajne netrafí, no tentokrát sa stal opak. A tu s Klíčovou akosi neviem súhlasiť. Napríklad ani s tvrdením, že sa autor vykašľal na „všechny ty dnes už navinulé postmoderní hrátky“. Hej. Tak sa na ne vykašľal, až poučku o konci veľkých dejín dobre že necitoval doslovne.

Alebo to použil len ako nástroj na navodenie toho pocitu absurdna, podobne ako ustavičné opakovanie scén, stupídny humor či stereotypizáciu dedinčanov, a ja som ani tento autorský postup, ani intenciu nepochopil. Čo sa dá robiť, blbý môže byť aj čitateľ. Pri srdiečku ma hreje, že keď už nič iné, aspoň kvôli mne pre túto knihu nepadol žiaden strom.

Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku.

Destrukce

  • Autor: Stanislav Biler
  • Vydal: Druhé město, 2021
Obálka knihy Destrukce.
Obálka knihy Destrukce.